Kto nemá rád filmy? Či chceme alebo nie, hrané príbehy na filmovom plátne nás ovplyvňujú, na konanie hrdinov si spomíname najmä v situáciách, kedy si s niečím nie sme istí, prípadne si nevieme rady. Preto je dôležité, čo pozeráme, a aké vzory nám filmy podsúvajú.
Výchovu, prístup k deťom aj pôrod, to všetko filmy často nesprávne skresľujú.
Foto: shutterstock.com
Uvedomujú si to aj samotní tvorcovia a výrobcovia, ktorí do filmov radi umiestňujú produkty dohodnutej značky (obľúbený nápoj, značka hodiniek, mobilov). Film však nie je len reklamou na predmety, ale aj na ľudské správanie, postoj k problémom. Čo sa týka rodičovstva, väčšinou sa scenáristi nemajú čím chváliť, rodičov často ukazujú v nesprávnych, no zaužívaných klišé rolách, ktoré potom aj na základe toho spoločnosť všeobecne považuje za prijateľnú normu. Žiaľ.
Pozrime sa na sedem najčastejších chýb.
„Choď sa hrať!“
Tak znie často reakcia dospelých, ak za nimi potomok príde so svojimi obavami alebo otázkou, čo sa deje, prečo sa napríklad práve hádajú. Áno, deti sa majú hrať, nie však za každú cenu. Ak sa dieťa niečo pýta, prípadne sa niečoho bojí, malo by dostať primeranú odpoveď. Pokyn „choď sa hrať“ v ňom akurát tak umocní strach a otázniky, aj keď – v takmer každom filme – dieťa poslúchne a z miestnosti odíde. Deti si zaslúžia vedieť pravdu, dospelí im ju majú povedať bez zbytočného strašenia, a to slovami, ktorým deti porozumejú. Tiež im majú pomôcť vyrovnať sa s ťažkou realitou. Poslanie dieťaťa preč nerieši nič, problém len umocňuje a odďaľuje riešenie, na to by mali pamätať dospelí aj scenáristi.
Dieťa nepomáha v domácnosti
Väčšinou všetko robia zaňho dospelí, prípadne príde rovno na hotové. Filmy tým chcú zrejme ukázať, že sa dospelí o deti majú starať, no zabúdajú, že súčasťou zdravej starostlivosti je aj prenechanie nejakých prác na dieťati. Výnimkou sú možno filmy Ako vytrhnúť veľrybe stoličku či Kramerová vs Kramer. V prvom Vašek pomáha, lebo nemá otca a mama je zaneprázdnená, v druhom je to podobne – matka opustila otca a syna, ktorí sú nútení naučiť sa pripraviť si raňajky a podobne. Filmov, v ktorých by bola pomoc detí v domácnosti prirodzenou súčasťou radostného života, je však málo. Azda možno ešte Fontána pre Zuzanu, kde je však „služba v kuchyni“, konkrétne vynesenie smetí, braná ako nutné zlo.
Bábätko sa nedojčí
Plačúce deti sa utišujú cumlíkom, prípadne natriasaním kočíka (Obecná škola). Dojčenie – najprirodzenejšia vec, sa ukazuje len zriedka. Nehovoriac o dojčení starších detí, kde je za štandard považované umelé mlieko z fľaše. Je to veľká škoda, obľúbené filmy by mohli byť významnou pomocou pri akceptovaní dojčenia ako všeobecnej normy. Pochopiteľne, záujmy trhu a výrobcov umelého mlieka sú opačné. A na rozdiel od dojčiacich žien a združení podporujúcich dojčenie, majú silnejšie a bohatšie zázemie, vďaka ktorému sa dokážu častejšie pretlačiť i na filmové plátno.
Nosené dieťa – symbol chudoby
Propagácia kočíkov či „luxusných“ vajíčok je podobne obľúbená ako v prípade umelého mlieka. Ženy vo filmoch nosia svoje deti najčastejšie vtedy, ak sa chce vyzdvihnúť ich chudoba, prípadne ťažké životné podmienky. Keď vo vojne utekajú pred prenasledovaním (film Hatred), alebo keď ženy nemajú ani na kočík. Ešte sa nájde pár moderných filmov, kde žena nosí svoje dieťa, často je tam však vykreslená ako nesvojprávna matka, ktorá sa snaží kopírovať „moderné trendy“ a stráca sa v nich. Je to škoda, pretože nosenie je pre deti prospešné, je to prirodzená forma starostlivosti, ktorá ich upokojuje, dodáva im sebaistotu a vyrovnanosť aj do neskorších rokov. Nosenie detí by mali tvorcovia prezentovať ako bežný štandard.
„To nič nie je...“
Podobná klišé scéna ako keď dospelí posielajú potomka sa hrať. Uplakaná matka, za ktorou príde dieťa s otázkami v očiach namiesto toho, aby dieťaťu povedala, čo a deje, sa snaží „hrdinsky“ tváriť, že o nič nejde. Isteže, každý by chcel deti uchrániť od trápenia a nepríjemností, život však takto nefunguje. Deti trápenie dospelých aj tak cítia a chcú vysvetlenie, aby sa so situáciou mohli vyrovnať. A my dospelí musíme deťom ukázať, že ťažkosti k životu patria a treba ich riešiť, nie zatajovať. Tváriť sa, že „o nič nejde“, je tá najhoršia výbava, ktorú deťom môžeme dať, keď budú samé postavené pred problém.
Rodí sa poležiačky
„Uf, uf! Dýchajte a počúvajte pokyny pána doktora! Výborne, ešte chvíľu vydržte a váš valibuk je na svete!“ Šťastný otec prestrihne pupočnú šnúru a zakrátko sa s vhodne nalíčenou čerstvou mamičkou pobozkajú, v lepšom prípade dostanú svojho potomka v perinke do náručia. Pôrod ako z filmu. Čo má spoločné s tým ozajstným? A čo s tým, ako by mal prirodzený pôrod vyzerať? Žena v súkromí ponorená do seba, naladená na dieťa, prichádzajúce na svet, ktoré si potom zoberie, priloží na hruď a vychutnáva jedinečnosť chvíle... – taký pôrod zatiaľ nie je ani v sci-fi filmoch. Výnimkou, i keď iba sčasti, je film Mela Gibsona o zániku ríši Mayov Apocalypto. Ale našťastie ešte existuje niekoľko nekomerčných dokumentov a inštruktážnych videí, ako to má, resp. môže vyzerať. Inak je to naozaj bieda.
Dieťa má vlastnú izbu, v ktorej v noci plače
Väčšinou je táto scéna obľúbenou typickou ukážkou, ako dostáva partnerský vzťah po narodení dieťaťa zabrať. Detský plač uprostred noci a rozospatí rodičia, ktorí by si najradšej hodili mincou, kto má vstať k plačúcemu dieťaťu. Ak chcú tvorcovia filmu vyzdvihnúť úlohu otca, tak práve muž je ten, ktorý vstane a ide utíšiť dieťa. O čo by sa uľahčil život, najmä čerstvým rodičom, keby sa ako normálna domácnosť vo filmoch ukazovala taká, kde maličké dieťa spí s rodičmi v jednej posteli, ak sa dieťa zobudí, matka mu ponúkne prsník a všetci sú v relatívnej pohode? Lenže zasa na druhej strane: Čo by predávali výrobcovia detských diaľkových pestúnok, postieľok, a iných detských „pomôcok“, a o čom by bola zápletka partnerských drám, všakže?
