„Ak vám chce dieťa niečo povedať, prosím, odložte všetko, čo sa dá a počúvajte ho,“ vraví psychológ Marek Madro.
Foto: archív Mareka MadraAké deti bývajú najčastejšie šikanované?
Vo všeobecnosti sa obeťou šikany môže stať ktokoľvek z nás, ktorékoľvek dieťa. A to najčastejšie v situácii, keď sme nejakým spôsobom zraniteľní, hoci len máme určité ťažké obdobie, keď sa cítime neisto. Agresor alebo ľudia, ktorí sú okolo nás, to dokážu vycítiť. Najzraniteľnejšími obeťami šikany sú práve deti, ktorým sa deje niečo ťažké, čo v nich vyvoláva pocit neistoty, ohrozenia. Práve ony veľmi často musia čeliť takýmto neférovým zaobchádzaniam.
Je takýmto faktorom aj zmena školy? V aktuálnom prípade z Banskej Bystrice je známa informácia, že dievčina chodila na túto školu iba rok.
Nechcem, a ani nemôžem, sa vyjadrovať k tomu konkrétnemu prípadu, ale vo všeobecnosti môžem povedať, že áno, je to také citlivé obdobie, keď zmeníte školu, keď sa vám rozvádzajú rodičia, niekto blízky zomrie, a podobne. To sú všetko tie krízové momenty, kedy sa cítite neisto, a kedy sa môže stať, že sa stanete obeťou zábavy, srandičiek iných, toho, čo my dospelí nazývame šikana.
Obeťou šikany sa stávajú ľudia, deti, v určitom náročnom období, keď sú zraniteľnejšie. Čo ale vedie tú druhú stranu, tých šikanujúcich, túto ich slabosť využiť, ukázať si moc? Prečo to potrebujú oni?
To slovo „moc“ je kľúčové. Majú pocit, že niečo môžu dokázať. Že to, čo im znižuje sebaistotu, dôveru v samých seba, to si vedia doplniť takto cez niekoho iného. A na jeho úkor vlastne získavajú vlastnú sebahodnotu alebo zapojenie sa do skupiny, status v tejto skupine. A v skupine tých 12-13-ročných detí je to neraz brané ako normálne, mozog ešte nie je dostatočne vyvinutý na to, aby dokázal vyhodnocovať riziká a všetky aspekty nášho správania. Teda tie deti často nevedia domyslieť všetky dôsledky toho, čo niekomu robia. „Veď to je len sranda, my sme to tak úplne nemysleli,“ to veľmi často počúvame v rozhovoroch s agresormi. Necítia vinu. Keď my hovoríme, že to je šikana, násilie, oni to tak nevyhodnocujú a nevnímajú. Na to by potrebovali ešte pár rokov vývinu, aby mozog bol schopný vyhodnotiť všetky aspekty toho rizika. Dieťa vie, že druhému tým ubližuje, ale nevie úplne domyslieť, čo to znamená.
Teda ich nemôžeme celkom odsudzovať? Robia to síce zámerne, ale keby vedeli domyslieť všetky dôsledky, možno by to nerobili?
Je to tak. Keby dokázali pochopiť, vidieť celé to svoje správanie a jeho dopady, čo teda nie je možné, tak by určite zvolili niečo iné. Takto to voláme patológiou. To, čo treba odsudzovať, sú prejavy a formy správania, ale určite treba pomôcť aj agresorovi aj obeti. Napokon, obeť tiež nechce byť označovaná ako obeť, lebo to znižuje jej status, tým jej hovoríte, že je slabá. To, čo potrebujú tie deti, je cítiť prijatie, vypočutie, pocit, že toto je bezpečie, že sú tu dospelí, ktorí sa zaň dokážu postaviť, podporiť ho.
Aj v prípade z Banskej Bystrice prenikli informácie, že dievčina mala byť šikanovaná už dlhšie, čo však škola popiera s tým, že k šikane nedochádzalo. Bez ohľadu na to, ako dlho je možné vydržať a mlčky znášať potupné zaobchádzanie?
Niektoré deti takto žijú celý život, nielen detský, ale aj dospelý. Naučia sa, že svet je skrátka takýto nefér, aj voči nim. Ich životný postoj je potom ku všetkému taký, že toto je niečo, čo je hrozne ťažké, strašne nefér, ale sa v tom nejako naučím fungovať a žiť. A preto je tu nesmierne dôležitá úloha ostatných, ktorí to pozorujú, aby jednoznačne dali najavo, že takto to nie, že násilie, šikana je niečo, čo do našej spoločnosti nepatrí. Sú ale aj prípady, kedy ľudia násilie vydržia naozaj krátko, že sú tie útoky tak prekvapivé a intenzívne, že to končí fatálne, ľudia si siahnu na život. Nevedia si predstaviť ďalšie fungovanie, tak ťažko im je.
Rád by som mladým v núdzi odkázal: Obráťte sa na niekoho, komu dôverujete, či už je to kamarát, rodič, učiteľ... A ak takého človeka nemáte, stále môžete vyskúšať linky dôvery, ktoré sú tu, anonymné, bezplatné, dostupné. A sú tam ľudia, ktorí čakajú, že prídete a budete o takýchto veciach hovoriť. Je ich našťastie už viac, vrátane nášho IPčka.
Ako možno rozpoznať, že je dieťa obeťou šikany? Ktoré sú typické prejavy?
Veľmi často sú to zmeny v správaní. Keď máte veselé, šťastné dieťa, ktoré je aktívne, a zrazu sa prestáva venovať veciam, ktoré má rado. Nemá chuť ísť na krúžok, do školy, vymýšľa si rôzne ochorenia, vyhýba sa niečomu, čo obľubovalo. Druhý znak je prospech, ktorý sa zhoršuje a neviete povedať prečo. Dobrý indikátor je aj spánok, keď dieťa začne mať problémy, napríklad spí veľmi dlho, nevie vyjsť z postele, vykazuje úzkosť, depresivitu. Alebo nevie vôbec zaspať, máva nočné mory.
Treba teda svoje dieťa vnímať...
Na to, aby bol rodič schopný identifikovať problém, musí mať naozaj veľmi intenzívny vzťah s dieťaťom. Tá bežná kontrola – čo známky, čo bolo v škole, to nestačí, aby sme rozpoznali, že sa dieťaťu niečo deje, že sa cíti ohrozované v základnej integrite. Dôležité je vytvárať vzťahy medzi rodičmi a deťmi tak, aby mohli deti hovoriť o čomkoľvek.
Skrátka v rodine je dobré sa rozprávať, tak?
Áno, určite. Ale veľmi často keď toto povieme rodičom, tak krčia ramenami – rozprávať sa? Vo veku okolo tých 12 rokov si mnohé deti začnú vytvárať svoj svet, súkromie, kedy nehovoria o všetkom svojej rodine. Je to prirodzené, dobré, je to súčasť vývinu, niečo, čo by dieťa malo prežiť, mať svet mimo rodičov, tajnosti. Rodič má možno pocit, že dieťa sa mu vzďaľuje, že s ním stráca kontakt, keďže predtým dieťa prijímalo svet taký, aký mu ho rodina ponúkala. No je nesmierne dôležité, aby aj v tejto situácii dával dieťaťu najavo, že keby čokoľvek sa udialo, môžeš prísť, som tu. Ako ponuku. Nemôže sa mu vnútiť. Najhoršie, čo môže urobiť, je byť tam z pozície kontroly a hodnotiteľa, či si dieťa vytvára dobré, vhodné vzťahy alebo nie.
Dieťa napriek tomu, že má ten svoj svet, za takýmto rodičom v prípade potreby príde?
Naša skúsenosť je taká, že obete šikany hľadajú spôsob, ako rozprávať s rodičmi. Ale dieťa nepríde za nimi s tým že: „šikanujú ma“. Často samé nevie pomenovať, čo sa mu to vlastne deje, ešte sa aj hanbí, že asi niečo robí zle, provokuje. Hľadá teda rôzne spôsoby, ako to dospelému odkomunikovať,. Ale dospelí často nie sú citliví na to, že to dieťa prichádza. Moje odporúčanie je, že vždy, keď za vami príde dieťa a máte pocit, že vám chce niečo povedať, prosím, odložte všetko, čo sa dá a venujte mu naozaj plnú pozornosť. Počúvajte a snažte sa, aby dieťa rozprávalo. Predtým, ako vy začnete rozprávať, dajte mu priestor, aby vedelo, že môže hovoriť.
A čo rodičia tých šikanujúcich detí? Im sa deti asi neprídu zdôveriť...
Tí, ktorí šikanujú, to často nevedia s tým stotožniť, majú pocit, že si len robia srandu. Je v nich pochybnosť, ale samozrejme, tiež sa za to hanbia. Fenomén násilia jedného voči druhému oslabuje obidvoch. Keď rodič zistí, že jeho dieťa je agresorom, pochopiteľne, musí odsúdiť správanie, ktoré podnecuje násilie a je neprijateľné. Musí dieťaťu povedať, a to je tá najťažšia úloha: „Toto nie, ale napriek tomu som tu pre teba a milujem ťa. Napriek tomu, že si urobil takéto veci, prináša to nejaké následky, s ktorými sa spoločne dokážeme vysporiadať. A keby čokoľvek, ja som tu pre teba.“ Rodič sa nesmie dopustiť ďalšieho násilia na tom dieťati, lebo keď sa dieťa stretne s označením „ja som násilník“ a ešte sa niekto ďalší správa voči nemu násilne, tak sa akurát tak učí vzorcu toho násilia. Ako jav sa dostáva do jeho správania a v nejakej chvíli ho použije voči sebe alebo niekomu inému. Nahradenie násilia je komunikácia, ktorá vedie k prijatiu, pochopeniu, k podpore toho dieťaťa. Samozrejme, takých rodičov, ktorí toto dokážu, je minimum.
Ako reagujú väčšinou?
Veľmi často sa postavia do úlohy ochranára toto dieťaťa, alebo popierača – toto moje dieťa nerobí. Alebo navonok nepripustia, že dieťa urobilo chybu a neprevezmú za to zodpovednosť. Potom sa ani dospelý k tomu nepostaví ako dospelý človek.
Kde je hranica medzi šikanou a tvrdším žartíkom, doberaním sa detí navzájom?
Žartík je to vtedy, keď sa všetci na tom dokážeme zabaviť, naozaj všetci, a keď si vieme určiť hranicu, ktorá je už naozaj zraniteľná. Ak je to útok, kde je už ten jeden naozaj v pozícii toho slabšieho, vtedy je to šikana.
Keď sa šikana už odhalí, čo môžu rodičia robiť?
To najdôležitejšie, čo môže rodič urobiť, ani nie je že zobrať dieťa preč, ale vytvoriť prostredie tak, aby šikanované dieťa aj agresor zažívali pocit bezpečia, toho, že násilie je niečo, čo nie je súčasťou našej komunity, nechceme sa správať takto. Dieťa to dokáže pochopiť, ak sa k nemu správate nenásilne. Zmena školy je to pre mňa už to hraničné riešenie a veľmi odporúčam pracovať so školským psychológom a vytvoriť systém pomoci pre dieťa tak, aby sa mohlo správať inak.
Je možné, aby sa aj po odhalenom prípade šikany a vhodnej intervencii zainteresovaných ďalej normálne stretávali obe strany a normálne spolu, resp. vedľa seba existovali?
Dá sa to riešiť, máme aj školy, ktoré to dokážu. Šikana prichádza vtedy, ak deti majú pocit, že nemajú kde ventilovať svoje potreby, frustrácie, že nemôžu nič ovplyvňovať, nemajú moc. Veľmi dobré je, ak školy zapájajú deti do rozhodovacích aktivít – napríklad čo v škole chceme vybudovať, aké ihrisko a podobne. Skrátka dať im možnosť participácie na rozhodovaní v oblastiach, ktoré ich presahujú, to je účinná prevencia. Zapojiť ich do života, dať im nejakú moc v celej komunite, to je jeden z receptov, ktoré poznám. Posledným, už spomínaným hraničným riešením je odchod zo školy. Ja totiž oddeľujem jav násilia (že je to vzorec správania, ktorý dieťa pozná) od samotného dieťaťa. To dieťa nie je len násilník, rovnako ako obeť nie je len obeť. To celé ostatné v tom dieťati je ten nový spôsob ako tým celým prejsť.
Obaja potrebujú pomoc, a aj tí, ktorí to pozorujú, potrebujú pomoc. Je potrebné, aby bolo v komunite stanovené, že násilie nie je to, čo tu chceme žiť. Akonáhle dáme dieťaťu nálepku násilníka, agresora, a začneme verejne pomenuvávať, kto je to, dávame mu na celý život nejakú rolu, s ktorou sa môže pasovať.
