Spúšťačom šikany môže byť čokoľvek, akákoľvek inakosť, pripomína Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejČo ukázal nesmierne tragický prípad deviataka Romana, ktorý skočil zo strechy školy, k čomu ho niektorí spolužiaci dokonca pobádali?
Prípad chlapca ukázal bolesť, strach, zúfalé riešenie, smútok, smrť, nesmiernu tragédiu a nastolil množstvo otázok. Ako je to možné? Čo sa naozaj udialo? Kto za to nesie zodpovednosť? Čo sa bude ďalej diať? Čo to hovorí o našej výchove, o našej spoločnosti? Aká veľká miera agresivity je v nás? Kto ochráni naše deti?
PaedDr. Katarína Winterová
Pôsobí ako sociálna pedagogička, rodičovská poradkyňa a koučka v súkromnej praxi. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
Nuž veru. A odpovede?Pôsobí ako sociálna pedagogička, rodičovská poradkyňa a koučka v súkromnej praxi. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
Ak sa rozprávame o šikane, vieme, že istá miera agresivity je nám ľuďom prirodzená. Dôležité ale je, ako s ňou pracujeme, ako ju dávame najavo. Šikana je akýkoľvek prejav násilia, kde jeden alebo viacerí majú dominanciu nad iným. Existuje pri nej akýsi systém s cieľom ublížiť, zosmiešniť či ponížiť obeť. Podnet, resp. spúšťač na prejavenie agresivity (šikany) môže byť akýkoľvek. Dôležitá je inakosť v akomkoľvek smere – dobré známky, telesná váha, krása... Obeťou i agresorom sa môže stať ktokoľvek. Agresor sa často prejavuje šikanou, pretože je sám pod tlakom, stresom, túži po pozornosti a má nevhodný vzorec správania a reakcie.
Romanov prípad nie je jediný – pred pár mesiacmi tu bolo savo vo fľaši školáčky v Banskej Bystrici, tiež sú informácie o šikane na základnej škole vo Vajnoroch, nedávny prípad z Hlohovca, keď mladíka priviazali za auto.... Ako je možné, že si toto ľudia, mladí ľudia, navzájom dokážu robiť?
Prejavy šikany tu boli vždy. Rozdiel je v tom, že dnes máme oveľa lepšiu informovanosť, vieme prakticky hneď o rôznych udalostiach oveľa rýchlejšie a podrobnejšie vďaka online svetu. Práve toto môže tiež spôsobovať, že iné deti, mladí ľudia sa môžu nechať inšpirovať aj takto negatívne. Teda šikana sa šíri rýchlejšie nielen v online priestore, ale aj v tom, že druhí ju napodobňujú.
Ale prečo to robia? Prečo sa zameriavajú na to, ako si robiť zle?
Potrebujú fungovať v rovesníckych skupinách, kde si potvrdzujú svoju hodnotu, budujú prestíž, sýtia potrebu pozornosti a uznania. A v dnešnom online svete je veľmi jednoduché získať pozornosť, obdiv, prestíž a uznanie práve cez sociálne siete. Je jedno, že takým nevhodným spôsobom ako šikanovanie.
Už keď sa k sebe takto správajú ako deti, čo možno čakať, keď vyrastú?
U detí vieme predpokladať, ktoré ako pracuje a bude pracovať s agresiou, tlakom, frustráciou či so svojou mocou a pozíciou v skupine. Ak teda badáme, že dieťa má tendencie k agresívnemu správaniu, je vhodné spolupracovať s učiteľom, psychológom a rodičom. Na samotné agresívne správanie vplýva veľa faktorov – napríklad predispozícia, vplyv rovesníkov, učiteľov, rodičov, ale tiež médií a sociálnych sietí. Je to vlastne jeden veľký balík rôznych faktorov, ktoré vplývajú na psychické prežívanie detí a mladých. Tiež vieme, že nelátková závislosť od mobilných telefónov zvyšuje mieru agresivity, frustrácie a hnevu. Dalo by sa teda povedať, že agresívne správanie je následkom toho, čo deti prežívajú vo svojom vnútri, čím – akými slovami, vzormi, obsahom – sa sýtia. Dôležité je vytvárať deťom bezpečné prostredie, láskavé prostredie. Učiť ich prejavovať sa inak ako násilím. Aby pozornosť, uznanie, zaháňanie nudy získali iným spôsobom ako násilím. Musíme zasiahnuť my dospelí, rodičia, pedagógovia, spoločnosť. Vnímať deti a ich psychické zdravie ako prioritu.
Spomínali ste vplyv závislosti na mobiloch, do akej miery zhoršuje správanie detí virtuálny svet sociálnych sietí či násilných hier, v ktorých je možné prakticky všetko?
Môžeme povedať, že na sociálnych sieťach sa deje šikana veľmi často – v niektorých vekových kategóriách najmä tam. Online svet a online skupiny sú miestom, v ktorom nefigurujú dospelí. Je teda oveľa jednoduchšie nahrať video, nevhodný obsah či fotku a zdieľať to v skupine rovesníkov s úmyslom ublížiť a ponížiť. Ostatní sa rýchlo a ľahko pridajú, často vzniká až davová psychóza. Kým dospelí prídu na to, čo sa deje, ubehne istý čas. Medzitým aktér videa získava lajky, komentáre a žiaľ, aj obdiv od rovesníkov. Získava pozornosť, pričom deťom a teenagerom nedochádza, že je to vďaka tomu, že druhému je ubližované.
Druhou rovinou sociálnych sietí je, aký obsah ponúkajú deťom – koľko násilia, agresie dokážu vidieť a absorbovať a následne spoločensky akceptovateľným spôsobom spracovať. U detí sa tak postupne znižuje citlivosť a hranica pri rozlišovaní toho, čo je a čo nie je v poriadku. Stáva sa rýchlou skratkou ako vyventilovať akúkoľvek svoju frustráciu, pocit menejcennosti, pocit tlaku a túžbu po pozornosti na niekom, o kom si myslí, že je slabší či inakší.
Zhoršuje to aj celková nenávistná atmosféra v spoločnosti – nadávanie si do dezolátov, nerešpektovanie a znevažovanie iného názoru než je ten môj, v štýle „buď máš správny (môj) názor alebo si odpad“?
Nenávistná atmosféra v našej spoločnosti je citeľná. Tak, ako ste opísali – nerešpektovanie a znevažovanie sa navzájom pre odlišnosť názoru, pohľadu na situáciu či vierovyznanie. Na jednej strane sa hlása nutnosť rešpektovať a tolerovať, na druhej strane sme konfrontovaní rôznymi agresívnymi prejavmi politikov, ktorí sa napádajú nielen verbálne, ale aj fyzicky. Vidíme, že spoločnosť a jedinci hlasnejšie vyjadrujú svoje názory. Čo je síce správne, ale za predpokladu, že správanie aj prejav sú kultúrne.
Tiež sa na to pozrime aj cez rodinu. Ako sa rodičia vyjadrujú o druhých, o politikoch, o verejne známych osobách? Aké vzťahy sú v rodinách? Aké príklady vidia deti? Ako sa rodičia rozprávajú medzi sebou, ako s deťmi? Existujú rodiny, kde sa problémy riešia násilím – verbálnym, fyzickým. Tiež sú rodiny, ktoré sa nestarajú v dostatočnej miere o svoje deti.
No a potom je tu škola – ako sa správajú deti v škole? Ako sa k nim správajú učitelia a naopak – ako sa správajú deti k učiteľom? K týmto príkladom, ktoré dávajú dospelí deťom, treba prirátať ešte čas a obsah strávený na internete. Takisto aj tlak na výkon už od nástupu do školy, ekonomické ťažkosti rodín, ale aj zdravotné problémy napríklad jedného rodiča... Na dieťa sa to valí z každej strany. Nastupuje u neho frustrácia, pocit, že nedosahuje výsledky, že nespĺňa nároky a očakávania rodičov, školy... Pocit, že v skupine kamarátov stráca svoje postavenie a túži po pozornosti a uznaní od rovesníckych kolektívov. Takéto dieťa a teenager nemá zvládacie mechanizmy na spracovanie stresu, tlaku, frustrácie a rieši ich agresivitou – veď už zažil, videl, že aj dospelí to tak riešia. Pozoroval a sledoval nenávisť u dospelých.
Dá sa nejako zhrnúť, čo asi zanedbali rodičia šikanujúcich detí, ktoré sú schopné sa správať k inému tak, ako napríklad spolužiaci k Romanovi?
Obeťou a agresorom sa môže stať ktokoľvek. Nedá sa povedať, že každý agresor vyrastal v nevhodnom prostredí, že sa mu rodičia nevenovali, a takisto sa nedá zovšeobecniť, že obeť je utiahnutá, že je to „bifľoš“... Avšak dieťa, ktoré šikanuje, už násilie zažilo alebo spoznalo, čo znamená vytvorenie neprimeraného tlaku alebo násilia. Nemusí ísť pritom o rodinu, násilie, výsmech, poníženie, mohlo zažiť inde (v triede, medzi kamarátmi, na krúžku). A keď sa neskôr takéto dieťa ocitne v situácii, že potrebuje ukázať svoju moc, potrebuje zaujať, potvrdiť svoje postavanie v triede, v skupine kamarátov, už spoznané/zažité nevhodné správanie „pošle ďalej“ smerom k vytypovanej obeti. Ide tu vlastne o to, že dieťa má zažitý nevhodný vzorec správania, a keď nemá naplnené potreby, keď je pod tlakom alebo keď túži po pozornosti, tak sa takýmto nevhodným agresívnym správaním prejaví. Nedá sa teda povedať, čo zanedbali – nezanedbali rodičia detí, ktoré sme mohli počuť vo videu.
Nik by nechcel byť na mieste rodičov – ani Romanových, ani jeho spolužiakov. Otázka je, čo sa dalo robiť inak?
Z môjho pohľadu akákoľvek odpoveď na túto otázku by bola málo citlivá a ľudská vzhľadom na smrť 15-ročného chlapca. Môžeme sa však pýtať, čo robiť, aby sa šikana nestupňovala, aby sa deti, teenageri a mladí ľudia dokázali zastať jeden druhého.
Áno, to je dôležité. Čo teda môžeme robiť?
Vytvárajme pocit bezpečia a prejavujme lásku v našich rodinách. To je tá najlepšia prevencia a aj intervencia. Pocit bezpečia vytvoríme, keď sa s deťmi budeme rozprávať, keď o ne prejavíme záujem. Rozprávajme sa, pýtajme sa, s kým sa dieťa v škole rozpráva, akých má kamarátov, ako sa majú jeho spolužiaci. Tiež rozprávajme o sebe, aj o svojich vlastných pocitoch, problémoch, o tom, ako ich riešime. Tak dávame príklad a učíme svoje deti, že je v poriadku pomenovať, čo sa mi páči a čo nie, čo mi je príjemné a čo nie. Čo tolerujem, a čo už nie. Tiež ich učíme, že ťažkosti a rôzne situácie (problémy) patria k životu, a hoci nemôžeme ovplyvniť to, čo sa nám udeje, vieme a môžeme ovplyvniť to, ako na to zareagujeme.
Zároveň učme deti, ako reagovať na násilie, ktoré videli. Pýtajme sa ich, ako zareagovali, prípadne prečo nezareagovali. Za akých okolností by si vedeli predstaviť, že sa zastanú obete. A odsúďme násilie, nebojme sa ho pomenovať a povedať, že to nie je správne.
A ak vidíme, že naše dieťa má tendencie prejavovať sa agresívne, ak badáme, že tlak a stres rieši agresívne, vyhľadajme ako rodičia pomoc. Ak máme dôveru v učiteľa, pýtajme sa, ako on vníma dieťa na vyučovaní. Môžeme kontaktovať školskú psychologičku, ale aj iných psychológov.
Znie to logicky, no v reálnom živote to zrejme take jednoduché nie je. Škola v Parchovanoch napríklad podľa Romanových rodičov problém dlhý čas neriešila…
Ako spoločnosť máme často ťažkosti postaviť sa zodpovedne k detskému násiliu, k prejavom šikany... Stretávam sa s tým, že rodičia nevedia nájsť podporu ani pomoc u učiteľov, riaditeľov škôl. Šikana sa skrýva, odmieta sa pomenovať, bagatelizuje sa. Rodičia sa v stresovej situácii, kedy ich dieťa trpí, často dostávajú do dokazovania a prosenia o pomoc. Namiesto podpory sa boja o svoje dieťa a zúfalo sa snažia pomôcť si sami. Ak by som to mala pomenovať priamo – dospelí zlyhávajú tam, kde by nemali. Zlyhávajú v prostredí, v ktorom sa deti majú cítiť bezpečne a v ktorom sa majú vzdelávať. Zlyhávajú dospelí, ktorí mali zasiahnuť pri šikane.
Čím to je, čo myslíte?
Chýba nám dobrý systém, ktorý by pracoval s obeťou, s agresorom, s deťmi v triede, ale aj s učiteľmi. Hovorí sa, že šikana je ochorenie celej triedy – aj učiteľa. Všetci v triede, v skupine, v kolektíve aj s učiteľom sú súčasťou násilia/šikany. Každý však z inej pozície. Niekto je agresor, niekto je divák a niekto je obeťou. Ak pedagógovia a riaditelia nechcú, nedokážu zastaviť násilie, je to chybou, na ktorú doplácajú všetci.
V rozhovore o šikane spred niekoľkých mesiacov, keď dievčaťu naliali savo do fľaše, psychológ Marek Madro z IPečka vravel, že zmena školy je už hraničným riešením, že skôr treba vyriešiť problém namieste, medzi jednotlivými aktérmi. Súhlasíte?
Zmena školy je už krajným riešením. Ideálom by bolo, aby sa v škole za pomoci podporného odborného tímu dokázalo pracovať s daným kolektívom detí a nikto by nemusel odísť. Aby sa dokázali deti zastabilizovať, aby obeť šikany spolu s rodičmi opätovne získala dôveru, že škola dokáže ochrániť ich dieťa. Aby sa pracovalo s prejavmi násilia u detí všeobecne, najmä s agresorom. Darí sa však tento ideál napĺňať? A v akej miere? To je otázne. Ak rodičia aj dieťa stratili všetky možnosti riešenia, ak si škola nezískala ich dôveru a šikana sa neriešila, rodičia dieťa preložia do inej školy. Ani to však nie je jednoduché a nesie to so sebou ďalšie výzvy. Ale rodičia potrebujú a chcú ochrániť svoje dieťa.
