Za trucovaním dieťaťa sa skrýva jeho volanie o pomoc, vraví Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejAko sa cíti dieťa, keď mu rodič predstaví nového partnera?
Už samotný rozvod je veľmi ťažká situácia, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Je to okrem iného obrovská zmena, ktorú musí dieťa postupne prijať a pochopiť to. Práve predstavenie nového partnera je ten okamih, kedy by rodič mal byť až extrémne citlivý voči dieťaťu. Dieťa by totiž malo najskôr prejsť prvou porozvodovou fázou svojich rodičov, ustáliť sa v bežnom živote, začať si zvykať na nový rytmus a systém života bez jedného rodiča. Až potom by malo byť postavené pred novú situáciu, akou je predstavenie nového partnera. Pre dieťa môže byť táto situácia rovnako ťažká ako samotný rozvod rodičov.
Čiže určite by mali dospelí počkať, kým privedú niekoho nového do rodiny?
Rodičom odporúčam, aby dali svojim deťom čas, aby prijali zmenu, ktorá sa deje v ich živote. Taktiež by rodič mal predstaviť nového partnera až v takom štádiu vzťahu, kedy si je viac-menej istý, že to bude životný partner. Neexistuje teda univerzálny čas, kedy áno a kedy nie. Rodič by mal pozerať na dieťa veľmi citlivo a empaticky. Dieťa by malo byť najvyššou prioritou, aby sa cítilo bezpečne a milované.
Je pre dieťa ľahšie prijať nového partnera, ak žilo len s jedným rodičom v nekompletnej rodine, než keď dôjde k výmene po rozchode partnerov?
Áno, na prvý pohľad je toto tá lepšia situácia, kedy nový partner „zaplní prázdne miesto“ v rodine. Ale to, ako a či prijme nového rodiča, závisí od mnohých faktorov.
Akých?
Napríklad od toho, akým spôsobom rodič predstaví nového partnera. Od toho, aký bol rozvod a porozvodové obdobie, koľko času prešlo odvtedy, ako sa dieťa vysporiadalo s rozvodom, aký vzťah má s oboma rodičmi a v akom veku je dieťa. Tiež od toho, aká je rola nového partnera v živote dieťaťa a ako sa on bude snažiť budovať vzťah s dieťaťom.
Každý vek má svoje špecifiká, platí, že najľahšie prijmú deti nového partnera v predškolskom veku a teenageri najťažšie?
Keďže rozvod rodičov je pre dieťa nesmierne ťažký, niekedy sa dokonca hovorí, že je pre dieťa tak emočne silný a ťažký ako úmrtie blízkej osoby, nedá sa odpovedať jednoznačne.
Vieme však, že aj napriek individualite každého dieťaťa, deti vysielajú „signály“ o tom, ako v ktorom období prežívajú rozvod rodičov. To by nám mohlo pomôcť zorientovať sa aj pri ďalšom dôležitom kroku ako je predstavenie nového partnera.
Povedzme si teda najprv, ako deti v jednotlivom veku rozchod rodičov prežívajú.
Dieťa vo veku 4 až 6 rokov rozvod nechápe, často si myslí, že za to môže ono. Prežíva pocit zúfalstva, strach z opustenia. Dieťa v tomto veku potrebuje veľa starostlivosti s minimom zmien.
Vo veku 6 až 8 rokov má zasa potrebu neustále sa uisťovať, že obaja rodičia ho milujú a zároveň prežíva úzkosť z budúcnosti. Už si totiž naplno uvedomuje, že rodičia sa k sebe nevrátia. Aj napriek tomu majú deti tohoto veku „pokusy“ dávať rodičov opäť dokopy. Dieťa potrebuje pomôcť s prekonaním strachu a obáv z blízkej budúcnosti.
Deti na prahu puberty – 8-12-ročné prežívajú pocity z rozvodu ako je menejcennosť, strata ilúzií, hnev, zrada. Rozvod vnímajú tak, že rodič neopustil toho druhého rodiča, ale jeho, dieťa.
12-15-roční sa potrebujú veľa rozprávať o sebe, o tom čo cítia, čo prežívajú. Rodičovské problémy ich naplno zasahujú a zaťažujú. Chcú, aby bol rodič šťastný, ale aj tak prijatie nového partnera vnímajú s rezervou. Môžu to ešte stále pociťovať ako zradu.
Ak by som teda chcela odpovedať na pôvodnú otázku viac jednoducho: tak nového partnera rodiča lepšie prijmú mladšie deti ako staršie a o čosi jednoduchšie dievčatá ako chlapci. Najťažšie to býva pre chlapcov okolo 9 až 13 rokov, ktorí žijú s matkou a „nový otec“ je pre nich akoby konkurenciou.
Na čo by mali dospelí myslieť predovšetkým pri zoznamovaní sa s dieťaťom?
Pre dieťa je to zásah do jeho života, do jeho súkromia. Zákonite prichádzajú otázky ako „Komu na mne záleží? Ku komu vlastne patrí moja mama, môj otec? Čo to pre mňa znamená?“ Pre dieťa nový partner rodiča predstavuje niečo neznáme. A všetko neznáme v nás budí strach, napätie, niekedy aj úzkosť. Mnohokrát tu vstupujú aj nevlastní súrodenci. To je ale už ďalšia téma.
Čo v prípade, že dieťa je vystavované nesúhlasnému postoju druhého rodiča na nového partnera? Do akej miery to dieťaťu ešte viac sťažuje?
Po rozvode sú partneri často citliví a vidia nepriateľské, útočné správanie aj tam, kde nie je. Ak sa takéto správanie nasmeruje aj na nového partnera, dozrel čas na vyhľadanie pomoci. Paradoxne, nesúhlasný postoj rodiča sa nedotkne tak nového partnera ako samotného dieťaťa. Ono sa stane obeťou hnevu dospelých. Ono sa zas a znova nedobrovoľne ocitne v roli, kedy musí rozhodnúť: Kto má vlastne pravdu? Komu na mne záleží a kto je dobrý? Prečo si ho vybrala mama? Rozídu sa? Prečo ho otec /mama nemá rád/rada?
Vžite sa do situácie dieťaťa a predstavte si, že po hádkach, sklamaniach, bolesti musíte riešiť nové konflikty. Ako môže takéto dieťa spokojne vyrastať? Ako si môže budovať vieru v druhých ľudí? Preto urobte všetko preto, aby dieťa netrpelo. Dospelí aj napriek všetkému musia ochrániť dieťa.
Ako by sa mal zachovať predstavovaný partner?
Ideál je vstúpiť do vzťahu s rodičom a dieťaťom nenútene, prirodzene. Najmä v čase, kedy je matka spokojná a to ťažké akútne porozvodové obdobie má za sebou. Ak dieťa vidí, že rodič je spokojný, aj ono je spokojné. Ak teda nový partner prinesie do rodiny pokoj nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa, všetko ide ľahšie.
Platí, že človek by mal byť autentický a láskavý v každom vzťahu. Vzťah sa buduje a stavia práve vďaka tomu, akí sme. Základom je láska, úcta a dôvera. Taktiež chcem povzbudiť takéto „novovznikajúce“ rodiny, aby mysleli aj na to, že vzťah sa buduje cez zážitky. To je to, čo posilňuje vzťahy – byť účastným v živote dieťaťa. Práve vtedy si ako nový partner dokážete získať a budovať detskú dôveru.
Čo v prípade, ak dieťa dáva najavo averziu voči partnerovi, resp. aj ak nový partner dáva najavo averziu voči správaniu detí? Je tu pre rodiča naozaj voľba – buď dieťa alebo nový partner? Alebo musí existovať cesta zmierenia?
Stále sa rozprávame o veľmi citlivej téme, keď do života dieťaťa príde niekto „iný, niekto nový”. Je to pre neho ťažký čas. Nemyslím to teraz len v tom negatívnom slova zmysle, ale aj keď si „nový“ rodič úplne porozumie s dieťaťom, keď sa zladia – aj to stojí dieťa veľa vnútornej sily, vyriešenie pochybností, prijatie novej situácie, zmena zvykov a stereotypov v každodennom živote.
Ak dieťa dáva najavo averziu, treba rozlíšiť, či je to averzia taká krátkodobá, ktorá súvisí viac s novosťou situácie a dieťa si potrebuje zvyknúť. Po čase takéto nastavenie pominie. Alebo sa jedná o dlhodobé negatívne prežívanie, ktoré už zasahuje do života dieťaťa a rodiny. Teda rodič by pri prvých náznakoch nefungujúceho vzťahu nový partner – dieťa to mal rozdebatovať s partnerom aj dieťaťom. Zisťovať a pýtať sa, hľadať spôsoby a možnosti ako si na seba zvyknúť.
Ako zistí, že je situácia naozaj vážna?
Rodič by mal sledovať aj školský prospech dieťaťa, symptomatiku dieťaťa (bolesti brucha, nočný plač, pomočovanie, zajakávanie…), zvýšiť pozornosť pri záškoláctve, zmene správania, výskytu klamstva, útekov z domu... Všetko toto sú už vážne signály, kedy dieťa takto prosí o pomoc, ukazuje svoju nespokojnosť a nešťastie. Potrebuje rodičovské pochopenie a prítomnosť. Nie rady a poučenie, čo by malo urobiť, ako by sa malo správať a prijať nového partnera.
A čo robiť, ak je to naopak, ak má nový partner averziu na dieťa?
Tu by mal hľadať odpovede každý dospelý, ktorý také niečo cíti voči dieťaťu – prečo je to tak? Prečo neznášam dieťa? Z čoho to pramení? Pomáha mi vo vzťahu v novej rodine tento môj pohľad na dieťa? Čo môžem urobiť, aby sa to zmenilo? Čo by mi pomohlo zmeniť tento môj vzťah k dieťaťu? Čiže hľadať sám v sebe možnosti riešenia tejto situácie. Dospelí máme oveľa viac vnútornej sily, sociálnych zručností a vnútorných mechanizmov pre riešenie averzie alebo nesympatie voči dieťaťu.
Dokáže nový partner prijať dieťa z nového vzťahu bezvýhradne za svoje? Sú prípady, keď sa napríklad pár aj zoberie, dieťa dostane nové priezvisko, no často sa stáva, že práve v kritických chvíľach neraz napokon zvíťazí „aj tak nie si môj vlastný...“, či už zo strany dieťaťa alebo dospelého.
Odpoveď na túto otázku je jednoduchá a ťažká zároveň. Pre vzťah, akýkoľvek, sú potrební dvaja ľudia. A aby vzťah fungoval, musia to obaja chcieť. Ak sa partner snaží a dieťa ho odmieta, vzťah nebude fungovať. Čo teda môže urobiť dospelý, aby ho dieťa prijalo? Rozhodnúť sa milovať ho, ísť do vzťahu úprimne a autenticky. Vychovávať s láskou bez neprimeraných nárokov a preúčania (naprávania). Pamätať, že nikto nie je dokonalý a každý vzťah má aj lepšie, aj horšie okamihy.
Každá rodina má svoju hodnotu. Žiť v bezpečnom rodinnom prostredí, kde môžeme byť samy sebou a cítiť sa milovaným je nesmierne vzácne a dôležité. Oplatí sa za to bojovať.
