Dieťa čerpá silu aj zo vzájomnej lásky rodičov.
Foto: shutterstock.comNeznamená to, samozrejme, že im budeme hrať divadielko harmónie, keď sa práve s mužom pohádame, ani to, že partnerovi budeme vravieť „ľúbim ťa“, hoci sa práve cítime nahnevaní. Najlepšia je pravda a jednoduchosť.
Deti vycítia a podvedome rozoznajú, čo je naozaj, a čo iba slovo. „Učia sa cítiť lásku už od svojho počatia a začína sa to láskou medzi rodičmi. Žiadne hry na lásku ich neoklamú,“ pripomína klinická psychologička Lýdia Adamcová, ktorá vo svojom projekte Výchova v kocke pomenúva 11 princípov výchovy, vrátane Výchovy v láske.
Dieťa by malo vidieť normálny vzťah so všetkým, čo k tomu patrí. Vrátane konfliktov. (Ak ich teda s partnerom dokážete riešiť, a nelietajú u vás nadávky či taniere.) Deti musia vedieť, že aj nezhody patria k vzťahu, a spôsob, akým ich dospelí riešia, bude v ich podvedomí zapísaný. S najväčšou pravdepodobnosťou ho v dospelosti okopírujú.
Ak sa s partnerom neľúbite, nemá význam zostávať spolu „kvôli deťom“, čo bol hlavný motív udržania rodiny najmä v minulosti. Citový chlad medzi rodičmi nie je najlepšie prostredie, v ktorom majú vyrastať, i keď ich ľúbi aj matka, aj otec. „Deti žijúce v citovom chlade nevedia, čo majú cítiť. Žijú obrnené voči neláske a potom nedokážu cítiť ani lásku,“ vysvetľuje Lýdia Adamcová.
Z výchovného hľadiska však podľa nej nie je dobrý ani druhý extrém - dávať priveľa lásky. Jej hodnota sa znižuje a dieťa postupne znecitlivie, bude láskou presýtené.
Na zachovanie zlatej strednej cesty je tu zdravý sedliacky rozum. Kým ste nemali deti, bol tu váš partner. Nebyť jeho, nie sú ani deti. V hierarchii, komu dať prednosť, je to teda viac - menej jasné – prioritou je partnerský vzťah. „Bol prvý, dieťa sa narodilo z tohto vzťahu a potrebuje cítiť jeho silu,“ zdôrazňuje Lýdia Adamcová. „Neučte dieťa, že svet sa krúti okolo neho. Venujte sa sebe, partnerovi, pestujte svoje záujmy, ktoré budú mať pre vás význam aj vtedy, keď deti už odídu a vy zostanete sami. Zlatým rezom by bolo dve tretiny času sa venovať sebe a tretinu deťom,“ spresňuje.
V matkinej náruči
I keď po narodení bábätka sú na prvom mieste potreby nového človiečika, ktoré prioritne zabezpečuje matka, práve cez ňu vníma dieťa aj svojho otca. Otec je ten, ktorý vytvára zázemie, stará sa pohodu matky, aby sa tá zasa mohla starať o dieťa.
Pre zdravý vývoj dieťaťa je najlepšie, ak je s rodičmi, ale nie centrom ich pozornosti. V prípade bábätka to znamená, že ho napríklad matka nosí v šatke, ale venuje sa pri tom aj svojim záujmom a povinnostiam. Dieťa cíti matku, bezpečie, a zároveň z jej náruče a jej perspektívy spoznáva svet okolo seba. Rovnako to praktizujú aj prírodné kmene.
Naopak, spôsob rozšírený v našej civilizácii, keď dieťatko odložíme do postieľky, a potom ho pozorujeme, čo a či niečo nepotrebuje, spôsobuje, že rodičia nemajú čas na seba a na vlastný vzťah. Dieťatko sa navyše učí, že keď niečo chce, musí začať plakať alebo rezignuje, a už od únavy zaspí. A rodičia sú zasa vyčerpaní starostlivosťou o bábätko, či nešťastní, že veľa plače. Ich vzťah ide do úzadia a na prvom mieste sú deti, ktoré časom vytlačia všetko ostatné. A to nie je dobré.
Ak rodičia nenájdu naplnenie svojho života a ich zmyslom sa stane výchova a deti, podľa Lýdie Adamcovej to vedie akurát tak k tomu, že samotné dieťa začne mať problémy. „Ak rodičia všetko plánujú, predvídajú možné stresy, neúspechy, ktoré preventívne riešia, zasahujú, čakajú ich problémy. Ich dieťa nebude vedieť, ktorú školu si vybrať, alebo sa prestane učiť, začne vzdorovať, odmietať ich rady...,“ opisuje.
Najlepšie je, ak dieťa pozná hierarchiu rodiny a vie, kde je jeho miesto.
