Aj tie najšťastnejšie páry riešia vážne konflikty. Rozdiel je v tom, že si s nimi vedia poradiť.
Foto: Shutterstock.comSú hádky v partnerskom vzťahu užitočné? Záleží na tom, ako chápeme slovo hádky. Vhodnejšie je asi slovo konflikt. Hádka totiž znamená svár a nesie v sebe negatívny význam v zmysle presadzovať si svoje za každú cenu. Konflikt naopak vypovedá o strete dvoch rozdielnych, protichodných či nezlučiteľných názorov, záujmov, potrieb či hodnôt, ale vo svojej podstate má význam neutrálny.
Ak o niekom povieme, že je hádavý, vnímame to inak, ako keď povieme, že rieši konflikt. Zatiaľ čo hádky bývajú pre vzťah paralyzujúce a často sa snúbia s neústupnosťou, odporom či pohŕdaním, konflikty sú pri konštruktívnom postoji prínosné a vlastne nevyhnutné. Sú neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou každého i inak zdravého a prosperujúceho vzťahu. Párový – a rodičovský – vzťah je vôbec najintenzívnejšou formou medziľudského spolužitia. Konflikty podporujú náš vývoj na osobnej i vzájomnej úrovni.
Ako všetko v živote, i konflikty môžu prebiehať na nevedomej či vedomej úrovni. Nevedomé konflikty sú reaktívne, vopred ich poháňajú nevedomé obsahy mysle. Ide o situácie, keď emócie človeka strhnú bez účasti racionálneho uvažovania. V pozadí takého správania bývajú nepriznané strachy, úzkosti, hnev či traumy…
Keď sa potom konflikt rozoberie, napríklad v rámci párovej terapie, a podarí sa nevedomé pohnútky trochu objasniť, nezrovnateľne lepšie sa darí zachovať v konflikte takzvané proaktívne riešenie. Zatiaľ čo reaktívne správanie je inštinktívne a často veľmi deštruktívne, proaktívne je ústretovejšie a hodnotovo motivované. Reaktívne nám síce poskytuje určitý druh okamžitej úľavy, ale riešenie problémov neponúka, naopak situáciu len ďalej komplikuje.
Končí zamilovanosť, prichádzajú konflikty
Nie je bez zaujímavosti, že prvé veľké konflikty sa vo vzťahu objavujú, keď skončí obdobie zamilovanosti a keď si partneri stanovujú podmienky na svoje každodenné spolužitie. Do hry zrazu vstupuje obrovské množstvo tém: od najvšednejšieho správania – napríklad či hrnček po raňajkách umyjeme hneď alebo až večer – ku kľúčovým problémom, ako sú financie, sexualita, vzťah k rodičovstvu či trávenie voľného času.Významnú rolu hrá tiež osobnostné nastavenie partnerov. Niekto je prchkejší a stráca hneď sebaovládanie, iný sa stiahne a odmieta komunikovať… Prínosný je každý konflikt, ktorý nakoniec vedie k uspokojivému vyriešeniu a prispeje k sebapoznaniu a k prehĺbeniu vzťahov. Ako sa staviame ku konfliktu, to pramení v našom detstve.
Asi najdôležitejšie pre naše konflikty je zvládanie hnevu a agresie a ďalej tiež zvládanie strachu z prílišnej blízkosti alebo naopak z odmietnutia. Nie je bez zaujímavosti, že naše nevedomo uplatňované stratégie konfliktu majú korene v našom ranom detstve, kedy dochádza k vytváraniu a usporiadavaniu siete neurónových spojení v našom mozgu, keď reagujeme na správanie našich najbližších opatrovateľov, spravidla rodičov.
Práve od nich si osvojujeme akýsi základný vzorec na vnímanie a vyhodnocovanie okolitého sveta – a tiež spôsoby riešenia konfliktov. Ide o to, že deti raného veku, teda približne do tretích narodenín, už naplno vnímajú pocity, ale rozumovo ich ešte nedokážu pomenovať ani vyhodnotiť. Svojím emočným zážitkom sú nevedomky vedené k zaujatiu nejakej prežívacej stratégie, ktorá je motivovaná snahou udržať si s rodičmi vzťah, byť s nimi zadobre.
Napríklad sa stane, že rodičia nie sú príliš empatickí a vyžadujú od dieťaťa strohú poslušnosť. Dieťa na nevedomej úrovni prijme, že sa vypláca neupozorňovať na seba. Skoro sa naučí byť samostatné, nič o sebe nehovoriť. Deje sa tak ale za cenu takzvanej vyhýbavej väzby. Taký človek potom aj počas párového konfliktu radšej opustí pole, uzatvára sa, nedokáže komunikovať.
Inokedy sú rodičia naopak emotívni až príliš. Dieťa sa nemá, ako zorientovať, nevie, čo bude, pretože za jednu a tú istú vec je podľa nálady rodičov raz pochválené a raz dostane vynadané. Nemá sa kde naučiť jednotnému postoju pri riešení konfliktov. Osvojí si potom ambivalentné (rozporuplné) väzbové správanie a keď chce niečoho dosiahnuť, za svoje potreby bojuje neprimeranými záchvatmi emócií.
V partnerskom vzťahu sa potom správa až hystericky, kričí, hádže vecami, dožaduje sa pozornosti všetkými prostriedkami. Mám skúsenosť, že keď partneri odhalia spôsob svojho väzobného správania, darí sa im konflikty zvládať lepšie, pretože majú zrazu oveľa viac pochopenia pre svojho partnera, ale tiež pre seba samého.
Ako sa hádať s ľuďmi, ktorých milujeme? Domnievam sa, že základom je predovšetkým odmietnutie násilia. Samozrejme toho fyzického, ale aj psychického a verbálneho. Ak niekoho milujeme, potom sa dobrovoľne vzdávame svojej dominancie a nerobíme si nárok, že len my budeme o veciach rozhodovať a presadzovať svoje videnie za každú cenu.
Ruka v ruke s deštruktívnymi konfliktami ide okrem nezvládnutej agresie tiež zneužívanie moci a to opäť na všetkých úrovniach: zastrašovanie, vyhrážanie sa, vzbudzovanie pocitov viny, znižovanie sebavedomia druhého, manipulácia – nič z toho do milujúceho správania nepatrí, ale aj tak sa ho často dopúšťame.
Jedným z najosvedčenejších riešení, ktoré aj ja sama ponúkam v poradni klientom a máme s tým dobrú skúsenosť, je takzvaná nenásilná komunikácia, o ktorú svet v druhej polovici minulého storočia obohatil americký psychológ Marshall B. Rosenberg. Ide o vedomé prijatie, trénovanie postoja nenásilia a o snahu riešiť konflikty empaticky, spolupracujúcim spôsobom.
Cieľom je nájsť riešenie, ktoré by rešpektovalo potreby oboch partnerov. Rosenberg vyzýva záujemcov k riešeniu konfliktov v štyroch krokoch: pozorovanie konfliktnej situácie bez hodnotenia, ďalej rozpoznanie svojich pocitov, identifikácia a pomenovanie svojej aktuálnej potreby a nakoniec snaha o sformulovanie konkrétnej prosby smerom k partnerovi.
Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sa začnú nenásilnou komunikáciou úprimne zaoberať a snažia sa ju uplatniť v živote, skutočne zažívajú podstatné zlepšenie svojich vzťahov. Rosenbergove knihy vydalo české nakladateľstvo Portál a existujú i kurzy, kde sa nenásilná komunikácia prakticky vyučuje. Býva veľmi prínosné spoločne ich absolvovať.
Deti majú konflikty rodičov vidieť
Deti sa z konfliktov rodičov učia dôležitým schopnostiam, ale i patologickému správaniu. Niektorí rodičia chcú deti chrániť pred každým svojím sporom a snažia sa ho udržať za zatvorenými dverami. To deťom neprospieva. Aj ich samotných čaká predsa v živote mnoho konfliktov a od rodičov sa majú naučiť, ako spory riešiť. Konflikt nemusí a nemá ničiť. Naopak, môže ísť o súčasť láskyplného funkčného vzťahu, v ktorom pripúšťame – a odpúšťame – svoju rozdielnosť i rôzne chyby či zlyhania.Je dôležité, keď dieťa vidí, že rodičia i v rozrušení dokážu zostať slušní, primerane racionálni a v spojení so svojimi emóciami. Že nestrácajú sebaovládanie, nepodliehajú nekontrolovanej agresii, nevyhrážajú sa jeden druhému, nerozbíjajú veci. A predovšetkým, že nakoniec nájdu spôsob, ako sa znesvárenému partnerovi opäť priblížiť a ako skúsiť vidieť i jeho pohľad na vec, pretože k úplnej zhode názorov nemusí prísť.
Čo deti potrebujú, aby raz boli schopné efektívne komunikovať? Predovšetkým sa vo vývojovo k tomu určenému času, v ranom detsve, potrebujú zabývať samé v sebe, porozumieť tomu, kto sú a naučiť sa zaobchádzať so svojimi emóciami. Je žiaduce, aby emócií nebolo v živote málo ani príliš a aby bolo možné pocity primeraným spôsobom vnímať i vyjadrovať.
Spôsob zaobchádzania s emóciami deti preberajú od rodičov. Od nich sa potrebujú naučiť pristupovať k ľudom a svetu so základnou dôverou, čo je možné, ak túto dôveru získajú prostredníctvom láskyplnej rodičovskej starostlivosti. Ta v optimálnom prípade v ranom veku spája bezpodmienečné prijatie dieťaťa a službu jeho vývojovo daným potrebám, ale i postupné vymedzovanie hraníc.
Naviac deti sa potrebujú stretávať aj so slabosťou a odvrátenými stránkami života. Robiť chyby je dovolené. I rodičia sa ich dopúšťajú. Schopnosť ospravedlniť sa a odpúšťať, to významne uľahčuje rozhovor o problémových a boľavých témach. S týmto vybavením deti zároveň dostávajú schopnosť brániť sa a vymaniť sa z poškodzujúcich situácií a vzťahov.
Ako vyzerá šťastné partnerstvo a spokojný človek?
Šťastné páry a rodiny otvorene komunikujú. Nemajú zakázané témy. Hľadajú pozitívne veci na sebe, na druhých i na okolnostiach v živote. Vedia oceniť a pochváliť. Prejavujú vďačnosť. Tolerujú chyby u seba aj u druhých, ale snažia sa neopakovať ich. Vykazujú črty skutočného priateľstva: podporujú sa, pomáhajú si. Pestujú spoločný humor. Áno, znie to až príliš idylicky. Preto zdôraznime, že k tomu vôbec najdôležitejšiemu patrí schopnosť zmierovať sa a odpúšťať.
Aj ľudia v harmonických partnerstvách zažívajú krušné a krízové chvíle. Ale zvládajú ich. Do úmoru nevyčítajú, zbytočne nekritizujú. Nepohŕdajú. Do konfliktu idú s tým, že sa jednoducho zmieria. V narušených partnerstvách toto chýba a krízové situácie sú plné obviňovania, nezvládnutých emócií a reaktívneho správania. Zmierovanie prebieha neefektívne alebo sa vôbec nepodarí… Všetko je náhodné, chaotické.
Zrelý dospelý postoj sa dá popísať asi takto: Prijímam za seba zodpovednosť. Nehádžem ju na druhých. Nepopieram vlastné chyby. Kultivujem prežívanie svojich emócií, aby nado mnou slepo nevládli. Necítim vinu za niečo, čo som neurobil/a. Som schopný/á (seba)reflexie. Viem, čo chcem, ale tiež pripúšťam, že veľa vecí neviem a v niečom podlieham nevedomým procesom. Pátram po pravde a v prípade konfliktu hľadám v sebe pripravenosť ho riešiť.
Nečakám pritom, že ho niekto vyrieši za mňa, ani že to pôjde rýchlo a jednoducho. Nechcem veci zbytočne komplikovať. Vedome nemanipulujem, nepopieram, neklamem. Nenechám sa zraziť na kolená. Snažím sa jednať empaticky. Mám súcit s druhými, ale aj sám so sebou. A keď niečo naozaj nezvládam, vyhľadám pomoc.
Šťastné páry a rodiny otvorene komunikujú. Nemajú zakázané témy. Hľadajú pozitívne veci na sebe, na druhých i na okolnostiach v živote. Vedia oceniť a pochváliť. Prejavujú vďačnosť. Tolerujú chyby u seba aj u druhých, ale snažia sa neopakovať ich. Vykazujú črty skutočného priateľstva: podporujú sa, pomáhajú si. Pestujú spoločný humor. Áno, znie to až príliš idylicky. Preto zdôraznime, že k tomu vôbec najdôležitejšiemu patrí schopnosť zmierovať sa a odpúšťať.
Aj ľudia v harmonických partnerstvách zažívajú krušné a krízové chvíle. Ale zvládajú ich. Do úmoru nevyčítajú, zbytočne nekritizujú. Nepohŕdajú. Do konfliktu idú s tým, že sa jednoducho zmieria. V narušených partnerstvách toto chýba a krízové situácie sú plné obviňovania, nezvládnutých emócií a reaktívneho správania. Zmierovanie prebieha neefektívne alebo sa vôbec nepodarí… Všetko je náhodné, chaotické.
Zrelý dospelý postoj sa dá popísať asi takto: Prijímam za seba zodpovednosť. Nehádžem ju na druhých. Nepopieram vlastné chyby. Kultivujem prežívanie svojich emócií, aby nado mnou slepo nevládli. Necítim vinu za niečo, čo som neurobil/a. Som schopný/á (seba)reflexie. Viem, čo chcem, ale tiež pripúšťam, že veľa vecí neviem a v niečom podlieham nevedomým procesom. Pátram po pravde a v prípade konfliktu hľadám v sebe pripravenosť ho riešiť.
Nečakám pritom, že ho niekto vyrieši za mňa, ani že to pôjde rýchlo a jednoducho. Nechcem veci zbytočne komplikovať. Vedome nemanipulujem, nepopieram, neklamem. Nenechám sa zraziť na kolená. Snažím sa jednať empaticky. Mám súcit s druhými, ale aj sám so sebou. A keď niečo naozaj nezvládam, vyhľadám pomoc.
Eva Labusová je poradkyňa pre oblasť rodičovstva, výchovy a vzťahov. Venuje sa publicistike. Organizuje prednášky a semináre pre odborníkov aj verejnosť. S dcérou Alžbětou a v spolupráci s nakladateľstvom Triton pripravili pre knižný trh dve publikácie švajčiarsko-americkej psychologičky Alethy Solterovej, týkajúce sa dôležitosti raného detstva, a hlavne interakcie matky s dieťaťom a významu detského plaču a vzdoru (Múdrosť raného detstva, Slzy raného detstva). Viac na www.evalabusova.cz
