Psychologička Mária Krýslová.
Foto: Tomáš BenedikovičVeľa rodičov sa dnes nachádza vo veľmi náročnej situácii. Starajú sa doma o potomkov, pracujú na home office, čo ide s deťmi ťažko, učia sa so školákmi, do toho varia, perú, upratujú, riešia detské rozpory. Aké to môže mať následky na ich psychický stav? Hrozia letargia, vyhorenie, depresie?
Následky sa budú rôzniť a do značnej miery závisieť od podmienok a okolností tej ktorej rodiny, ale aj od toho, ako zrelé, vyrovnané či duševne nezdolné sú osobnosti rodičov, ako dokážu spolupracovať a manažovať aj nadlimitnú záťaž. Rozhoduje aj počet a povaha detí, či sú vyrovnané alebo dráždivé a nakoľko sú prispôsobivé. Bez dobrej spolupráce a rozdelenia povinností môže u rodičov dôjsť k vyčerpaniu. Preto je dôležité myslieť preventívne aj na psychohygienu, čo napríklad znamená, že by všetci členovia rodiny mali byť každý deň aj vonku a deti mali dostatočnú fyzickú aktivitu. Bývajú potom oveľa pokojnejšie. Rodičia by sa mali občas aj striedať a predovšetkým znížiť nároky a uľahčovať si, čo sa len dá. Aj to patrí ku krízovému režimu.
Pozorujete aj vy, že na rodičov sú dnes kladené nadmerné nároky, ktoré len ťažko môžu zvládnuť?
Za daných bezpečnostných opatrení a obmedzení určite. Mnohé súčasné ťažkosti v rodine vyplývajú aj z toho, že nás naraz dobehlo všetko to, čo sme u seba, v rodine aj u detí zanedbali. V obdobiach akejkoľvek krízy sa skoro vždy musíme vypnúť k mimoriadnym výkonom a neraz aj čerpať z posledných rezerv. V tej súčasnej nám môže pomáhať, že za ňu nik z nás nemôže a jej zmyslom je nielen ochrana zdravia, ale aj života. Vedomie zmyslu nám neraz pomôže zvládnuť aj nemožné. A je tiež na nás, aby sme rozhodli, ktoré nároky prijmeme a ktoré len do miery, aká nás nezničí.
Ako si teda rodičia podľa vás môžu v dnešnej dobe uľahčiť?
Určite by si mali zjednodušiť, uľahčiť, čo sa dá. Aj zdravé studené jedlo či to z druhého dňa je pre deti menšie zlo ako často kričiaca vyčerpaná matka, otec. Profesor Zdeněk Matějček, jeden z najväčších československých odborníkov na deti a rodiny, tvrdieval: „Bordel v bytě, šťastné dítě“. Platí to mimoriadne práve dnes. Je treba znížiť nároky na seba aj na iných. Ujasniť si rebríček hodnôt. Na jeho vrchole by mala byť ochrana fyzického a duševného zdravia. Až potom všetko ostatné.
Ako si v domácej izolácii nájsť čas sám na seba, keď sa zdá, že nemám ani minútku voľného času a miesto, kam uniknúť?
Súčasná kríza rodičov priam núti zlepšiť svoje manažérské schopnosti a zručnosti. Kumšt tkvie najmä v príprave deň vopred, pričom nestačí urobiť plán v hlave, ale získať preň aj ostatných členov rodiny, deti motivovať hoci aj malými odmenami. V pláne by mal byť už zakomponovaný aj nejaký čas pre vás, aj hoci malé, ale výlučne vaše „teritórium“, kam sa utiahnete, keď to budete potrebovať, Tak, ako vy budete rešpektovať podobné potreby detí, môžu sa aj ony naučiť, že rešpektujú vaše.
Často sa hovorí, že je dôležité určiť si denný režim, aby všetci doma všetko zvládli bez vyčerpania a konfliktov. Naozaj to však rodiny môže spasiť? Má aj nejaké úskalia?
Istý režim môže byť užitočný. Deti majú radi pestrosť podnetov, ale pocit bezpečia im okrem iného dávajú práve rituály a isté opakovania. Keď sa ich život náhle príliš zmení a nerozumejú dosť dobre prečo, nielenže ich to vyruší, ale aj zneistí. Rozrušia sa a hnevajú. Preto je dôležité zachovať im aspoň niektoré návyky, ako napríklad dopoludnie je čas pre školu alebo materskú školu a podľa toho ich aj zamestnávať. Prospieva im, keď deň vopred vedia, čo ich čaká a môžu sa na to naladiť. Týka sa to aj rituálov okolo stravovania, večerného ukladania k spánku a podobne. Inak sa potrebujú správať aj spontánne, podľa potreby a okolností. Všetky deti bez ohľadu na vek sa rady hrajú, predvádzajú a imitujú. Aj hrať sa na život bez korony, aký bol predtým - ide sa do školy, do obchodu, kaderníctva, k lekárovi - ich baví aj zabaví. Keď sa dobre vyhrajú, sú spokojnejšie a ľahko ich dostaneme na to, čo treba. Nesmú sa nudiť, lebo začnú byť deštruktívne.
Deťom sa často nechce ráno vstávať, je problém, aby sa prezliekli z pyžama, odmietajú sa učiť, poslúchať, pomáhať. Ako možno riešiť takéto situácie? Ako ich primäť, aby viac spolupracovali?
Deti sú ako hudobný nástroj, ktorý sa nikdy nemá príliš rozladiť, lebo je potom ťažké dosiahnuť. aby opäť vyludzoval správne tóny. Preto by sme mali deti podľa možností čo najviac udržiavať v pohode a ak ich nejaká negatívna emócia zaplaví, je potrebné ich najprv upokojiť. Predpokladom je tiež, aby mali uspokojené také potreby, ako je pocit bezpečia a kvalitného spojenia s rodičom, čo znamená, že je rodič napríklad aspoň pol hodinu denne pri dieťati plne duchom prítomný a ponorí sa do jeho sveta. Vtedy nepoučuje, nekritizuje, iba zdieľa myšlienky a city dieťaťa, odpovedá na jeho otázky a dáva mu najavo porozumenie. Ak ich príliš často okrikujeme a kritizujeme, prestanú nás vnímať. Množstvo štúdií i praktických skúseností svedčí o tom, že najrýchlejšia cesta k detskému upokojeniu je empatia. Až keď sa dieťa upokojí, je schopné počuť, čo od neho chceme. Pre spoluprácu treba deti získať už deň vopred. Môžu byť pre ňu motivované aj symbolickými odmenami a ak sa do nej zapoja je potrebné ich aspoň slovne oceniť.
Osvedčené je vytvoriť celý systém odmeňovania, súťaž, prísľub chvíľky spoločného hrania sa s rodičom. Deti sa potrebujú vždy na niečo tešiť, môže ísť o maličkosť, každý rodič dobre vie, čo má jeho dieťa rado a na tom môže stavať. Niekedy účinkuje, keď im dáme najavo ich dôležitosť pre chod rodiny, dáme im vybrať, na čom dôležitom sa budú podieľať. Ak je rodič veľmi unavený, môže to dieťaťu vysvetliť a zdvorilo ho požiadať, aby ho nechal chvíľočku odpočinúť. Niektorým deťom treba ale predtým vymyslieť nejakú prácu alebo zábavu.
Mária Krýslová vraví, že súčasná situácia môže mať na rodinu aj pozitívny vplyv.
Foto: Tomáš BenedikovičAko na menších školákov vplýva, keď nemôžu chodiť do školy a nestretávajú sa so spolužiakmi, kamarátmi? Alebo to môžu zvládnuť bez väčších problémov?
Najviac to môže doliehať na jedináčikov, hoci z mojich skúseností aj tí sa vedia vynájsť. Dokážu sa preniesť do fantázie a v nej sa hrajú s vymysleným kamarátom či kamarátkou. Už najmladší školáci dokážu so spolužiakmi komunikovať aj elektronicky. Pozorujem, že súčasná frustrácia u detí stimuluje ich tvorivosť. Samozrejme môžu mať chvíle mrzutosti a vyššie nároky a očakávania od rodičov.
A čo staršie deti? S nimi majú rodičia možno ešte trochu väčšie „starosti“, pretože majú vysokú potrebu stretávať sa s rovesníkmi, čo im ale nie je do istej miery umožnené. Čo s týmto problémom?
U starších detí sa rodičia najčastejšie sťažujú na to, že ich nevedia dostať od počítača, lebo stále chatujú a vyhovárajú sa, že riešia spolu školské úlohy. V tomto období je na jednej strane asi na mieste zvýšená tolerancia a na druhej jediná účinná protiváha je šport a fyzická aktivita s rodičmi alebo aspoň jedným rodičom. K duševnej rovnováhe, či už mladistvých, alebo dospelých najviac prispieva pohyb v prírode, ideálne každý deň.
Ako vôbec hovoriť s deťmi o tom, že dnešná situácia ešte stále napriek istému uvoľneniu prináša obmedzenia tak, aby boli schopné situáciu, ktorá už trvá dlho, prijať a zvládnuť?
Hovoriť im pravdu veku primeraným spôsobom. Celkom malým deťom sa to dá povedať formou rozprávky, napríklad o malilinkom neviditeľnom víruse trápilkovi či bôľkovi, samozrejme s dobrým koncom a ako najväčšiu hrozbu uviesť nemocnicu, kde by možno neboli hračky. U starších detí, ktoré už vedia o existencii smrti, pravdivo informovať, že najväčším rizikom je skôr pre starších, ale ochorenie môže byť zdĺhavé a nepríjemné. Pri vysvetľovaní sa sústrediť najmä na spôsoby, ako môžeme ochoreniu zabrániť, spolu s nádejou, že po nejakom čase bude možné sa voči vírusu zaočkovať a normálny život sa potom obnoví. S vysvetľovaním treba vždy uviesť aj výhody tohoto obdobia, napríklad čistejšie ovzdušie, možnosť byť viac spolu, niečo nové sa naučiť atď.
Keď sú všetci spolu doma, hrozí vznik ponorkovej choroby. Ako sa jej dá podľa vás predísť? A je to vôbec možné?
Aj hovorením o nej alebo o tom, čo kto potrebuje, aby mohol byť v pohode. V rámci „rodinnej porady“ sa môžu určiť a ohraničiť aj „teritóriá“ jednotlivých členov rodiny, kam sa budú môcť uchýliť, ak to budú potrebovať, kde ich ostatní nebudú vyrušovať a kde sa budú môcť ponoriť do svojho sveta a byť chvíľu sám. Pokiaľ nemá niekto z rodiny alebo celá rodina nariadenú izoláciu, je dôležité každý deň stráviť nejaký čas vonku, najlepšie v prírode, aktivizovať tvorivosť, ktorá drieme v každom z nás, dbať v rámci možností aj o určitú pestrosť podnetov. Dá sa tiež dohodnúť striedanie v tom, kto vymyslí nejakú spoločnú zábavu či hru pre celú rodinu. Spoločné rodinné hry zlepšujú náladu, stmeľujú rodinu a zvyšujú spokojnosť, najmä u detí. Sú rodiny, ktoré vidia na súčasnej situácii aj viaceré pozitíva, napríklad konečne viac spoločného času bez naháňania a stresu.
Aký môže mať domáca izolácia vplyv na partnerský život? Sú teraz častejšie rôzne vyostrené spory, hádky, konflikty, dokonca domáce násilie? Ako možno tieto negatíva dnes riešiť?
Veľa závisí od toho, akí sme boli my a naše partnerské vzťahy už pred koronakrízou. Ak patríme k ľuďom, ktorí dokážu kontrolovať svoje negatívne emócie a nemáme tendenciu vyostrovať napätia a konflikty, ale skôr si situáciu vzájomne uľahčovať, nášmu vzťahu by ani v tejto neľahkej situácii nemalo hroziť vážne riziko. Horšie je to s partnermi, ktorí sa už pred krízou začali vážnejšie odcudzovať a žili s nevypovedaným potlačeným hnevom jeden na druhého. Ak osobné negatívne emócie zo súčasnej frustrácie, neistoty a strachu prisúdime vzťahu, môžeme aj mylne dospieť k záveru, že za celú zlú náladu môže partnerský vzťah a treba ho ukončiť. Je naozaj reálne riziko, že nevedome prenesieme zlé pocity zo súčasnej situácie na vzťah.
U ľudí so sklonom k násilnému správaniu hrozí, že by sa mohli násilne aj správať. Akonáhle sa v rodine vyskytne, je potrebné násilníka žiadať, aby s tým okamžite prestal a riešil to buď s pomocou odborníka - hoci aj upokojujúcimi liekmi - alebo opustením domáceho priestoru. Ak násilník nespolupracuje, obete nemajú otáľať a ihneď vyhľadať v prvom kroku telefonickú pomoc, v rámci ktorej im odborníci môžu poradia jednotlivé kroky a tiež inštitúcie, ktoré by im mohli pomôcť. Násilie musí dostať ihneď hranice, lebo inak narastá.
Deti sú ako hudobný nástroj, ktorý sa nikdy nemá príliš rozladiť.
Ak niekto napríklad uvažuje o rozchode či rozvode, je teraz na to vôbec priaznivá doba, podávať žiadosť o rozvod, odísť od partnera? Počkať, alebo to jednoducho riešiť, aby nebolo ešte horšie?
Tento čas nie je vhodný na spoľahlivé rozhodnutie o natoľko závažnej veci, ako je rozchod alebo rozvod manželstva. A platí to aj pre čas tesne po kríze. Bez odstupu hrozí, že negatívne emócie, ktoré prežívame v období koronakrízy, nemilosrdne pripíšeme na vrub partnerského vzťahu. A pritom prirodzenou reakciou na ňu môže byť aj akýsi citový a erotický útlm a zníženie sexuálneho záujmu bez toho, že by sa základ vzťahu narušil.
Dnešná situácia je určite náročná pre všetkých doma, ale má aj nejaké pozitíva. Ľudia sa viac vnímajú, utužujú vzťahy…?
Určite má. Koronakríza nás vyhodila zo zabehaného životného štýlu, s množstvom zautomatizovaných stereotypov a tie nám bránili uvedomovať si, akými hodnotami žijeme, čomu a v akej miere venujeme vzácny vymeraný čas. Mnohí z nás sme si už určite aj položili životne dôležité otázky, významné nielen pre osobný život, ale aj pre uspokojivý chod rodiny a správnu výchovu detí. Viac než predtým sa zamýšľame nad kvalitou svojich vzťahov a aj vďaka zvýšenému času, ktorý im venujeme, sme im prišli „viac na chuť“ a čerpáme z nich aj viac radosti. Kríza nás zvliekla z pýchy, už si nemyslíme, že sme pánmi sveta a bohužiaľ ani svojich životov. Viac sme sa priblížili k prírode a oveľa viac si uvedomujeme jej význam.
Od dávna vieme, že kríza prináša množstvo strát ale zároveň je aj šanca a príležitosť k rozvoju. Neraz musíme siahnuť do rezerv fyzických a duševných síl, ale práve to nás núti začať čerpať aj zo spiacich zdrojov tvorivosti a rozšíriť paletu zvládacích schopností a zručností. Nejeden z nás začal kresliť, maľovať, písať príbehy či básne, iný doma majstrovať či záhradníčiť.
Aké ponaučenie z tejto situácie by si rodiny mohli vziať do budúcna a zlepšiť tak svoj život a svoje vzťahy?
Asi by sme mali začať žiť premyslenejšie. Tak, aby sme mohli byť spokojnejší so svojím spôsobom žitia, rozhodnutiami a správaním aj na konci života a v blízkosti smrti, lebo to je čas, ktorý nám nemilosrdne nastaví zrkadlo už bez možnosti niečo naprávať. Z času na čas sa aj mimo krízy pýtať seba, akí sme ľudia a akého človeka chceme zo svojho dieťaťa mať. A tiež, či sme najlepším vzorom pre tento cieľ? Môžeme tým získať cenný kompas pre vlastné správanie i pre ovplyvňovanie detí. Nezabudnúť, že láska, či už partnerská, alebo rodičovská chce čas a intímne spojenie. Bez otvorenosti a vzájomného zdieľania emócií chradne. Možno nás tento čas naučí aj väčšej trpezlivosti a empatii. Mnohé problémy by potom boli menšie alebo aj vôbec neboli.
Ako by mala vyzerať psychohygiena dospelých i detí v čase pandémie?
Radí psychologička PhDr. Mária Krýslová
1. Pobyt v prírode s hrami, spríjemnený občerstvením, občasným piknikom.
2. Fyzický pohyb, akákoľvek fyzická námaha alebo šport.
3. Zníženie nárokov na seba aj ostatných.
4. Plán na druhý deň robiť spolu s rodičovským partnerom deň vopred.
5. Striedanie s druhým rodičom buď v častiach dňa alebo v jednotlivých dňoch alebo pri vopred dohodnutých činnostiach.
6. Vymedzený a jasne označený čas na vzdelávanie a prácu.
7. Plánovanie radostí. Každý deň by mal každému z rodiny priniesť aspoň nejakú malú spoločnú alebo individuálnu radosť.
8. Zapojenie detí do varenia a domácich prác formou hry.
9. V rodinách s deťmi v školskom veku zaviesť (aspoň týždenné) rodinné porady, kde sa bude vyhodnocovať rodinný život a okrem iného každý bude vyzvaný,aby uviedol aj niečo dobré, čo si všimol na správaní iných členov rodiny, každý mať príležitosť vyjadriť sa, čo by chcel zlepšiť a nakoniec sa dospeje aspoň k rámcovému plánu. Ak sa niektorý člen nepresadí so svojou predstavou, mal by mať možnosť uplatniť ju neskôr.
Radí psychologička PhDr. Mária Krýslová
1. Pobyt v prírode s hrami, spríjemnený občerstvením, občasným piknikom.
2. Fyzický pohyb, akákoľvek fyzická námaha alebo šport.
3. Zníženie nárokov na seba aj ostatných.
4. Plán na druhý deň robiť spolu s rodičovským partnerom deň vopred.
5. Striedanie s druhým rodičom buď v častiach dňa alebo v jednotlivých dňoch alebo pri vopred dohodnutých činnostiach.
6. Vymedzený a jasne označený čas na vzdelávanie a prácu.
7. Plánovanie radostí. Každý deň by mal každému z rodiny priniesť aspoň nejakú malú spoločnú alebo individuálnu radosť.
8. Zapojenie detí do varenia a domácich prác formou hry.
9. V rodinách s deťmi v školskom veku zaviesť (aspoň týždenné) rodinné porady, kde sa bude vyhodnocovať rodinný život a okrem iného každý bude vyzvaný,aby uviedol aj niečo dobré, čo si všimol na správaní iných členov rodiny, každý mať príležitosť vyjadriť sa, čo by chcel zlepšiť a nakoniec sa dospeje aspoň k rámcovému plánu. Ak sa niektorý člen nepresadí so svojou predstavou, mal by mať možnosť uplatniť ju neskôr.
PhDr. Mária Krýslová
Úplné psychologické vzdelanie aj doktorát dostala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vďaka množstvu kurzov a niekoľkým výcvikom získala odbornú kvalifikáciu v rodinnom poradenstve a psychoterapii. Držiteľka Európskeho certifikátu pre psychoterapiu. Takmer dvadsať rokov pracovala externe v predmanželskej a manželskej poradni a zároveň interne v pedagogicko-psychologickej poradni pre deti a mládež. V rámci pôsobenia vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie sa zúčastňovala na koordinácii systému výchovného poradenstva na Slovensku a zameriavala sa na výskum psychologickej pomoci rodinám v situácii rozvodu. Dlhé roky sa venuje aj psychológii umenia, spolupracovala pri tvorbe viacerých divadelných predstavení, filmových scenárov, dokumentárnych a hraných filmov.
Úplné psychologické vzdelanie aj doktorát dostala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vďaka množstvu kurzov a niekoľkým výcvikom získala odbornú kvalifikáciu v rodinnom poradenstve a psychoterapii. Držiteľka Európskeho certifikátu pre psychoterapiu. Takmer dvadsať rokov pracovala externe v predmanželskej a manželskej poradni a zároveň interne v pedagogicko-psychologickej poradni pre deti a mládež. V rámci pôsobenia vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie sa zúčastňovala na koordinácii systému výchovného poradenstva na Slovensku a zameriavala sa na výskum psychologickej pomoci rodinám v situácii rozvodu. Dlhé roky sa venuje aj psychológii umenia, spolupracovala pri tvorbe viacerých divadelných predstavení, filmových scenárov, dokumentárnych a hraných filmov.
