Dagmar Šimkovicová radí zachovať pokoj.
Foto: archív Dagmar ŠimkovicovejOcitli sme sa v ohrozujúcej situácii, ktorú väčšina z nás vo svojom živote ešte nezažila. Ako na takú psychickú záťaž reaguje psychika človeka?
Áno, je pravdou, že táto situácia je nová nielen pre nás, ale aj pre iné krajiny. Avšak s podobne ohrozujúcimi situáciami už majú odborníci vo svete aj u nás skúsenosti. Náš organizmus má mechanizmy, ktoré nám pomáhajú zvládať nadmernú záťaž, fyzickú aj psychickú, a fungujú prepojene. To znamená, že na akúkoľvek situáciu reagujeme na úrovni emócií, správania aj myslenia.
To, aká je výsledná odpoveď jednotlivca, záleží aj od jeho celkovej psychickej kondície. Teda od jeho emočného vnímania, predchádzajúcej skúsenosti s krízovými situáciami, schopnosťou správneho výberu informácií a taktiež od kvality jeho zázemia, teda, či mám s kým zdieľať túto situáciu. Chcem zdôrazniť, že ľudia, ktorí už v minulosti mali psychické ťažkosti alebo prežívajú súčasne náročnú životnú situáciu, budú pravdepodobne reagovať citlivejšie. Mali by mať kontakt na svojho špecialistu, najmä ak užívajú farmakologickú liečbu. Akúkoľvek zmenu treba konzultovať s lekárom, aby si situáciu nekomplikovali.
Veľa ľudí je v súčasnosti vystrašených, boja sa o zdravie a život svoj aj blízkych. Ako na hrozbu reagovať, ako sa možno upokojiť v takejto extrémnej situácii?
Každý človek - ak má emócie v poriadku - má vo svojom živote niekoho, o koho sa bojí v situácii, ktorú vníma ako ohrozujúcu. Avšak už takéto pomenovanie, teda ohrozujúca, si naša psychika ihneď spojí so strachom. Skúsme si teda označovať informácie neutrálnejšie, aby sme ich nezľahčovali, ale ani si to ešte nezhoršovali. Stačilo by situáciu pomenovať ako krízovú. Lebo pravdou je , že táto situácia ohrozuje ľudí rozdielne. Ak pracujú priamo v nemocnici, v obchode alebo majú závažné ochorenie, je pre nich skutočne ohrozujúca. Paradoxne, lepšie znášajú neistotu aj riziko. Súvisí to hlavne s ich disciplínou, zodpovednosťou a spoluprácou.
To, že sa máme o koho báť, súčasne znamená, že nie sme sami. Nemusíme sa „hrať na hrdinov“, môžeme sa o svojom prežívaní s blízkymi rozprávať, ale nie domýšľať si rôzne katastrofické konce. Strach je životne dôležitá emócia, ale v situácii priamo ohrozujúcej život. To je napríklad dopravná nehoda, požiar, bitka, útok iného človeka a podobne. Väčšina strachu a obáv pramení z našich predstáv a fantázií, ktoré často súvisia s nesprávnymi informáciami.
Ako sa upokojiť? Trieďme informácie, v tomto prípade menej znamená viac. Počúvajme odborníkov z oblasti medicíny, epidemiológie. Rozmyslime si, komu a akým spôsobom dávame informácie. Ak niečomu nerozumieme, nedomýšľajme si a opýtajme sa iných, ako tomu rozumejú oni. A hlavne dodržiavajme odporúčania, majú význam. Sledujme nové informácie len nejakú časť dňa, napríklad ranné a večerné správy, nič nám neutečie. Ostatný čas treba zamestnať myseľ inými aktivitami, mozog si oddýchne. Aj v kríze potrebujeme pociťovať príjemné emócie, zamestnať sa bežnými aktivitami, odkloniť pozornosť a sústrediť sa na činnosti dňa. Ak sa to nedarí, zacvičte si, dajte si vlažnú sprchu, zahrajte si s deťmi pexeso alebo sa naučte niečo naspamäť. Prečo? Aby ste boli nútení sústrediť pozornosť na niečo konkrétne.
Okrem dospelých strach dolieha aj na deti, ako by k nim rodičia mali v týchto dňoch pristupovať? Ako ich upokojiť?
Deti sú najlepším obrazom nás samých. Ako sa budeme správať my, tak to budú vnímať aj deti. Na internete je množstvo tvorivých nápadov od pedagógov aj rodičov, ako deťom vysvetliť situáciu primerane veku. Deti majú zachovanú schopnosť sústrediť sa na prítomnosť, takže mnohé sa zatiaľ tešia, že sa im rodičia môžu venovať. Samozrejme, chýbajú im kamaráti - hlavne tým starším, a je náročné ich udržať doma. Výhodou je, ak si idú radi pobehať alebo na bicykel a zvládnu to aj bez partie. Ak sa predsa len stretnú, je dobré, keď je to s jedným, dvoma kamarátmi, o ktorých vedia informácie v súvislosti s touto situáciou.
Ako sa psychicky vyrovnať s tak zásadnou zmenou života, ktorá nás postihla, na mysli mám obmedzenie kontaktov s ostatnými, zdržovať sa doma, nové príkazy a zákazy. Ako sa na to čo najlepšie adaptovať?
Túto zmenu by som zatiaľ nenazvala zásadnou, pretože tieto obmedzenia nebudú stále. Je nepríjemné hlavne to, že nevieme, ako to dlho bude, prikazuje nám ju niekto iný a nie my. Treba si uvedomiť, že je to nutné a „nešpekulovať". Boli by sme proti sebe, ak by sme nenasledovali pozitívnu skúsenosť iných s týmito opatreniami. To, ako ten čas strávime, je hlavne na nás. Každá zmena vyžaduje aktivitu a tvorivosť, aj dovolenka. Rozdiel je v tom, že na dovolenke si doprajeme oddych, voľnosť a aktivity, ktoré nás bavia. Ale teraz máme zas možnosť robiť činnosti, pri ktorých treba byť doma, napríklad upratovať.
Okrem toho nám technika umožňuje byť stále v kontakte. Ja som z generácie, kedy sme mali v domácnosti jeden telefón. Keď som chcela zavolať kamarátke a mať súkromie, tak som prešla dve ulice do telefónnej búdky a nepripadalo mi to vôbec náročné. Keď si urobíme plán na nasledujúci deň, získame väčší pocit kontroly a to prináša pocit istoty. Na konci dňa vidíme, čo sme urobili a plánujeme ďalší. To nám dá sebavedomie, že vieme zvládať situáciu aj s obmedzeniami. Získame väčší pocit slobody. A myslime na ľudí, ktorí by možno radšej trávili čas doma, napríklad zdravotníci, panie pri pokladniach, na úradoch, pacienti v nemocniciach a podobne. Sú medzi nami ľudia, ktorí takúto „karanténu“ musia žiť aj potom. Myslím tým ľudí s nejakým postihnutím, alebo smrteľným ochorením.
Rodiny sa v súčasnosti viac zdržujú viac spolu doma, čo nie je vždy jednoduché. Ako to možno doma dobre zvládnuť? Dáte nám pár tipov?
Pravdou je, že aj spoločne strávený čas máme teraz „nanútený“. Toto je v mnohých rodinách podstatná zmena. Vedia si s ňou poradiť lepšie tí, ktorí boli naučení tráviť čas spolu a súčasne aj rešpektovať svoje súkromie. Tam sa vedia vzájomne dohodnúť a napätie je menšie. Rýchlejšie sa prispôsobia v rodinách, ak sú zvyknutí rešpektovať pravidlá v domácnosti, napríklad kto bude vysávať, a kde rešpektujú potreby iných členov, napríklad keď chce ísť niekto skôr spať, tak rozprávam tichšie alebo nebuchocem.
Takže to skôr vnímajme ako príležitosť na zmenu. Ak sa jedná o rodinu, kde členom záleží na fungovaní, akurát sa možno „zabudli“ o seba zaujímať, začnite sa počúvať. Uvažujte o tom, čo vám vaši blízki hovoria. Povedzte si navzájom svoje očakávania, neviete si čítať myšlienky. Navrhnite si nejaké pravidlá, skúste ich dodržiavať a postupne ich zlepšujte. Tam, kde je dlho napätá alebo konfliktná situácia, začnite „technickými“ pravidlami. To znamená, kto bude kedy v kúpeľni, kuchyni, kto pôjde von so psom, na nákup, aký program budete večer pozerať v televízii, kto bude s deťmi robiť úlohy, aká bude večera. Odporúčam pravidelne si úlohy striedať, aby ste sa vedeli vzájomne oceniť. Ak toto zvládnete, napätie sa zmierni. Nehľadajte v tomto období na sebe chyby, to situáciu zhorší. Na to bude čas inokedy.
Ako v súčasnosti pristupovať k informáciám? Mnohí ich hltajú od rána do noci v snahe zachytiť všetky detaily vývoja a nejaké upokojujúce informácie. Je to správne?
Ako som už spomenula, radšej menej ako veľa. Najhoršie je, ak si sami robíme predstavu, čo by sa ešte horšie mohlo stať. Nič dobré nám nenapadne. Ak máte blízko ku strachu, nesledujte filmy s takýmto obsahom, pozerajte dokumenty o prírode, histórii alebo komédie. Akonáhle cítite, že s novými informáciami sa vaša úzkosť zhoršuje, prestaňte správy sledovať, vypnite internet. Choďte si zacvičiť, umyte riad alebo sa venujte nejakej záľube. Správy nechajte sledovať tomu z domácnosti, kto ich vníma pokojne. Informácie sú na to, aby sme vedeli, čo máme robiť a nie, aby sme mali strach.
Keď riziko nákazy pominie, čo si majú ľudia z toho vziať pozitívneho, ako majú zmeniť svoje životy k lepšiemu? Je súčasná hrozba aj výzvou zlepšiť svoj život?
Pozitíva si môžeme brať hneď od začiatku. Myslím tým novú skúsenosť so sebou samým. Ešte v čase, keď sa vyskytla prvá informácia o víruse v Číne, ja sama som si pomyslela, že to je ďaleko a nám nič nehrozí. Mýlila som sa. Kdekoľvek na svete sa niečo deje, týka sa to všetkých. A pomôcť môžeme už tým, že sa správame zodpovedne k sebe aj iným. Denne sledujem, ako si ľudia vedia pomôcť a ako rýchlo vedia reagovať na zmenu. Niekedy, bohužiaľ, takáto situácia dá priestor aj podvodníkom.
Očakávate, že kvôli koronavírusu vám pribudne v budúcnosti klientov napríklad v dôsledku posttraumatickej stresovej poruchy?
To, ako sa budú ľudia cítiť, až to pominie, súvisí s ich správaním teraz. Takže ak v tomto období zabíjajú čas strachom, čo bude, alebo zbytočnými hádkami, chaosom a neohľaduplnosťou, určite si nazbierajú viac problémov. Už v tomto čase je veľa ľudí unavených a cíti sa bezmocne, hlavne v zdravotníctve. Tak im to nezhoršujme svojou nezodpovednosťou.
Ako vy sama sa vyrovnávate s touto novou situáciou psychicky?
Nielen ja, ale veľa ľudí v mojom okolí zvláda situáciu pokojne, ale s rešpektom. Riadim sa odporúčaniami, ktoré som spomínala a verte, že to funguje.
Mgr. Dagmar Šimkovicová je klinická psychologička s praxou v odbore 25 rokov. Pôsobila v nemocnici, kde sa venovala pacientom hospitalizovaným na internom oddelení, oddelení úrazovej chirurgie a neurochirurgii. Taktiež robila konzíliá na klinike rehabilitácie, geriatrie a pracovného lekárstva. Znamená to, že chodila k lôžkam pacientov kvôli krízovej intervencii v náročných situáciách - po nehodách, úrazoch, pred operáciami a po nich, kvôli dôsledkom komplikácií počas ochorenia, tiež pri komunikačných problémoch s personálom a aj počas hospitalizácie.
Súčasťou jej práce bola psychologická diagnostika pri pacientoch s psychosomatickými a civilizačnými ochoreniami. Od roku 2014 pracuje ako klinická psychologička najmä s klientmi s úzkostnými, depresívnymi a psychosomatickými poruchami. Absolvovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave so špecializáciou klinická psychológia a nadstavbové štúdium na strednej zdravotníckej škole.
Súčasťou jej práce bola psychologická diagnostika pri pacientoch s psychosomatickými a civilizačnými ochoreniami. Od roku 2014 pracuje ako klinická psychologička najmä s klientmi s úzkostnými, depresívnymi a psychosomatickými poruchami. Absolvovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave so špecializáciou klinická psychológia a nadstavbové štúdium na strednej zdravotníckej škole.
