Kontakt s ostatnými je pre dieťa prospešný, ak je naň dostatočne zrelé a ak cíti, že u rodičov nájde bezpečný prístav, vraví psychológ Marek Madro.
Foto: archív Mareka MadraZ každej strany počuť, ako sa deti potrebujú socializovať, preto je dobré dávať ich do škôlky, školy... Súhlasíte s tým?
Z pohľadu vývinovej psychológie je obdobie od nula do cca 3 rokov obdobím, v ktorom významnú úlohu zohráva rodina. Práve tu sa začína proces sociálneho učenia, teda je zdrojom prvých sociálnych podnetov. Samozrejme, že v tomto období dieťa vníma aj svoje okolie, realizuje s ním interakcie a kontaktuje sa s inými deťmi, ale rodina je preň najvýznamnejším prostredím, prináša mu zdroj istoty, bezpečia a uspokojuje jeho základné potreby. V rodine prichádza do kontaktu aj s rôznymi situáciami a emóciami, ktoré spoznáva na druhých a aj na sebe. Toto poznanie seba a aj ostatných si prenáša potom do ďalších kolektívov.
PhDr. Marek Madro, PhD.
Psychológ, ktorý sa venuje pomoci mladým v krízových životných situáciách. Je zakladateľom projektu Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk. Pôsobí zároveň ako programový riaditeľ občianskeho združenia s rovnakým názvom. Online poradňa funguje na stránke ipcko.sk.Čiže je normálne počkať, netlačiť dieťa zbytočne do škôlky len preto, že dosiahlo tri roky a že napríklad sused tam už chodí.
Áno. Niektoré deti potrebujú dlhší čas na prechod z kolektívu rodiny a blízkych do kolektívu materskej školy, iné sú na to pripravené v tomto veku troch rokov. Vnímanie dieťaťa a jeho potrieb zabezpečí to, že dané vývinové procesy a sociálne zmeny budú prebiehať „ľahšie“ práve vtedy, keď ich bude prežívať pripravené a vyzreté dieťa.
Čo socializácia vlastne znamená?
Socializácia je proces, ktorého cieľom je začlenenie človeka do spoločnosti. Vychádza z tej našej ľudskej podstaty, že „človek je tvor spoločenský“. Tento proces sa deje v rôznych vývinových obdobiach, v rôznych krokoch aj v rôznom prostredí podľa toho, v akom vývinovom období sa človek nachádza. Prvým miestom, kde začína proces socializácie je samozrejme rodina, následne pribúdajú malé aj väčšie kolektívy, v ktorých sa dieťa učí sociálne existovať, spoznávať a rešpektovať isté pravidlá a normy, ale spoznáva aj seba samého. Tak, ako sa dieťa učí spoznávať svet, získavať informácie a poznatky z rôznych oblastí, tak spoznáva aj oblasť sociálnu. Hovoríme o takzvanom sociálnom učení, ktorého výsledkom je socializácia. Socializácia je dôležitou a prirodzenou súčasťou vývinu, ale tá potreba kontaktovať sa s ľuďmi, nadväzovať sociálne vzťahy, byť súčasťou nejakých kolektívov je rôzna – u niekoho silnejšia, u niekoho slabšia, ale to je opäť prirodzené.
V akom veku potrebuje dieťa kontakt s rovesníkmi? Do akej miery by mal byť častý, intenzívny? A dá sa to vôbec zovšeobecniť, nakoľko každé dieťa je iné?
Ak sa bavíme v intenciách, že kedy dominantnú úlohu rodičov v živote dieťaťa preberajú rovesníci, tak je to obdobie od 10 do 15 rokov. Toto obdobie je práve tým najdynamickejším, nakoľko sa mladý človek komplexne mení, a tým dochádza k premene všetkých stránok jeho osobnosti. V tomto období vo väčšej miere dochádza ku konfliktom s rodičmi alebo inými autoritami. Mladý človek má pocit, že dospelí mu nemôžu rozumieť a jediní, kto mu rozumie sú jeho rovesníci. V tomto období by sa z rodičov mali stať fanúšikovia svojho dieťaťa, ktorí mu aj napriek explózii pocitov na jednej a druhej strane, ponúkajú pocit, že za nimi môže kedykoľvek prísť, že sú zdrojom istoty, bezpečia aj pomoci. Otázka miery kontaktu dieťaťa s ostatnými a jeho intenzity sa nedá zovšeobecniť, keďže, ako sme už uviedli, potreba nadväzovať a udržiavať sociálne vzťahy je individuálna. Dôležité je, aby mladí ľudia vedeli, že v prípade, že sa v ich živote udeje čokoľvek, majú pri sebe niekoho, kto im bude oporou a nezostanú v tom sami. Či to budú rovesníci, rodičia, učitelia alebo aj odborníci.
Dnešná generácia rodičov vyrastala v socializme s obrázkami družného detského kolektívu, ktorý bol kladený za jediný správny vzor výchovy. Nepramení tam niekde aj dnešná teória o nevyhnutnej socializácii detí?
Samozrejme, socializácia je proces v ktorom najľahšie preberáme názory, hodnoty. Deti, ktoré takpovediac „nemajú na výber“ budú preberať to, čo je im prezentované. Od svojich rovesníkov, aj od autorít. To však nepopiera nutnosť socializácie. Aj keď dôvody na ňu sa radikálne zmenili. Socializácia je prirodzený jav, prebieha v rodine už od nášho narodenia. A na prežitie v dnešnej spoločnosti ju potrebujeme. Keď boli názory, hodnoty, pravidlá a spôsoby správania jednotné, preberali sme to, čo nám bolo ukazované, tento jediný správny vzor toho, ako má spoločnosť vyzerať. Dnes už však vieme, že všetci sme jedineční, a aj keď vyrastáme v jednej spoločnosti naše názory, hodnoty sú rozdielne. A na to, aby sme sa v týchto rozdieloch vedeli orientovať, aby sme sa im vedeli prispôsobiť, potrebujeme socializáciu. Potrebujeme s nimi prísť do kontaktu.
Kedy je výber blízkych ľudí najprirodzenejší? Napríklad Viera Krajčovičová z OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku vraví, že socializácia v školách sa preceňuje, za oveľa prirodzenejšie považuje vzťahy na krúžkoch, kde sa stretávajú deti s rovnakými či podobnými záujmami, majú teda niečo, čo ich spája.
Krúžky alebo voľnočasové aktivity sú veľmi dobrým spôsobom hľadania kamarátov. Poskytujú nám akúsi skratku pri socializácii, ponúkajú nám možnosť ako začať rozhovor, tému, na ktorú sa môžeme rozprávať. A samozrejme, v takom prostredí bude dieťa pri socializácií možno o niečo odvážnejšie, keďže cíti bezpečie v tom, že bude vedieť na situácie reagovať. Aj keď je samozrejmosť, že socializácia na krúžkoch a iných voľnočasových aktivitách je možno pre dieťa prirodzenejšia a hlavne pohodlnejšia, školské prostredie má svoje výhody pri vývine dieťaťa.
Aké?
Jedným z nich je práve aj rôznorodosť pováh a záujmov detí. Je pravdepodobnejšie, že pri socializácii na školách sa dieťa bude stretávať s rozhovormi alebo situáciami, ktoré mu príjemné nebudú, situáciami, kde nastávajú konflikty. Avšak práve tieto situácie sú veľmi dôležité pre náš spoločenský rozvoj. Doslova nás „nútia“ učiť sa, ako sa v konfliktných situáciách správať, učia nás, že nie každý človek, s ktorým sa v živote stretneme, bude mať rovnaký pohľad na svet. Pre deti je veľmi dôležité testovať si v bezpečnom prostredí, ako si tieto konflikty vyriešiť samé. A práve v škole majú deti možnosť narážať na tieto situácie, vyskúšať si viacero prípadov riešenia a rozširovať svoje schopnosti v oblasti socializácie. Je preto dobré, ak dieťa nechávame aj v situáciách, kde mu možno až tak príjemne nebude. Na nás, ako dospelých ľuďoch alebo aj pedagógoch je poskytnúť im priestor ale zároveň aj hranice a pocit bezpečia toho, že ak budú našu pomoc pri riešení týchto konfliktov potrebovať, budeme stáť pri nich.
Stať sa tam však môže aj to, že sa napríklad dieťa začne porovnávať so spolužiakmi, kto má lepší mobil, kto viac lajkov na sociálnych sieťach a podobne. Začne riešiť veci, ktoré dovtedy vôbec nepovažovalo za podstatné a zrejme nebyť socializácie, spokojne by žilo bez nich aj naďalej.
Porovnávanie sa s niekým veľmi úzko súvisí s tým, ako je naša spoločnosť nastavená. Toto porovnávanie a súťaženie vzniká práve tam, kde začína samotný proces socializácie, teda v rodine. Často sa v rodine objavujú vyjadrenia typu: Tvoj brat alebo sestra to už dávno vedeli. Toto by zvládli omnoho lepšie… Podobne to je aj v školách, kde sa tiež pozornosť upriamuje na tých „dobrých“ žiakov s reprezentatívnym priemerom, ale aj v zamestnaní, kde sa dostávame do akejsi neoficiálnej súťaže v podávaní výkonu so svojimi kolegami. Tlak na výkon, podávanie tých najlepších výsledkov a pocit nesklamať tých najbližších je žiaľ „symbolom“ dnešnej doby, čo má samozrejme dopad na sebavedomie dieťaťa a vnímanie samého seba.
Akosi sa zabúda na to, že pokroky môžu byť aj individuálne, že konkrétne dieťa môže robiť obrovské posuny vpred, ktoré si zaslúžia ocenenie, podporu a vyzdvihnutie.
Keďže je toto porovnávanie zastúpené v toľkých miestach, kde sa dieťa pohybuje a má pocit, že takto je to správne a prirodzené, je „normálne“, že si tento pocit prenesie aj do rovesníckych vzťahov. Zároveň je to taký nový fenomén – súťaženie, porovnávanie a podávanie výkonu v kamarátskych/rovesníckych vzťahoch. Toto tu ešte pred pár rokmi a v takej intenzívnej miere ako je teraz nebolo. Rovesnícke vzťahy boli práve tým miestom, kde sme sa mohli prezentovať v plnej miere takí, akí sme. Akosi sa zabúda na to, že pokroky môžu byť aj individuálne, že konkrétne dieťa môže robiť obrovské posuny vpred, ktoré si zaslúžia ocenenie, podporu a vyzdvihnutie.
No, a dnes niekedy dochádza až k opačnému extrému – ak sa dieťa odmietne podriadiť pravidlám skupiny, prípadne neobstojí v porovnávaní, skupina ho začne vyčleňovať, v horších prípadoch dokonca šikanovať.
Je prirodzené, že nie každé dieťa sa bude chcieť podriadiť pravidlám skupiny. Avšak v tomto prípade je rovnako prirodzené, že takéto dieťa bude považované za niekoho, kto sa snaží narušiť chod skupiny ostatných detí. Tento konflikt je úplne normálny a deti si ho v mnohých prípadoch vedia vyriešiť medzi sebou. Avšak je rovnako v poriadku do tohto procesu zasiahnuť, ak vidíme známky vyčleňovania alebo šikany. Hlavným cieľom je teda zabezpečiť, aby takéto dieťa bolo v bezpečí. A tento priestor mu poskytnúť tak, že ho budeme počúvať, stáť na jeho strane. Ak by sa nám aj problém, s ktorým prichádza, zdal byť banálny, pre dieťa to môže byť neriešiteľná situácia. Ak si všimneme, že naše dieťa chce vynechávať školu, je viac úzkostlivé, vystrašené alebo je smutnejšie, ako zvyčajne môžeme sa s ním o tom pokúsiť porozprávať.
A ak nebude chcieť?
Občas si deti chcú nechávať tieto veci pre seba. Hanbia sa alebo sa boja toho, čo by sa stalo, ak by o šikane povedali. Môžeme teda túto tému nahodiť nepriamo a to napríklad pri pozeraní filmov alebo seriálov, kde sa takéto správanie vyskytne. Môžeme sa ho pýtať na to, čo by v tejto situácií robilo ono, čo si o tomto správaní myslí alebo či sa mu niekedy stalo niečo podobné. Zároveň však môžeme dieťaťu poskytnúť aj iné možnosti. Uistiť sa, že ak sa o tejto téme nechce rozprávať s nami, bude mať vo svojom okolí dospelú osobu, ktorej dôveruje a ktorej sa môže zveriť, ak to bude potrebovať.
Ako by ste opísali „nesocializované“ dieťa? Kto a v akom prípade sa ním najčastejšie stáva?
Nesocializované dieťa môže vyzerať rôznorodo. Hlavne v nízkom veku sa stáva, že dieťa je v sociálnych situáciách vystrašené za hranicou bežnej hanblivosti. Nemá rado skúšanie nových vecí, zoznamovanie sa, každá takáto vec v ňom vyvoláva traumu. Zároveň to môžu byť deti, ktoré sú prílišne naviazané. Ale samozrejme, je to v istej miere normálne, najmä pri nástupe napríklad do materskej školy alebo do školy. Pri starších deťoch je viacero vecí, ktoré nám môžu napovedať o tom, že je v socializácií obozretnejšie. Môže to byť agresívne alebo odťažité správanie, zhoršený prospech, porušovanie pravidiel alebo rozvinutie psychických porúch a problémov. Čo môžeme pre deti urobiť je poskytnúť im bezpečie. Vytvoriť im bezpečné prostredie, poskytnúť im priestor na to, aby si tieto situácie skúšali.
Ako odlíšite introverta od nesocializovaného dieťaťa?
Každé dieťa je jedinečné a aj tieto znaky môžu byť u každého dieťaťa úplne odlišné. Hlavnou zásadou je počúvať. Ak dieťa vraví, že nemá kamarátov, alebo by bolo rado, ak by nejakých malo. Či jeho uzavretosť v ňom spôsobuje negatívne pocity, alebo je so samotou spokojné. Aj introvert bude mať pravdepodobne vo svojom okolí niekoľkých blízkych kamarátov. Ak aj vidíme, že dieťa je stále doma, alebo sa v triede nezapája do konverzácií, nemusíme hneď panikáriť. Môžeme sa ho na dôvod opýtať. Môžeme sa spýtať na to, či by sa chcelo do hier alebo rozprávania zapojiť.
