Smútok v dospelosti máva veľmi často korene v detstve.
Foto: shutterstock.comČlovek často nevie, prečo sa cíti smutný, osamelý, aj keď žije v šťastnom partnerskom vzťahu, alebo skrátka necíti radosť zo života. Odborníci zistili, že korene to môže mať práve v prvých rokoch života, keď ako dieťa nemal naplnenú potrebu mať nablízku rodiča, istotu.
„Jedným z dôsledkov odlúčenia v detstve môžu byť depresívne stavy v dospelosti,“ povedal psychiater profesor Jozef Hašto na nedávnej besede Nadácie Polis, ktorá sa venovala práve problematike odlúčenosti malého dieťaťa od rodičov.
Stres, akému je osamelé dieťa vystavené, ilustrovali na filme o dvaapolročnej Laure, ktorá v 50-tych rokoch vo Veľkej Británii musela zostať v nemocnici bez rodičov. Kamera zachytávala jej správanie každý deň, keď bola sama, aj keď ju prišli pozrieť rodičia. Film ukazuje, ako si Laura po skončení matkinej návštevy uchovávala dojem jej prítomnosti – napríklad prosila sestričku, aby jej neodpratávala stoličku, na ktorej matka sedela, ako si stískala dečku, ktorú jej matka priniesla, ako matku chvíľami počas návštevy ignorovala, aby jej dala najavo svoju nespokojnosť s tým, že ju tam necháva samú.
„Toto vekové obdobie je u detí veľmi citlivé, sú veľmi zraniteľné,“ komentoval primár Psychosociálneho centra v Přerove a podpredseda Českej psychiatrickej spoločnosti Juraj Rektor. Spomenul príklad vlastného syna, ktorý bol ako malé dieťa v nemocnici päť dní, no aj po rokoch spomínal, že ho tam nechali celý mesiac. Vnímanie detí je odlišné, pár hodín sa im zdá ako večnosť a zanecháva to stopy v ich psychike.
Čím dlhšie, tým horšie
Nejde však len o fyzickú neprítomnosť rodičov. K rovnakej deprivácii dochádza, aj keď je rodič citovo chladný, emočne nedostupný, nereaguje na podnety a potreby dieťaťa. Čím dlhšie odlúčenosť trvá, tým má vážnejšie dôsledky.
Dočasná odlúčenosť, ako napríklad v prípade maličkej Laury z filmu ešte podľa psychiatrov nemusí mať fatálne dôsledky. Závisí to od toho, ako ľudia v blízkom okolí dieťaťa dokážu na jeho prežitú traumu reagovať, ako zareagujú na signály, ktoré k nim vysiela. Ak má dieťa dostatočnú podporu od okolia, môže dočasnou odlúčenosťou od rodičov prejsť bez poškodenia.
Depresie, choroby, nespokojnosť
Ak však ide o pocit osamelosti, ktorému je dieťa vystavované dlhodobo, ak mu rodičia zomrú, alebo ho len odkladajú, či z nevedomosti alebo aby mali pokoj, podpíše sa to na jeho osobnosti v dospelosti.
Môže ísť o neschopnosť prežívať šťastie, rôzne choroby, depresie, ale aj potláčanie vlastných pocitov. „Niektorí ľudia nevedia prejaviť city, ťažko znášajú odlúčenie od partnera, cítia plačlivosť, úzkosť, prípadne na ňom lipnú až nezdravo, lepia sa naňho, chcú ho mať len pre seba. Ak si nepamätajú odlúčenie v detstve, tak sa sami čudujú, prečo takto reagujú,“ približuje Jozef Hašto.
Osamelosť v detstve vytvára aj skupinu dospelých, ktorí sa zasa tak veľmi boja odmietnutia, prípadne straty obľúbenosti, že potláčajú vlastnú osobnosť. Prispôsobia sa čomukoľvek, zo strachu, že zostanú sami. „Strácajú svoju spontánnosť, individualitu. Cítia sa nespokojní. A to všetko pre strach z osamotenia,“ vysvetľuje Juraj Rektor.
Iní ľudia zasa síce túžia po blízkosti iného človeka, ale sa stiahnu do ulity. Neprijímajú city, ani nedávajú. Izolujú sa preventívne, aby neboli sklamaní a znovu zranení. Boja sa, lebo ako deti zažili veľa zlého. Takže radšej do vzťahov nepôjdu.
Osamelosť je rizikovejšia než alkohol
Keď sa človek cíti osamelý, v mozgu sa mu aktivuje centrum, ktoré sa prekrýva so štruktúrami pri vnímaní bolesti. Keď vedci porovnávali jednotlivé rizikové faktory a ich vplyv na choroby, dlhodobé odlúčenie v detstve vyšlo viac patogénne ako fajčenie, alkoholizmus, nadváha vysoký tlak, nedostatok pohybu či znečistený vzduch.
„Dlhodobá osamelosť spúšťa chronický stres. Ak ten trvá dlho, vedie to k zníženiu imunity, vytvára sklon k infekčným chorobám, nádorovým, infarktom, depresiám,“ hovorí profesor Hašto.
Na čo človek ochorie, závisí od genetiky. Ako prvý je na rade najslabší článok. Ak má niekto predispozície na cukrovku, môže sa to prejaviť práve ňou. U niekoho to budú depresie, u iného zasa niečo iné. „Ochorenie by sa možno neobjavilo, keby mal človek pocit, že žije v harmonických vzťahoch,“ dodáva.
Ako z toho von?
Psychiatri sa zhodujú, že účinne pomáha akurát tak terapia. „Poradenský rozhovor ani posedenie pri káve nie sú účinné,“ zdôrazňuje Jozef Hašto.
Ani často odporúčané aktivity ako šport, prechádzky so psom či nejaké kurzy na človeka môžu pôsobiť ozdravne, ide však o chvíľkovú záležitosť, hlavný problém nevyriešia.
Prvý krok je, keď si človek pripustí, že je osamelý, že nenapĺňa svoje potreby, a kde to má korene. Potom by malo nasledovať otvorenie sa, naviazanie, na terapeuta. Pri terapii šudia často zistia, že správaním v dospelosti opakujú stereotypy, získané v detstve. Nevnímajú prítomnosť, izolujú sa od druhých. „Ak si človek uvedomí, že prenáša stereotyp z minulosti do prítomnosti, má šancu začať robiť veci inak,“ dodáva profesor.
