ROZHOVOR Najlepšia učiteľka Slovenska Iveta Barková: „Deti sa ma neboja osloviť krstným menom.“

Gabriela Bachárová, 21. februára 2021 o 05:00

„Dobrú školu robia dobrí učitelia. Ich rola je kľúčová, môžu deti natrvalo ovplyvniť – v dobrom, ale, žiaľ, i v zlom," vraví víťazka súťaže Učiteľ Slovenska Iveta Barková, zakladateľka a učiteľka Súkromnej základnej školy v Senci, ktorá zároveň získala i Cenu verejnosti.

Víťazka súťaže Učiteľ roka Iveta Barková.

Foto: Jozef Peniak

Ako ste oslávili víťazstvo v súťaži Učiteľ Slovenska?
Prenos z ocenenia som pozerala so svojou rodinou, s manželom a synom, a keď sme všetci traja prekonali prvotný šok z toho, že som získala obe ceny, tak sme sa tak normálne v našej malej rodinnej bublinke tešili, žiadne veľké oslavy sa nekonali. Akurát som dostala veľké množstvo gratulácií, takže som sa snažila väčšine priateľov odpísať a poďakovať za podporu.

Kto vás do súťaže prihlásil?
Do súťaže sa neprihlási učiteľ len tak sám od seba, najprv vás musí niekto nominovať. Zvyčajne sú to vaši študenti, rodičia, kolegovia alebo priatelia. Dostala som viacero nominácií a keď nomináciu prijmete, musíte svoj učiteľský príbeh napísať a spolu s ním podporiť nomináciu aj svojím portfóliom, referenciami, výsledkami, úspechmi.

Šťastná víťazka súťaže so svojím partnerom.

Foto: archív

Keď sa povie dobrý učiteľ a dobrá škola, čo si pod tým predstavíte?
Vždy som cítila, že dobrú školu robia dobrí učitelia. Rola učiteľa je v škole kľúčová, je to totiž postava, ktorá môže deti natrvalo ovplyvniť – v dobrom, ale, žiaľ, i v zlom. Pre mňa je dobrý učiteľ ten, kto je v škole najmä pre deti, učiteľ, ktorý je v prvom rade láskavý a ľudský, ale zároveň férový a zásadový. Deti veľmi rýchlo pochopia, či to s nimi myslíte dobre, alebo či ste tam iba „v práci“. Ak sa o ne zaujímate, ak si deti vážite, viete, že si cenia spravodlivosť, tak sa vám to skôr či neskôr začne od detí v dobrom aj vracať. A keď sú učitelia v škole takto dobrí, tak je aj škola dobrá.

Učiteľkou ste chceli byť vždy.
Jednoducho som to tak cítila, hoci sme v rodine nemali žiadneho učiteľa. Pamätám si už od škôlky, že som sa vždy hrala na učiteľku. A keď som už bola staršia, cítila som vplyv svojich učiteľov a pri niektorých som si hovorila, že chcem byť takou istou učiteľkou. Aj svoju aprobáciu slovenčinu a dejepis som si vybrala preto, že som mala rada svoje učiteľky dejepisu a slovenčiny. A chvíľu som zvažovala aj telesnú výchovu, ale nakoniec rozhodlo to, že som bola typická knihomoľka.

Aká bola vaša cesta od štúdia až po víťazstvo v súťaži Učiteľ Slovenska?
No, bola to vlastne dosť dlhá cesta, som v školstve už 23 rokov a ešte päť rokov som pracovala mimo školstva v úplne inom odbore. Učila som na troch základných školách v Senci a v jeho okolí a deväť rokov som pôsobila ako stredoškolská učiteľka na seneckom gymnáziu. Všade som sa naučila veľa nového a môžem povedať, že ma každá škola pomaličky obrusovala do podoby, v akej som dnes. Niekedy som išla hlavou proti múru, niekedy som narazila na to, čo sa dnes moderne pomenúva tak, že sa nám nechce vystúpiť z komfortnej zóny. Na niektorých miestach som stretla ľudí, s ktorými som mala problém spolupracovať, inokedy narážala moja zásadovosť a možno aj idealizmus a viera v demokratické princípy na zaužívaný systém... Ale zároveň som stretla množstvo vynikajúcich ľudí, vďaka ktorým som sa učila nové veci. Niekedy mám pocit, že učiteľstvo v sebe buď máte, alebo nie – neviem, či sa to naozaj dá všetko naučiť. A ja cítim, že to v sebe mám a preto som od začiatku vedela, ako chcem učiť, ako sa chcem správať k študentom a žiakom, ako si chcem nastaviť vzťahy, že chcem skúšať veci, ktoré sú inde vo svete bežné. Počas tej cesty som urobila aj dosť chýb, možno je aj zopár študentov, ktorí sa cítia ukrivdení, ale z chýb sa učíme a bez nich by som to nebola dnes ja.

Kde sa vo vás vzala túžba učiť inak, ako sa stále učí bežne?
Študovala som aj v zahraničí, sledovala som, čo sa deje v iných krajinách, aktívne som sa v 90. rokoch zapojila do činnosti Slovenskej asociácie učiteľov dejepisu a vďaka tomu som mala mnoho možností na medzinárodné kontakty. A vtedy som zistila aj to, že slovenskí učitelia robia veľa úžasných vecí, len ich nikde neprezentujú, podceňujú sa, boja sa konfrontácie, z ktorej by však podľa mňa vyšli so vztýčenou hlavou. Treba si uvedomiť, že hovorím o 90. rokoch minulého storočia, dnes už je veľa vecí inak a dnes je už medzinárodná spolupráca v mnohých školách samozrejmosťou.

Iveta Barková so svojimi žiakmi.

Foto: archív

Vediete Súkromnú základnú školu v Senci. Prečo ste sa rozhodli ju založiť, aké boli začiatky, kto na nej učí a kto ju navštevuje?
Našu súkromnú základnú školu sme s kolegyňou Jankou Augustovičovou pripravovali asi dva roky, učili sme spolu na gymnáziu aj na základnej škole a snívali sme o tom, ako by vyzerala naša škola. V roku 2016 sme školu otvorili a nastúpilo do nej 107 žiakov 1. – 6. ročníka. Dnes máme 205 detí, sme plnoorganizovaná škola, v ktorej pracujú kvalifikovaní, ale najmä dobrí učitelia. Našimi žiakmi sú deti zo Senca a širšieho okolia a zatiaľ sa nám darí veľmi dobre, získali sme si dôveru verejnosti. Problém je v tom, že záujem o našu školu je oveľa väčší, ako sú naše kapacitné možnosti. Na druhej strane nechceme riešiť problémy s nedostatkom miest v štátnych školách v Senci, chceme zostať rodinnou školou, kde sa všetci navzájom poznáme po menách a tvoríme takú zdravú školskú komunitu. Chceli by sme byť inšpirátorom zmien, pioniermi inovácií, aby aj rodičia detí na iných školách mohli zažiť to, že deti sa do školy tešia a nechcú ísť poobede domov.

Videovizitka Ivety Barkovej


Aké metódy výučby používate, aby to deti bavilo?
Už dnes vidíme rozdiely u detí, ktoré začali u nás od 1. ročníka a u detí, ktoré k nám prestupovali z iných škôl do vyšších ročníkov. My učíme deti otvorenosti, zodpovednosti, učíme ich diskutovať, riešiť problémy spoločne, vedieme ich k ovládaniu životných zručností, ako sú pracovitosť, odvaha, vytrvalosť, najlepší osobný výkon, využívame pritom metódy vysokoefektívneho učenia a rešpektujúcej komunikácie. Matematiku učíme podľa profesora Hejného, deti si osvojujú čítanie pomocou metódy Sfumato, píšu nespojitým písmom. Na hudobnej výchove máme hru na flautu, na telesnej výchove sme mali za normálnych okolností plávanie každý týždeň, korona nám mnohé z našich zabehnutých procesov narušila. V strede záujmu učiteľa má však za každých okolností byť dieťa, žiak, takže je potrebné využívať také metódy, ktoré sú aktivizujúce, ale zároveň veku primerané. Ja učím na druhom stupni a snažím sa využívať rôzne inovačné prístupy podľa okolností – hoci sa zdá, že učíme každý rok vždy to isté učivo, nikdy to nie je to isté, pretože vždy pracujete s inými deťmi. A tomu sa prispôsobujem – čo funguje jeden rok, druhý rok nemusí mať žiadnu odozvu.

Deti vo vašej videovizitke hovoria, že ste často chodili v rámci hodín dejepisu po pamiatkach, kde všade ste už s deťmi boli a čo všetko ste videli? Prečo je pre deti táto forma výučby lepšia ako zapisovať si do zošita poznámky?
Veď to predsa všetci vieme, že najsilnejšia je tá skúsenosť, ktorú zažijete na vlastnej koži. Preto vždy, keď sa dá ísť na nejaké zaujímavé miesto, tak ideme... tie zážitky sú pre mnohých žiakov celoživotné. S deviatakmi sme v rámci dejepisu navštívili Prahu, Terezín, Viedeň, Carnuntum (sídlo z rímskej doby, nachádza sa v Rakúsku), ale zároveň je dôležité budovať v deťoch vzťah k vlasti, k rodnému kraju, a preto chodíme na pešie vychádzky po Senci a spoznávame aj historické pamiatky Slovenska. Je to bežná súčasť nášho vyučovania. A keď sa dá exkurzia akokoľvek ozvláštniť, tak to veľmi radi využívame – nočná prehliadka hradu, zaujímavý hosť, sprievodca v dobových kostýmoch, ochutnávky, skúšanie výzbroje a podobne. Ale píšeme si aj poznámky, najprv s pomocou učiteľa, ale postupne vedieme deti k tomu, aby si dokázali kľúčové slová a hlavné myšlienky v texte vyhľadať samy.

Dôraz by podľa vás školy nemali dávať na rozsah učiva, ale aby si dieťa našlo k predmetu vzťah. Ako to možno urobiť?
Už teraz vidíme, aké veľké množstvo učiva musia zvládnuť deti na základných školách, pričom vôbec nie je isté, koľko z toho v živote použijú. Preto je možno otázkou, či nepristúpiť ešte k väčšej redukcii učiva a zamerať sa na základnej škole k zvládnutiu základných zručností – od čítania, písania a počítania viesť deti k tomu, aby sa dokázali učiť, aby dokázali pracovať s informáciami a vyhodnocovať ich, ideálny stav by bol, keby ich dokázali nielen reprodukovať, ale kriticky vyhodnotiť. Áno, veľa učiteľov si teraz pomyslí, že sa už pred rokmi učivo zredukovalo a že dnešné deti nevedia to, čo sme vedeli v ich veku my... lenže dnešné deti budú žiť v úplne iných podmienkach, ich život bude podľa všetkého vyžadovať veľkú flexibilitu, schopnosť prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam. Takže pre mňa je naozaj dnes oveľa dôležitejšie, aby sa deti slovenčiny a dejepisu nebáli, aby sa učili to, čo budú môcť na strednej škole zdokonaľovať, aby sme dokázali spolupracovať, dohodnúť sa na nejakom cieli a vedeli k tomu cieľu nachádzať schodné cesty, riešenia. Dnes si nájdete na webe akúkoľvek informáciu z histórie, ale keď vám dokáže už piatak či šiestak spojiť informáciu z minulosti s tým, čo pozná zo súčasnosti, tak ste na dobrej ceste.

V škole je dobre. Iveta Barková a jej žiaci.

Foto: archív Ivety Barkovej

Viem, že je pre vás dôležité, aby sa dieťa do školy nebálo, ale naopak tešilo.
Keď dieťa cíti, že to s ním myslíte vážne, tak vám začne dôverovať a vtedy sa môže začať aj dobrá spolupráca. A dôležitá je aj spätná väzba – dávať ju, ale ju od detí aj dostávať. A keď sa pomenujú veci, ktoré fungujú dobre, ale aj tie, kde to môže škrípať, tak je na čom proces učenia (sa) stavať. Ja uprednostňujem otvorenú, férovú komunikáciu, spravodlivosť a spoločný záujem na tom, aby sme spoločne prežitý čas – teda napríklad tých 45 minút hodiny dejepisu – využili efektívne.

Akým spôsobom deti známkujete?
Ak by to bolo iba na mne, tak ich vôbec neznámkujem. Mňa už dnes známkovanie obťažuje, pretože pracujeme so slovným hodnotením, spätnou väzbou, plnením kritérií. Deti našej školy dostávajú v 1. až 3. ročníku vysvedčenia iba so slovným hodnotením, vo 4. až 6. ročníku však už kombinujeme slovné hodnotenie s percentuálnym a žiaci najvyšších ročníkov sú na vysvedčení hodnotení na základe percent. Ale zároveň sme vytvorili systém takzvaných sprievodcov jednotlivých predmetov, v ktorých je pri každom predmete vždy v septembri uvedené, čo sa bude počas celého školského roka z daného predmetu hodnotiť, takže žiak aj rodič už na začiatku vie, aký test alebo koľko slohov či diktátov musí v danom roku napísať. Podľa zadaných kritérií získajú žiaci percentá a z nich sa potom odvodí výsledná známka na vysvedčení.

Vaša škola sa otvorila rodičom viac ako iné školy.
My sa považujeme za otvorenú školu, v našej škole sú rodičia doslova vítaní. Reakcie rodičov sú veľmi dobré, pretože im tým dávame najavo, že nám na ich názore záleží, ale zároveň si takto budujeme dôveru. Na druhej strane musím zdôrazniť, že s rodičmi komunikujeme veľmi otvorene a nepoľavujeme zo zásad, na ktorých sme sa pri otvorení školy zhodli. Dnes sa to napríklad prejavuje aj tak, že nám mnohí rodičia pomáhajú napríklad pri zabezpečení hygienických a čistiacich potrieb, ktorých spotreba je v tejto pandemickej dobe oveľa vyššia. Ale rodičia sú vítaní aj ako hosťujúci učitelia, diskutéri, zapájajú sa do rôznych mimoškolských aktivít, budujeme našu školskú komunitu.

Vaším snom je vytvoriť zelenú školu, mohli by ste mi, prosím, o tom povedať viac?
Budova, v ktorej sa naša škola nachádza, je typická socialistická stavba, ktorá už dnes nezodpovedá predstavám modernej školy. Ak hovoríme o zelenej škole, myslíme tým školu s ekologickým prístupom k životu, pretože to považujeme za kľúčovú otázku súčasnosti, ale zároveň máme na mysli aj „zelenú“ budovu školy – budovu, ktorá by využívala obnoviteľné zdroje energie, mala by zelenú strechu, bola by pasívna, postavená z ekologických materiálov, a pritom by to bola budova, ktorá by mala svoj koncept. Zatiaľ však iba snívame...

Časopis Forbes vás ocenil ako učiteľa, ktorý uľahčil život ostatným počas pandémie. Ako sa vám to podarilo?
No to veru neviem... pandémia nás všetkých zaskočila rovnako a keď sme si uvedomili, že to nebude trvať týždeň ani dva, tak sme začali pracovať na takej forme dištančného vzdelávania, aby sme zohľadnili možnosti a potreby všetkých – detí, učiteľov, ale aj rodín. Začali sme skromne, overovali sme si jednotlivé modely, pracovali sme veľmi flexibilne s rozvrhom hodín a postupne sme boli schopní pridávať nové prvky do rozvrhu, takže dnes už učíme online aj telesnú výchovu a máme aj novú ponuku krúžkov, ktoré sme prispôsobili online prostrediu. Veľký úspech mali stredajšie výzvy, ktoré deti plnili namiesto online hodín, pretože sme v nich dokázali prepojiť zaujímavé témy s výchovnými predmetmi a výsledkom boli úžasné veci, ktoré deti vytvorili samy alebo vo svojich rodinách.

Iveta Barková v triede.

Foto: archív Ivety Barkovej

Genetická analýza, ktorá bola súčasťou súťaže Učiteľ Slovenska, u vás potvrdila predispozície na vynikajúcu pamäť, čo sa prejavuje i tým, že poznáte mená všetkých detí vo vašej škole. Prečo je to dôležité?
Skutočne poznám všetky deti v našej škole, nielen ich mená, ale aj osobne, väčšina detí pozná po mene aj mňa, takže sa ma neboja osloviť krstným menom či zdrobneninou. Svedčí to o tom, že máme spolu priateľský vzťah a že sa deti v škole cítia dobre. Na druhej strane som si to nastavila ako také meradlo: vo chvíli, keď na chodbe nespoznám niektoré dieťa, tak budeme už asi priveľká škola a to nebolo a nie je naším cieľom. Vtedy budem musieť urobiť krok späť.

Vaša škola pomáha i komunite, ako?
Veľmi aktívne sa zapájame do rôznych dobrovoľníckych alebo charitatívnych akcií, robíme zbierky, pozývame hostí, ktorí deťom hovoria o tom, prečo je dôležité pomáhať tým, ktorí sú v núdzi. Myslíme si, že takto deťom, z ktorých mnohé naozaj majú všetko, čo len chcú, ukazujeme aj iný svet a učíme ich empatii, tolerancii a vlastne ich takto učíme nielen chápať, ale aj konať dobro.

Iveta Barková (51) o sebe
Som vydatá, mám 14-ročného syna. Vyštudovala som Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, učiteľstvo v aprobácii dejepis - slovenský jazyk a literatúra a postgraduálne štúdium na Central European University v Budapešti, odbor Modern History (Moderná história). Moje záľuby sú: pohyb - šport, turistika, bicyklovanie, čítanie a v poslednej dobe aj zimné plávanie, respektíve otužovanie.


Súťaž Učiteľ Slovenska
Učiteľ Slovenska je súčasťou medzinárodného ocenenia pre najlepších učiteľov sveta Global Teacher Prize. Do súťaže sa mohli zapojiť učitelia základných a stredných škôl. Tretí ročník ocenenia Učiteľ Slovenska bol výrazne poznačený obmedzeniami kvôli pandémii koronavírusu, galavečer bol vysielaný online. Súťaž organizuje Komenského inštitút. „Zatvorené školy a vzdelávanie na diaľku zviditeľnili fakt, akú dôležitú úlohu a náročnú profesiu majú práve pedagógovia. Tento moment sa odzrkadlil aj v rekordnom počte nominácií a prihlášok. Predovšetkým žiaci a študenti dali vedieť o tých učiteľoch, ktorí svoju prácu vykonávajú nielen s láskou a s nadšením, ale vnášajú do vyučovania aj množstvo inovatívnych prvkov," uviedol organizátor.

Cena pre víťaza súťaže Učiteľ Slovenska.

Foto: archív








Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Povzbuďte deti, aby v týchto časoch neklesali na duchu. Sedem rád odborníčky

    Povzbuďte deti, aby v týchto časoch neklesali na duchu. Sedem rád odborníčky

    Pandémia a izolácia majú neblahý dopad aj na deti. Odborníci konštatujú tretinový nárast depresií detí do 18 rokov, u časti z nich dokonca nárast samovražedných sklonov. Linky dôvery evidujú rekordné počty volaní, deťom v týchto ťažkých časoch však môžu pomôcť aj rodiča. Čo je v ich silách, vysvetľuje sociálna pracovníčka a zakladateľka OZ Rozumieme deťom Petra Ragas.

  • Obrázok Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková: „Takto učíte deti, aby neposlúchali.“

    Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková: „Takto učíte deti, aby neposlúchali.“

    „Častokrát sa stáva, že pri komunikácii s dieťaťom ste viac sústredení na to, čo chcete povedať, ako na to, či to vaše dieťa správne pochopí. Týmto nevedomky spôsobujete, že vás dieťa prestane poslúchať," upozorňuje obľúbená detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková vo svojom novom článku.

  • Obrázok Aké sú dnešné deti? 5 hlavných predností a päť nedostatkov

    Aké sú dnešné deti? 5 hlavných predností a päť nedostatkov

    Ach, tie dnešné deti! My v ich rokoch... Večná veta, ktorú konštatuje azda každá generácia, presvedčená, že za ich čias boli deti určite lepšie, schopnejšie. Počuť ju aj dnes. Aké sú dnešné deti? Sú naozaj nemožnejšie ako ich predchodcovia?

  • Obrázok Hladivé rituály dodajú deťom pocit istoty a bezpečia. Vytvorte si niečo, čo je len vaše

    Hladivé rituály dodajú deťom pocit istoty a bezpečia. Vytvorte si niečo, čo je len vaše

    Pocity istoty a bezpečia patria medzi najsilnejšie symboly šťastného detstva. Je veľmi dôležité, aby ich dieťa zažívalo, pretože z nich čerpá potom celý život. Ako ich dieťaťu zabezpečiť? Vytvorte si hladivé rituály, radí známy český pedagóg Marek Herman.

  • Obrázok Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Padla vám do oka osamelá matka a premýšľate, ako s ňou mať dobrý vzťah. Zopár užitočných rád prináša Eva Marková, predsedníčka združenia Jeden rodič: „Pochopte, že randenie so ženou, ktorá má už záväzky, sa úplne líši od randenia s niekým bez detí. Jej čas je obmedzený. Čas matky je vypočítaný na minúty a veľa energie smeruje do starostlivosti o deti. Ale takáto žena má oveľa jasnejšie v tom, čo v živote chce.“

  • Obrázok Zaľúbenci majú sviatok. Viete, ako vznikla tradícia pozdravov valentíniek?

    Zaľúbenci majú sviatok. Viete, ako vznikla tradícia pozdravov valentíniek?

    S dnes už populárnym dňom zaľúbených, ktorý pripadá na 14. februára, sa viaže hlavne legenda o kňazovi zo starovekého Ríma Valentínovi, ktorý aj napriek zákazu cisára Claudia II. sobášil rímskych vojakov. Cisár vojakom zakazoval uzavrieť manželstvo, lebo si myslel, že by ich manželský život odvádzal od plnenia vojenských povinností.

  • Obrázok Je to len kríza alebo život s násilníkom?

    Je to len kríza alebo život s násilníkom?

    Prípadov domáceho násilia v čase pandémie pribúda, nielen fyzického. To psychické je ťažšie rozpoznateľné, mnohí ľudia žijú vo vzťahu s násilníkom bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Násilné správanie považujú za partnerské nezhody a presvedčení, že za záchranu vzťahu sa oplatí bojovať, situáciu neriešia. Kedy ide o krízu, kedy už o násilie?

Ďalšie články v rubrike >