Juraj Hipš
Foto: archív Juraja HipšaAko vnímate súčasné školy, zmenilo sa niečo podstatného vo výučbe a prístupe k deťom v porovnaní s dobou dajme tomu pred 30 rokmi?
Ak sa pôjdete pozrieť do múzea pedagogiky a obzriete si triedu, ktorá je tam vystavená, s hrôzou si uvedomíte, že vaša návšteva bola zbytočná. Na väčšine škôl vidíte to isté, nemusíte ani navštevovať múzeum. Pribudli nám síce počítače a interaktívne tabule, ale tie len zakrývajú holú skutočnosť, že vo vnútri škôl sa veľa nezmenilo.
Kde sú podľa vás najväčšie slabiny súčasného vzdelávacieho systému?
Som presvedčený, že ak chceme mať dobré školstvo, tak alfou a omegou sú dobrí učitelia. Nie sú to ani zateplené budovy, ani tablety v triedach. Kľúčoví sú pedagógovia. Naše deti by mali učiť najlepší z najlepších. My sme ale dopustili, že vzdelávať deti dovolíme tým, ktorí sú zväčša priemerní až podpriemerní. Presne také potom máme aj výsledky.
Čo bráni tomu, aby sa tieto slabiny postupne odstraňovali?
Ak chceme do škôl kvalitných učiteľov, len zvyšovať plat nestačí. Znie to síce lákavo a jednoducho, ale realita je oveľa zložitejšia. Ak len zvýšime plat, tak mnohí učitelia budú učiť úplne rovnako. Budú diktovať poznámky spred tabule, deti z toho upadnú do bdelej kómy a to je asi tak všetko. My potrebujeme dobre vybrať a pripraviť budúcich pedagógov a podporiť tých súčasných, ktorí majú záujem robiť svoju prácu čo najlepšie. Nič z toho ale dnes nefunguje. Zúčastnil som sa nedávno na jednej pedagogickej konferencii, ktorá sa venovala modernej výučbe. Pán profesor, ktorý učí na vysokej škole, nám hodinu prednášal o tom, ako treba interaktívne učiť. Zaspali sme všetci, čo sme v aule sedeli. Presne toto je problém. Učiteľov učia tí, čo sú sami neschopní.
Často sa hovorí, že v súčasných podmienkach nie je možné školstvo podstatne zmeniť, pretože v triede je veľa detí, ktorým sa nedá venovať individuálne, ďalej máme málo motivovaných učiteľov, je tu nutnosť zvládnuť určený objem učiva. Čo hovoríte na takéto námietky?
Učitelia to majú skutočne ťažké. Ktokoľvek si túto prácu vyskúša, potvrdí, že aj baníkom je ľahšie byť. Je nepochybné, že potrebujeme v školstve systémové zmeny. Ale nemôžeme stále na Slovensku čakať na osvieteného ministra. To je čakanie na Godota. Sú školy, kde už teraz ukazujú, že to ide. Učia chémiu formou bádateľstva, matematiku Hejného metódou alebo skvele pracujú s čitateľskou gramotnosťou. Volám ich ostrovy pozitívnej školskej deviácie. Nie je ich veľa, ale o to dôležitejšie je ich prepájať a verím, že raz z nich vznikne kontinent.
Juraj Hipš so svojimi deťmi
Foto: archív Juraja HipšaAké systémové zmeny sú potrebné?
V školstve máme tri základné problémy. To, čo vôbec učíme. Videli ste šiestackú učebnicu techniky? Deti sa tam učia o ISO norme 3096. Takýchto kravín máme v osnovách množstvo a potom neostáva čas na skutočne dôležité veci. Ďalším problémom je, ako učíme. Najčastejšou pedagogickou metódou je diktovanie poznámok. Pritom všetky vedecké výskumy o mozgu hovoria, že presne takto sa mozog neučí. A tým najdôležitejším problémom je, kto učí naše deti. Veľakrát sú to tí, čo si nevedeli nájsť inú prácu a z núdze sa stali učiteľmi. Nebaví ich to a je to vidno. Ak má niekto učiť, mal by patriť medzi najlepších v spoločnosti.
Aký by mal byť moderný učiteľ? Ako by mal učiť, aby deti zaujal a motivoval ich k učeniu?
Všetci sme asi zažili učiteľa, ktorý diktuje spred tabule učivo a potom vás vyskúša, čo je presne to, ako by to vyzerať nemalo. O dobrom učiteľovi by ste v triede ani nemali vedieť. Vojdete dnu a nevidíte ho. Žiaci samostatne pracujú, bádajú a objavujú. Učiteľ je ten, ktorý na to vytvoril podmienky. Parafrázujúc slávneho mudrca Lao-tsa by sme mohli povedať, že najlepší učiteľ je ten, o ktorom žiaci ani nevedia.
Moja osemročná dcéra vraví, že škola ju nudí a nechce sa jej tam chodiť.
Vašej dcére sa nečudujem. Zažíval som rovnaké pocity. A nechcem vás strašiť, ale na druhom stupni to bude pravdepodobne ešte horšie. Niektorí dospelí sa čudujú, prečo sa deti v škole nudia. Skúste si na šesť hodín sadnúť do lavice, dívať sa na tabuľu a počúvať vo svojich jedenástich rokoch o ISO normách. Je zázrak, že tie deti sa rovno nezbláznia.
Čo by mohli školy urobiť hneď, bez zákonných opatrení a dlhého premýšľania, aby zlepšili vzťah detí k učeniu a škole?
Povedzme si to na rovinu. Učiteľ je vo veľkej miere na svojej hodine kráľom. Môže diktovať poznámky alebo pripraviť pokusy. Je plne v jeho rukách, ako budú jeho hodiny vyzerať. Na to nepotrebujeme žiadny nový zákon.
Juraj Hipš so synom Yorim
Foto: archív Juraja HipšaMá byť učiteľ pre žiakov autorita, či skôr sprievodca na ceste k vzdelaniu, alebo ešte niečím iným?
Dnes je moderné hovoriť o učiteľovi ako o sprievodcovi. Pokojne nech je sprievodca, ak vie pomáhať na ceste, ktorou sa dieťa uberá. A pokojne môže byť aj autoritou. Ak je tá autorita prirodzená a získaná vďaka pedagogickému majstrovstvu, nevidím v tom problém.
Čo si myslíte o systéme odmien a trestov, ktoré stále v školách panujú. V čom môžu byť škodlivé?
Posledný prieskum, ktorý skúmal motiváciu slovenských žiakov učiť sa, dopadol veľmi zle. Len 6,8 percenta detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Zvyšok funguje na vonkajšej motivácií, čo sú aj odmeny a tresty. Ale radosť z učenia sa nemôže byť založená na tomto faktore. Nefunguje dobre ani dlhodobo. Pozrite sa na deti do šiestich rokov. S akou radosťou sa vzdelávajú. Nikto ich neznámkuje a oni sa učia kvantá vecí – od materinského jazyka až po bicyklovanie. Videl som školy, kde deti chodia s radosťou. Nie kvôli dobrým známkam, ale kvôli skvelým učiteľom a tomu, ako prebieha ich vyučovanie.
Čo si myslíte o známkovaní správania sa a talentových predmetov, nemalo by sa zrušiť?
Veľkou témou je samotné známkovanie. Vždy si musíme položiť otázku, k čomu má známkovanie slúžiť. Je veľkou chybou sa domnievať, že ak niekto dostane zlé známky na vysvedčení, tak sa zmení a na druhý deň sa obklopí encyklopédiami. Vedci Selby a Murphy vo svojom výskume ukázali, že zlé známky vôbec nevedú žiakov k zlepšovaniu svojich výsledkov.
Taká maličkosť ako vyzváňanie školského zvonca, nie je aj toto prežitok? Ten zvuk je často prenikavý, niektoré deti sa až zľaknú, keď ho počujú. Síce detail, ale podstatne dotvára celok.
Keby bol len toto problém, bolo by nám sveta žiť. Pozrite sa, ako vyzerajú triedy. Chceme od detí, aby vedeli diskutovať a pracovať v tímoch a my ich posadíme za sebou pekne jedného po druhom do lavíc. Ako sa môžu naučiť viesť diskusie, keď vidia len chrbty svojich spolužiakov?
Juraj Hipš vyštudoval filozofiu a estetiku so zameraním na environmentálnu etiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Bol učiteľom na rôznych stredných školách a prednášal na materskej fakulte. Od roku 2000 je riaditeľom Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Je spoluzakladateľom komunitnej základnej školy v Zaježovej a Sokratovho inštitútu pre nadaných mladých ľudí zo Slovenska pôsobiacich v rôznych oblastiach. Autor niekoľkých metodických príručiek venovaných environmentálnej výchove a ľudským právam. Ako vraví, nepozná názvy rastlín, ale o to viac ho zaujíma bytie. Má tri deti a žije na zaježovských lazoch.
