Pre deti, ktoré ušli pred vojnou, je dobré, ak majú aspoň nejaké spojítko so starým svetom, hoci len hračku alebo nejaký rituál pred spaním, vraví Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejPred pár mesiacmi sme sa v jednom z rozhovorov rozprávali o tom, že rozvod rodičov je pre dieťa traumou porovnateľnou s traumou zo straty blízkeho. Čo možno povedať teraz o deťoch, utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny, nieže stratili jedného z rodičov, ale celý domov, všetko, čím doteraz žili, niektoré dokonca utekajú pred vojnou úplne samé...?
To, čo prežívajú deti utekajúce pred vojnou, je veľmi ťažké a pre nás, ktorí sme nezažili vojnu, ťažko predstaviteľné. Môžeme si teda len myslieť, že vieme, čo tieto deti a ich rodičia prežívajú.
Vieme však, že deti prichádzajúce z Ukrajiny, trpia psychickými traumami. Táto akútna psychická trauma vzniká, ak jedinec nemá pokryté základné potreby, kde sa radí aj potreba bezpečia a ochrany. Tieto deti sú/boli vystavené veľkému stresu, násiliu a strachu. Tie staršie si plne uvedomujú, o čo ide, môžu sa báť o vlastný život, ale aj o život svojich rodičov, súrodencov, kamarátov. Všetko toto bude mať zaiste vplyv aj na ich budúcnosť. Môže sa u nich vyvinúť posttraumatická stresová porucha. Čo je jednoducho povedané – jedna z psychických porúch, ktoré vznikajú následkom psychickej traumy.
Ako sa prejavuje v bežnom, neskoršom živote?
Príznaky posttraumatickej stresovej poruchy bývajú rôzne: Jedným z nich je znovuprežívanie, teda človek znovu prežíva spomienky na traumatickú udalosť – napríklad zvuk streľby, zimu a strach počas cesty, skrývanie sa v pivnici… Človek tiež môže byť v neustálom strese a napätí, keď organizmus jednoducho nedokáže vypnúť, nervová sústava stále pracuje, nastupujú napríklad poruchy spánku. Ďalším príznakom sú tiež zmeny v náladách, prežívaní, emóciách. Prežívanie sa môže meniť doslova z minúty na minútu, takisto aj nálada, reakcie. No a potom tu je ešte vyhýbanie sa všetkému, čo dieťaťu, resp. dospelému pripomína traumatickú udalosť. Nechce o tom ani hovoriť, ani na to myslieť, chce sa tomu len vyhnúť.
Deti, ktoré odišli z Ukrajiny samé, končia v detských domovoch. Je to pre nich dobré byť v kolektíve s deťmi s podobným osudom alebo by bolo lepšie aj pre nich, keby boli v náhradných rodinách?
Pre každé dieťa je najlepšie, aby vyrastalo v rodine. Aby malo prirodzené láskavé a bezpečné prostredie. Aby bolo s ľuďmi, ktorí ho chránia, milujú a dieťa sa pri nich cíti dobre. Mať rodinu a vyrastať v nej je výsada.
Každému z nás, ktorí vidíme alebo aj poznáme deti, ktoré prišli z Ukrajiny, neostane srdce bez pohnutia. V každom z nás sa ozve človečina, súcit alebo predstava toho, ako by sme to my nedokázali – nechať deti zo strachu pred smrťou ísť samé do neznáma. Je to nesmierne smutné a traumatizujúce, čo všetko si nielen deti, ale aj rodičia, spoločnosť, musia vytrpieť v mene vojny.
Sú na tom o niečo lepšie deti, ktoré utekajú s matkou?
Áno, deti, ktorým sa podarilo ujsť s mamou, alebo aj so starou mamou sú na tom lepšie. Pocit bezpečia a dôvery je u nich vyšší. Poväčšine sú v prežívaní traumy, v pocite ohrozenia, ktorý je úzko spojený so strachom. Tento strach je pritom tak veľký, že dieťa si s ním nevie samo poradiť. Preto je dôležité, že má pri sebe mamu, ktorú miluje, a ktorá pre neho znamená pocit bezpečia a ochrany.
Stále je tu ale prítomná strata druhého rodiča, najčastejšie otca, ktorý ostal bojovať, obavy oňho, neistota, či sa ešte niekedy uvidia...
Určite dočasná strata otca, ktorý je za takýchto podmienok odlúčený od rodiny, je ďalším traumatizujúcim zážitkom pre dieťa. Mali sme možnosť vidieť smutné lúčenia otcov s deťmi na hraniciach. Deti prišli o svoj svet, o vzťahy vo svojej rodine, o základný pocit bezpečia. Ich svet sa zrútil a oni sa s tým musia nejakým spôsobom vysporiadať a pochopiť to. U týchto detí sa s najväčšou pravdepodobnosťou budú objavovať rôzne výkyvy nálad, problémy so spánkom, úzkosti, strachy…
Čo im môže aspoň trochu pomôcť prekonať tieto stavy?
Deti, ale aj ich rodičia, pre svoju stabilizáciu potrebujú nájsť pocit bezpečia a obnoviť pocit kontroly nad situáciou, aj keby to boli len drobné činnosti – napríklad určiť si vlastný režim dňa a riadiť sa ním, mať možnosť rozhodovať sa, mať možnosť najesť sa a vyspať sa. Pre deti je dôležité, aby mali pri sebe niečo, čo ich spája s ich „starým svetom“, evokuje to v nich pocit bezpečia a známeho. Môže to byť hračka, nejaký rituál počas dňa či pred spaním, známe jedlo, ktoré jedávalo doma na Ukrajine...
Do akej miery sa deťom dnešné rany môžu v priebehu nasledujúcich rokov vyliečiť? Čo všetko je k tomu potrebné a ako dlho to môže trvať?
Akákoľvek moja odpoveď na túto otázku by bola málo empatická a málo by sa pozerala na individualitu života, silu ľudskej psychiky, na prostredie – ekonomické a sociálne, v ktorom dieťa momentálne teraz je a aj bude.
Každého z nás ovplyvňuje mnoho faktorov, ktoré majú väčší alebo menší dopad na nás a na našu budúcnosť. „Vojnové deti“ a ich rodiny prežívajú ohrozenie života, nevedia kam ísť, ani kedy sa vrátia domov. Nevedia, či sa uvidia so všetkými svojimi kamarátmi, susedmi a najmä – s rodičom či rodičmi. Mnohé prežili hrôzy, počuli streľbu, výbuchy, boli hladné a smädné, vyčerpané, báli sa… Preto neviem jednoznačne odpovedať na túto otázku. To, čo však môžeme teraz ponúknuť a čo istotne bude mať pozitívny vplyv na budúcnosť detí, je dať im bezpečné, prijímajúce prostredie a vzťahy s úctou.
To je teraz naozaj dôležité. Mnohé deti majú v školách ukrajinských spolužiakov, niektorí nevedia, ako s nimi hovoriť – radšej nepripomínať hrôzy, ktorými prešli, vypytovať sa alebo snažiť sa rozveseliť? Je to zrejme individuálne, niekto o tom chce hovoriť, iný radšej nie...
S ukrajinskými deťmi, mamami a starými rodičmi sa skôr či neskôr stretneme zrejme všetci. Iste, v mnohých z nás to vyvoláva menší či väčší otáznik – ako správne reagovať? Ako s nimi komunikovať tak, aby sme ich neľutovali, ale zároveň prejavili empatiu, podporili či pomohli?
No veru. Ako teda?
Odporúčam komunikovať s nimi empaticky a pokojne. To znamená, že na nich nevychrlíme príval slov a otázok. Ale budeme pokojne a pomaly vnímať a počúvať, hovoriť. Najmä však počúvať. Tiež je vhodné nezahlcovať ich informáciami, ale postupne informovať, čo sa deje, čo sa bude diať. S deťmi je dobré, aby sa na začiatok komunikovalo aj neverbálne, možno aj vo väčšej miere ako sme zvyknutí. Nebojme sa usmiať na dieťa, nadviazať očný kontakt. Pozor však na fyzický dotyk, ten môže u nich vyvolať rôzne emócie a následné reakcie. Ak Vaše dieťa bude mať spolužiačku/spolužiaka práve z Ukrajiny, povzbuďte ho práve k tomuto – aby sa usmievalo, pomaly hovorilo, ale aby zbytočne neobjímalo či nedotýkalo sa. A ešte jedna vec – neočakávajte, že deti či dospelí, ktorým ste pomohli, budú vďační. Nezabudnite, že sú v traumatickom prežívaní, v hraničnej situácií, a hoci v normálnom živote sú vďační, v tejto ich novej realite sú iní, sú v šoku, v strachu, môžu byť aj paralyzovaní. Človek, ktorý utiekol pred vojnou, potrebuje pocit bezpečia, predvídateľnosti, čo sa bude diať. Presne ako kontrast k tomu, čo zažil doteraz pri svojom úteku.
Ako reagovať na možné výkyvy nálad, ktoré ste spomínali, že môžu byť časté?
Treba nechať deti aj rodičov prežívať svoje emócie, nechať ich plakať, rešpektovať, ak sa nechcú rozprávať. Nehovoriť im, že už sú v bezpečí a že by už nemali plakať, smútiť či byť mĺkvy. Každá emócia, ktorú prežívajú, a nech je akokoľvek rôznorodá, je ich a je pravá. Majú na ňu nárok a je to tak v poriadku. Treba im nechať čas na spracovanie týchto udalostí. Skrátka prejaviť rešpekt voči vojnovým utečencom.
Vojna je hrozná pre každého, trpia malí i veľkí. Dá sa ale u detí povedať, v akom veku túto situáciu vnímajú najcitlivejšie, alebo v tomto prípade na veku naozaj nezáleží?
Každého človeka, ktorý prežije priame ohrozenie života alebo života svojich blízkych, to zasiahne. Rozdiel bude v prežívaní a v následnom spracovaní tejto udalosti. Inak vojnu bude vnímať a vysvetľovať si dieťa predškolského veku a inak dieťa v puberte. Každý z nich to bude prežívať rozdielnym spôsobom. Každý z nich sa s tým bude inak vysporiadavať. V mozgu máme centrum, ktoré je zodpovedné za reguláciu prežívania úzkosti a strachu. Mozog detí dozrieva a vekom sa mení aj schopnosť analyzovať, prijať a pochopiť súvislosti, mení sa aj spôsob prežívania ohrozenia, úzkosti a strachu.
A čo naše, slovenské deti? Vojna sa ich zatiaľ dotýka iba nepriamo, ignorovať ju tiež nemožno. Sú viaceré návody, ako s deťmi hovoriť o tejto téme, čo si myslíte vy?
Je veľmi dôležité, ako sa my doma rozprávame so svojimi deťmi o vojne. Musíme sa pripraviť, že deti, ktoré už chodia do školy budú počuť aj iné názory a iné pohľady na tento konflikt. My rodičia by sme mali hovoriť fakty a vysvetľovať. Aj keď je to do značnej miery pre nás aj emocionálna téma, s deťmi je dobré rozprávať fakticky a nezamotávať do témy svoje emócie.
Treba tiež rozlíšiť, aké staré dieťa sa na vojnu pýta, a či sa vôbec pýta na vojnu. Ak sa deti do približne šiesteho veku života nepýtajú na vojnu, neriešia to, tak odporúčam im o tom ani nehovoriť. Deti predškolského veku majú úplne iný pohľad na realitu, mnohé veci ich nezaujímajú, nevedia ich pochopiť, spojiť si súvislosti, lebo ich mozog dozrieva a vyvíja sa. Ak sa však na vojnový konflikt pýta dieťa staršie, ktoré chodí do školy, rozprávajte sa s ním. Hovorte do takej hĺbky, pokiaľ to dieťa zaujíma, hovorte fakticky a jasne.
Taktiež odporúčam deti ubezpečiť, že vojna sa nás priamo netýka, na našom území sa nebojuje. Aby deti neprežívali úzkosť.
