S výsledkom hádky nemusia byť spokojní rodičia, stačí, ak sú spokojné deti, vraví rodičovská koučka Katarína Winterová.
Foto: archív Katatríny WinterovejSúrodenecké hádky bývajú veľkým náporom na nervy rodičov. Súhlasíte s odporúčaním, že sa do nich netreba miešať, lebo deti najlepšie samé vedia, kto čo urobil a ako, a že sa vlastne takto učia vychádzať s druhými?
Súrodenecká rivalita, bitky, hádky, nedorozumenia – akokoľvek to nazveme, sú veľmi frustrujúce pre rodičov, ktorí či chcú alebo nechcú, ich počúvajú takmer denne. Tieto súrodenecké konflikty sú v istej miere normálne a nevyhnutné pre sociálny a emocionálny vývoj detí. A hoci sú pre nás rodičov niekedy až otravné, hádať sa je dôležité.
Prečo?
Pretože ako budú deti dospievať a osamostatňovať sa, budú stále častejšie nútené zvládať konflikty a nedorozumenia s inými ľuďmi – mimo ich rodiny. Vedieť zvládnuť hádku je vlastne umenie a kde by sa to deti mali naučiť, ak nie v rodine so súrodencami? Zdokonaľujú si takto svoje sociálne zručnosti, naučia sa vyjednávať a robiť kompromisy. Je preto veľmi dôležité, aký postoj k detským hádkam zaujmú rodičia.
Závisí ten postoj aj od dôvodu, pre ktorý sa deti hádajú?
Hádky detí majú naozaj rôzne príčiny. Na konflikty vplýva viacero faktorov. Jedným je rodičovský vzor. Teda presne to, ako sa doma so svojím manželom, partnerom hádate. Od vás sa deti učia, ako (ne)zvládať konflikty, čo (ne)hovoriť, ako (ne)reagovať. Možno si to neuvedomujete, ale práve vy ako rodičia budujete akúsi kultúru hádky, ktoré deti automaticky preberajú. Ďalším faktorom je stav detí. Sú unudené, najmä v dnešnej pandemickej dobe býva nuda vyššia ako inokedy. Deti sa nudia a tak zapárajú, provokujú,pýtajú si tak nejakú akciu, niečo, čo pozmení ich stereotyp. Aj vďaka hádkam si potvrdzujú svoju súrodeneckú pozíciu a zaháňajú nepohodlie, nudu. Do tretice je tu súťaženie o rodičovskú pozornosť, čo býva taktiež dôvodom na konflikt. No a napokon je to individuálnosť (rozdielnosť) pováh. Každé z detí má inú povahu, vďaka ktorej inak nazerá na vzťahy, situácie, inak spracováva pocity a zážitky. To, čo je pre niekoho zábava, pre druhého môže znamenať strach a krik. Reakcie na prežívanie sú odlišné a u detí môžu byť dôvodom na vznik hádky, ktorý vlastne pramení z nepochopenia prežívania toho druhého.
Kedy a ako je teda vhodné zasiahnuť?
Nepoznám rodiča, ktorý nie je unavený a frustrovaný z detských hádok. Nielen počúvanie viac-menej agresívnych alebo obviňovacích slov, ale aj celková atmosféra, ktorá vzniká pri detských hádkach, stupňuje stres v rodine. Rodič k tomu neustále vyhodnocuje, kedy zasiahnuť a kedy nie. Nechce, aby sa žiadnemu dieťaťu ubližovalo, ale zároveň nechce byť policajtom. Kde je teda hranica rodičovského zásahu? Táto otázka je dôležitá, pretože môže určiť, či sa hádka vyrieši rýchlo alebo naopak sa prehĺbi a zdramatizuje. Odporúčam zasiahnuť ak hrozí fyzické zranenie, ak deti porušujú hranice napríklad vo výbere slov – vulgarizmov.
Teda ak si poviete, že takýto štýl a výber slov nebude vo svojej domácnosti tolerovať.
To, či zasiahnete alebo nie, sa môže líšiť aj podľa typu hádky. Niekedy sú hádky len malé nedorozumenia, inokedy sú vyprovokované a niekedy sú naozaj „drsné“. Dávajte si však pozor, aby ste nezakročili vždy, pretože deti sa budú spoliehať na to, že ich problém vyriešite namiesto nich. Nenaučia sa riešiť hádky a budú sa spoliehať na váš zásah.
Aké spôsoby zásahu do detských sporov považujete za vhodné?
Ak sa rozhodnete zapojiť do sporov detí, máte niekoľko možností. Napríklad oddeliť ich od seba, až kým sa neupokoja. Pamätajte ale, že na hádku treba dvoch ľudí. Preto ak zasahujete, dajte obom deťom priestor na objasnenie situácie. Dajte im možnosť povedať, ako to vidia ony. Nechajte každé dieťa vysvetliť svoj pohľad bez toho, aby to druhé urážalo či kričalo. Potom sa pýtajte na ich riešenia konfliktu. Nemá však zmysel sa s deťmi rozprávať, ak sú plné hnevu. Môžete ich teda rozdeliť a postupne sa s nimi rozprávať. Pretože ak sú deti nahnevané, nebudú vnímať obsah vašich slov, budú iba v emócii hnevu a pocitu krivdy. Neposuniete sa nikam, akurát prídete o trpezlivosť. No a ešte jedna dôležitá vec: Nemusíte byť s výsledkom hádky spokojný vy, dôležité je, aby obe deti boli spokojné a vedeli, že im rozumiete a necítili krivdu. Toto sú zásahy do hádky, ktoré bývajú konštruktívne.
Aké zásahy sú naopak, nešťastné?
Za nevhodný zásah považujem rodičovskú reakciu, ktorá už dopredu pozná vinníka: „Monika, to ty stále provokuješ!“ „Zasa robíš bratovi zle?“ „Stále sa len hádate!“ Takéto slová sú slová súdu a hodnotenia. Sú kontraproduktívne a jediné, čo z toho vznikne, je znásobený hnev a frustrácia dieťaťa (detí), ktoré sa musia vysporiadať ešte aj s vašou náladou a obvinením. Je to vlastne znásobený konflikt.
Čo by ste odporúčali napríklad v prípade, že sa intenzita sporu stupňuje, deti si donekonečna vyčítajú: To ty, to ty, to ty....? Vieme, že výdrž majú veľkú.
Tu si musí každý rodič stanoviť, čo je ochotný akceptovať a čo nie. Znie to tak idealisticky: „Nech sa hádajú, ja sa do toho miešať nebudem. Je to ich vec.“ Ale ruku na srdce, koľkí z nás vydržia počúvať hoci aj trojminútové hádky? Tá nepohoda, ktorá ide z tých konfliktov, nás núti zasiahnuť a „urobiť poriadok“. Zároveň ale veľmi dobre vieme, že nemôžeme zasiahnuť vždy a ešte k tomu byť aj vždy spravodlivý. To jednoducho nejde, vždy, keď vstúpime do detských sporov, musíme rátať, že jedno z detí sa bude cítiť nepochopené.
Zasiahnuť teda pri stupňujúcom sa konflikte či radšej vydržať?
Ak počujeme, že hádka sa eskaluje a zacykluje, vtedy je dobré zasiahnuť. Zároveň si ale je dobré dať sám pre seba čas, počas ktorého budeme len pozorovatelia (poslucháči) hádky, a až ak uvidíme, že sa situácia eskaluje, môžeme zasiahnuť. Držme sa ale pravidla, že deti vypočujeme, budeme sa snažiť o nestrannosť a najmä nebudeme vynášať súdy, kto je vinník.
Hádky sa nepočúvajú príjemne, vystresovaná býva často celá rodina.
Foto: Shutterstock.comRodičia neraz považujú za dosť nevďačnú úlohu „vyšetrovateľa“, keď rodič sa pýta striedavo jedného a druhého účastníka hádky: Prečo kričíš? (Lebo on mi urobil to a to.) Prečo si mu to urobil? (Lebo on urobil to a to...) A tak ďalej.. Má to vôbec zmysel?
Má to zmysel, ak to niekam vedie. Aj tieto otázky majú svoje miesto a dieťa aj vďaka nim môže cítiť, že rodič sa snaží pochopiť ich nedorozumenie. Je dôležité, aby otázky mali svoju váhu, a aby to celé nesmerovalo len na osočovanie druhého a zaťahovanie do hádok. Má teda zmysel pýtať sa, snažiť sa pochopiť, čo sa deje a najmä – prečo sa to deje.
Deti sa totiž môžu hádať pre čokoľvek, aj pre to, kto si prvý naleje džús. V skutočnosti sa ale vôbec nehádajú o džús, ale pod týmto konfliktom sa môže skrývať smútok alebo pocit nespravodlivosti: Jedno z detí môže mať pocit, že je vždy druhé, že nemá možnosť výberu, že sa musí prispôsobiť... Nevie to však pomenovať, a tak si chce svoje miesto vybojovať pri nalievaní džúsu. Hoci o džús v skutočnosti vôbec nejde. Práve ale vďaka otázkam „prečo kričíš?“ dávame dieťaťu šancu a priestor, aby sa nám otvorilo a povedalo viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Čo si myslíte o prísnom prístupe, ktorý mnohí rodičia považujú za prejav svojej autority: Buď sa okamžite dohodnete alebo dostanete obidvaja! Niektorí rodičia to dokonca aj riešia iba „ručne stručne“, bez slov, každému dajú napríklad po zadku. Čo takéto jednanie v deťoch vyvoláva?
Rozumiem takýmto rodičovským reakciám. Sú ľudské, prirodzené v tom, že naše hádky, ale aj detské hádky, sú vyčerpávajúce. A od toho, čo je pre nás vyčerpávajúce, čo je nám nepríjemné, čo odmietame, tak od toho chceme čo najrýchlejšie odísť a neriešiť to. Tak aj hádky našich detí sú pre nás nepríjemné, v istom momente otravné a zaťažujúce. Preto podvedome mnohokrát zareagujeme tak, ako ste opísali. Určite to však nie je najvhodnejšie riešenie. Lepšie je si zvoliť slová, ktoré si nachystáme dopredu – akúsi formulku, ktorú použijeme, ak nechceme zasiahnuť, ale zároveň chceme dať deťom signál, aby svoj konflikt riešili. Rodičovské riešenie „ručne stručne“ alebo vyhrážky prakticky nič nevyriešia. Deti sa budú cítiť ešte viac smutné, nahnevané už nielen na súrodenca, ale aj na rodiča.
Prečo nezaberá ani takzvané „pekné“ dohováranie deťom typu: Nehádajte sa, buďte k sebe dobrí, ako súrodenci ste si najbližší, ľudia musia spolu vychádzať, treba aj ustúpiť? Ak aj má účinok, tak len na chvíľku, kým sa deti nepohádajú pre niečo nové.
Pretože tieto slová apelujú na niečo „nehmotné“, čo si deti nevedia predstaviť. Čo to v živote znamená, že moja sestra/môj brat je pre mňa najbližší? Ako sa to prejavuje či prejaví inokedy, keď teraz mi robí len zle? Keď ma provokuje? Ak dieťa poslúchne, tak nie kvôli významu slov, ale kvôli rodičovi, ktorého nechce zarmútiť. Vyššie spomenuté argumenty dieťa nedokáže hneď pochopiť a na ich základe ukončiť hádku. Deti totiž potrebujú skúsenosti a čas. Keď rastú, postupne sa učia slušnosti, tomu, ako čo povedať, ako sa správať aj ako akceptovať iné názory.
Ak je dieťa hašterivé a vždy chce mať po svojom, má sa rodič obávať, že mu to „zostane“? Dá sa s tým niečo robiť?
Pri tejto otázke tu vstupuje temperament /povaha dieťaťa a jeho osobnosť. Povaha sú vlastne vrodené vlastnosti, ktoré má dieťa od narodenia. Niektoré deti sú akoby „viac v pohode“, viac flegmatické, iné sa ťažšie prispôsobujú novým veciam, ľahko sa nahnevajú, ich nervová sústava je dráždivejšia. Tento temperament sa drží človeka po celý jeho život. Ale zas aby sme si nemysleli, že sme otrokom svojich vrodených vlastností. Každý z nás s nimi dokáže pracovať. Dokáže ich viac či menej ovládať, no nedokáže ich úplne vylúčiť zo svojich reakcií. Temperament je teda ovplyvnený skúsenosťami a prostredím človeka.
Preto ak vidím, že moje dieťa sa naozaj rado púšťa do hádok, treba tomu venovať pozornosť, rozprávať sa o tom, snažiť sa, aby vnímalo, ako sa háda, kedy sa háda, a aby pracovalo s touto svojou vlastnosťou. Ja ako rodič však môžem očakávať, že táto vlastnosť bude v istej miere sprevádzať moje dieťa po celý život. Do akej miery a v akej podobe nevieme. „Okresať“ či pozmeniť to môžu práve životné okolnosti, prostredie a reakcie okolia.
Teda vnímam, viem o hašterivosti svojho dieťaťa, pracujeme na tom, ale nemám očakávanie, že dieťa jedného dňa úplne stratí túto svoju hašterivú povahu. Môže a má s ňou pracovať tak, aby mu to neškodilo.
Akými reakciami možno zmierniť hašterivosť dieťaťa?
Záleží od veku dieťaťa. Inak rodič bude pristupovať k hašterivosti u dieťaťa predškolského veku a inak u dieťaťa, ktoré chodí do školy či je v puberte. Základom je citlivosť a vnímavosť rodiča na túto črtu dieťaťa a následné reagovanie. Teda jemné usmernenie, rozprávanie sa o tom, prečo tak zareagovalo a použitie tzv.vizualizácie, to znamená, že vyzvem dieta, aby si predstavilo, ako inak by mohlo riešiť hádku a pomôcť mu nabudúce tak zareagovať.
Neznamená to, že teraz každú jednu situáciu, kedy sa dieťa prejaví hašterivo, budeme riešiť. Nie, to by bolo len upriamovanie a napomínanie založené na jednej vlastnosti. Vtedy by sa dieťa mohlo identifikovať s tým, že je hašterivé, hádavé a už s tým nič nespraví. Určite odporúčam vynechať reakcie typu: „Ty sa stále hádaš! Už s tým prestaň!“ „To som vedela, že zase ty, okamžite sa prestaň hádať!“ Dieťa netuší, čo má s týmito slovami robiť – ako sa prestať hádať? Ako to dosiahnuť? Namiesto týchto slov potrebuje „návod“ od rodičov. Tí by teda mali vnímať, kedy je hašterivosť za hranicou, vtedy pristúpiť k dieťaťu, nájsť spolu s ním iný spôsob reakcie. Nefunguje totiž, že nejakú reakciu „vyhodím“ a tá odíde. Treba nežiaduce reakcie nahradiť žiaducimi, vhodnými.
Deti sa často hádajú aj o veci, ktoré si nechcú požičiavať. Známe je odporúčanie nenútiť ich do požičiavania svojich vecí s tým, že ani dospelý nepožičia niečo svoje, ak nechce. Súhlasíte?
Pred touto dilemou či „nútiť“ alebo „nenútiť“ dieťa požičiavať hračky, stál asi každý z nás rodičov. Pravdou je, že aj my máme iný vzťah k požičiavaniu vecí a všeobecne k štedrosti, k materializmu a k vlastníctvu. Máme veci, s ktorými sa ochotne podelíme a veci, ktoré už nechceme požičať. Sme preto lakomí? Sebeckí?
Držme sa pravidla, že deti vypočujeme, budeme sa snažiť o nestrannosť a najmä nebudeme vynášať súdy, kto je vinník.
Pozerajme sa na to tak aj pri deťoch. Je totiž rozdiel, ak sa dieťa nechce podeliť vôbec s ničím a je rozdiel, ak sa nepodelí LEN s niečím. Dôvodom na takéto správanie býva naviazanosť na danú hračku, alebo sa dieťa necíti dobre. Rešpektujte dieťa a netlačte ho, aby sa vždy podelilo. Aj podelenie sa o veci, požičiavanie vecí má svoje miesto pri dozrievaní dieťaťa. Ak dnes niečo nepožičia, neznamená to, že nikdy nič nepožičia. K štedrosti sa učíme celý život.
Veríte, že na detské hádky účinkuje prevencia?
Asi by sme to mnohí chceli, vedieť zabrániť hádkam a tak nejak ich vylúčiť (aj) z detského sveta. Ono to ale nejde. Tak, ako ani naše vzťahy nie sú bez konfliktov, tak ani tie detské. Čo ako rodičia však môžeme urobiť je, že naučíme deti správne zvládať emócie (najmä hnev), naučíme ich počúvať sa navzájom a vyjednávať či robiť kompromisy. Znie to možno jednoducho, ale je to cesta na dlhé obdobie. Ak sa vám to však podarí, dáte svojim deťom veľkú schopnosť zvládať stres a konflikty. Pamätajte si, že vašou úlohou nie je rozhodnúť, kto má a nemá pravdu.
Rodičia v snahe predísť hádkam sa často snažia o spravodlivosť, napríklad kúpia dve omaľovanky, resp. iné veci, aby nik zo súrodencov nežiarlil. No stáva sa, že spor vznikne aj tu, pretože dieťa chce presne tú istú omaľovaku ako jeho súrodenec. Aj v prípade, že sú obe rovnaké, tak chce práve TÚTO (napr. má menej pokrčený rožtek, obal, menej škrabancov, atď. Vždy sa nájde dôvod). Čo by ste odporúčali rodičom v takom prípade?
Dôležitý je cieľ a úmysel – prečo kupujeme dvakrát, trikrát to isté? Čo tým chceme dosiahnuť? A dosiahneme to? Je možné, aby sme vždy a za každých okolností dali každému dieťaťu rovnako a úplne spravodlivo? Zaručia dve omaľovánky (alebo čokoľvek iné) pohodu a čas bez hádok? Čo tým hovoríme deti? Ako sa učia deliť a ako sa učia skromnosti? Odpovedzte si na tieto otázky a dostanete odpoveď.
Niekto kupuje „pre pokoj“ všetko (alebo skoro všetko) dvakrát, trikrát. Niekto zas nie a jeho deti sa tak musia podeliť. Aké je správne riešenie? To záleží aj od situácie. Ja napríklad kupujem jednu vec a deti sú tak viac-menej prinútené podeliť sa a dohodnúť. Už to vôbec neriešia, pretože vedia, že to tak je a príde im to úplne prirodzené. Na druhej strane si však dávam pozor, aby dostávali veci aj samostatne a individuálne.
Často sa stáva, že aj keď v dobrej vôli kúpime pre každé dieťa zvlášť danú vec, tak sa deti pohádajú. Presne ako ste povedali, či už je to kvôli menšiemu počtu škrabancov, pokrčeniu… Čo sa udeje nie u detí, ale u mňa ako u rodiča? Moja snaha vyšla nazmar, moje očakávanie sa nenaplnilo a ja som v malej frustrácií, sklamaní, že aj napriek mojej snahe sa deti ZASA hádajú. Prežívam pocit sklamania, únavy a namiesto radosti príde smútok zo správania detí. A keďže vo výchove nejde len o dieťa, ale aj o rodiča, je dobré nastaviť si vlastné hranice, očakávania a predvídať, čo dosiahnem svojim správaním a ako na to zareagujú deti.
