Žiaden extrém nie je dobrý a keď váhame nad tým, či by sme mali byť viac alebo menej prísni rodičia, pozrime sa na seba, ako by pomohol takýto prístup nám, radí Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejByť vďačný a zdravo pokorný, to je to, čo dnes v medziľudských vzťahoch často chýba. Ako tieto vlastnosti vštepiť deťom?
Byť vďačným nie je vlastnosť, nie je to ani niečo zdedené. Byť vďačným je ľudská schopnosť, životný postoj. Teda vďačným sa človek nerodí, ale stáva na základne rozhodnutia. A to rozhodnutie nie je závislé ani od veku. Teda vďačným sa môže stať človek aj ako dieťa, aj v zrelom veku či v starobe. A ako to vštepiť deťom? Ak my rodičia dokážeme byť vďačnými, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou bezprostredne odovzdáme deťom.
Poznám prípady skromných rodičov, ktorí sa naozaj snažia o normálny život, doma sa prosí, ďakuje, deti však aj tak stále len chcú a chcú, za veci síce poďakujú, ale nevážia si ich, pokojne ich postrácajú, darčeky nechávajú váľať sa po zemi, občas i zničia...
Máte pravdu, deje sa to. A je to tak v poriadku. Treba si uvedomiť, že dieťa nie je malý dospelý človek s návykmi a názorom na každú vec. Dieťa je dieťaťom a jeho mozog sa vyvíja nielen na základe počutého, videného, ale aj na základe vlastných skúseností. Nie nadarmo platí, že človek sa najlepšie učí na vlastných chybách. A tak aj dieťa sa musí poučiť, naučiť a vyskúšať si, že ak niečo zničí, stratí alebo si neváži, je potom v poriadku, že o danú vec príde. Že rodič nie je povinný mu kúpiť náhradnú vec ani opravovať poškodenú vec.
Dieťa sa skúsenosťou naučí, čo je to starať sa, resp. nestarať sa o vec a aké to má následky. To je tá teória v praxi. Darmo budeme deťom hovoriť „nehádž to, rozbije sa ti to”. Ono nám neuverí, pokiaľ to nezažije na vlastnej skúsenosti. Chcela by som aj povzbudiť rodičov, že dieťa im neverí, nepočúvne ich nie preto, že ich nerešpektuje, ale preto, že jeho mozog a ono ako bytosť potrebuje vlastné skúsenosti, potrebuje prežiť následky vlastných činov. Dieťa sa vyvíja učením, zrením a skúsenosťami. Samozrejme, stále sme v rovine relatívne neškodného správania, nenecháme sa dieťa učiť a naberať skúsenosti alkoholom, drogami, pouličnými bitkami.
Čiže netreba robiť vedu z toho, ak si dieťa občas nedá povedať?
Nebojte sa, ak sa s ním rozprávate, ak mu venujete svoj čas, vaše dieťa aj napriek občasným, ale aj častejším nie úplne vhodným správaním má v sebe zachytené to, čo vravíte a prečo to vravíte. Vo výchove by ste mali byť autentický a láskavý. Len tak dieťa uverí tomu, čo vravíte a prečo to vravíte.
Vráťme sa k téme vďačnosti. Ako teda môže dieťa dospieť k rozhodnutiu, že chce byť láskavé a vďačné?
Dôležité je to rozhodnutie. Keď sa rozhodneme, že si budeme cielene uvedomovať veci, udalosti, ľudí, za ktorých sme v ten deň vďační (niektorí odborníci odporúčajú aj zapisovať si do tzv. denníkov vďačnosti), tak sa vďačnosť stane našou súčasťou. Platí totiž pravidlo, že čomu venujeme pozornosť, to bude rásť. Ak teda venujeme pozornosť vďačnosti, radosti z toho, akých ľudí okolo seba máme, aké máme deti, aké máme denné životné privilégiá, tak to bude v našom živote prevládať. Namiesto hnevu na politiku, na situáciu ohľadom pandémie, vojny, inflácie, sa cielene zameriame na pozitívne, tak vďačnosť sa stane životným postojom. A tento životný postoj automaticky odovzdávame deťom.
Rada by som tu ešte dodala, že aj prežívanie negatívnych a smutných udalostí patrí do nášho života. Ak chceme byť vďačnými, neznamená to, že máme ignorovať dianie okolo nás, alebo že sa nemôžeme nahnevať. Všetky emócie totiž patria k životu a práve ony poukazujú na dôvod, prečo ich cítime. Dôležité je ale venovať pozornosť nielen hundraniu, ale cielene si uvedomovať, pomenovávať a pripomínať krásy a radosti života. Pretože ako som spomínala – čomu venujeme pozornosť, to bude rásť. A my chceme vďačnosť.
Ako konkrétne vieme deťom znázorniť vďačnosť a pokoru? Odborníci sa zhodujú, že prednášky a vysvetľovania na deti neplatia, je to pre nich abstraktné.
Áno, vďačnosť aj pokora ako teória je abstraktná. Takže ak deťom hovoríme o tom, ako treba byť vďačný a pokorný, je to pre nich naozaj niečo vzdialené a ťažko uchopiteľné . Ako mám byť vďačný? Mám poďakovať, keď dostanem darček? To je vďačnosť? Že ďakujem alebo keď sa teším? Čo je to pokora? Je to skromnosť? Chcú rodičia odo mňa, aby som bol skromný? Aj takéto otázky môžu ísť deťom mysľou, ak im hovoríme, že majú byť vďačné a pokorné.
Na to, aby sa z teórie stala prax, musíme tu teóriu žiť. Tak ako vždy, najlepší je príklad rodičov.
Čo teda majú rodičia robiť?
Vďačnosť vzbudíme u seba aj u detí celkom ľahko a to tak, že povieme nahlas, čo sa nám páčilo, z koho, z čoho sa tešíme. Nemusia (a ani nemajú) to byť veľké veci, ale práve tie drobné každodennosti, ktoré často vnímame ako samozrejmosť, nie ako privilégium. Ak sa rozprávame o pokore, môžeme sa tu pustiť do akéhosi okruhu rôznych pojmov, čo si my predstavujeme pod slovom pokora. Pretože je jasné, že každý z nás si predstavuje niečo iné.
Mne sa slovo pokora spája so skromnosťou a s ľudskou spravodlivosťou. V akom význame? Skromnosť – môžem si niečo kúpiť, pretože na to mám finančné prostriedky a možnosti, ale cielene si to nekúpim, pretože si uvedomím, že to buď nepotrebujem a len sa mi to páči, alebo sa cielene uskromním, aby som sa cvičila v skromnosti. Pokora sa mi spája aj s ľudskou spravodlivosťou. A to tak, že keď sa nám alebo našim blízkym stane nejaká krivda, neprahnem po spravodlivosti za každú cenu. Viem (alebo sa učím) vyhodnotiť, že áno, nebolo to dobré, niekto mi ublížil, ukrivdil, ale odpúšťam mu. Pokúsim sa nad to povzniesť, porozprávať sa, ale netúžim po odplate či ľudskej spravodlivosti. Pokora je o tom, že nie vždy som najlepší, najkrajší, najšikovnejší. Pokora je pre mňa aj to, že som si vedomá, že mne a mojim deťom sa nebudú diať len pekné veci, že nebudeme stretávať len milých a spravodlivých ľudí a nebude vždy všetko fér. A je to tak v poriadku, pretože na svete existuje mnoho odtieňov ľudského správania a nedá sa proti tomu bojovať. V živote je totiž dôležitejšie nie ani tak to, čo sa nám stane, ale aký postoj k tomu zaujmeme. A toto je výzvou naučiť to nielen deti, ale aj seba samých.
Uspokojiť sa s málom, neplniť deťom priania hneď, nechať ich, nech si to zaslúžia, kúpiť im jednu vec, napr. pero, tričko, nie hneď dve či tri naraz – je toto cesta?
Áno, aj toto je cesta. Ja som však zástancom tej takzvane zlatej strednej cesty. Niečo deťom kúpiť a niečo nie. Rovnováha je veľmi dôležitá. Považujem za dôležité, aby deti aj u mňa videli, že si nekúpim všetko a že nemám všetko. U nás sa bežne stane, že ak som s deťmi v obchode a niečo sa mi páči, poviem nahlas: To by som si kúpila, je to pekné. A moje tri malé ženy (dcéry) s nadšením odpovedia: Tak si to kúp. Väčšinou, až by som povedala, že veľmi, veľmi často, poviem, že to nepotrebujem, ale že je to naozaj veľmi pekné. A ony vidia, že sa mi niečo páči, ale nahlas zvažujem, že hoci ma láka si to kúpiť, premýšľam, či to naozaj potrebujem. Verím, že aj takto zasievam racionalizmus a skromnosť do potreby mať a vlastniť. Materializmus a hojnosť nás totiž naozaj neurobí ani lepšími, ani šťastnejšími ľuďmi. A ani naše deti.
Ťažko sa to dodržiava, každý chce deťom kúpiť, dopriať, urobiť radosť... Navyše doba je uponáhľaná, veľa vecí aj deťom treba naozaj rýchlo, hneď...
Často sa deje, že rodič pod tlakom okolia, časovým stresom a obave „aby moje dieťa nebolo posledné, čo to nemá, aby nebolo smutné,“ neuvážene kúpi veci, ktoré sú v konečnom dôsledku zbytočné. Všetko však počká, netreba zo dňa na deň kupovať nový mobil, ani školské tašky či nové topánky. Deťom nebude nijako ublížené, ak v prvý letný deň nebudú mať sandále, ale budú mať tenisky. Možno im aj bude teplejšie, ale nič zásadne sa nestane. Deťom nebude ublížené, ak dostanú novú školskú tašku počas roka a možno prvý mesiac budú mať zdedenú po súrodencovi. Veď predsa aj to je tá vďačnosť a skromnosť, o ktorej sa rozprávame. Nepotrebujeme veci hneď a teraz.
Áno, podstatné je iné, to nemateriálne.
Ak sa pozriete do minulosti, napríklad na minuloročné letné prázdniny, čo si pamätáte? Aké máte spomienky? Na čo si ako prvé spomeniete? Na to, že vaše deti mali nové plavky, alebo na to, že ste sa spolu kúpali? Spomeniete si na to, aké ste mali šaty alebo na to, ako ste si boli kúpiť zmrzlinu a potom sa spolu prechádzali?
Totiž nie je šťastie ako šťastie. Poznáme trvácne šťastie, takzvané reflektívne šťastie a krátkodobé šťastie. Práve to krátkodobé šťastie je pominuteľné, prchavé šťastie, ktoré cítíme, keď si kúpime novú vec. Tešíme sa z nej relatívne krátko – niekoľko minút, hodín, týždeň, potom toto šťastie vyprchá. Ale reflektívne šťastie je trvácne. Získame ho cez spoločne strávený čas, cez spoločné zážitky a cez medziľudské vzťahy. Toto šťastie nevyprchá, pretože sa viaže na vzťahy, čas, zážitky, lásku, pochopenie, prijatie…
Áno, je to tak, ale človek, najmä dieťa, to neraz neovplyvní, skrátka túži po tom, čo vidí, a to, že keď to získa, mu až takú radosť nerobí, si často ani nestihne uvedomiť, lebo už mu konzum ponúka zas niečo nové, po čom túžiť. Čo s tým môžu rodičia urobiť?
Touto otázkou sa trocha dotýkame predchádzajúcej otázky a odpovede. Ale otázka Čo môžu rodičia urobiť nikdy nie je zlá. Pretože deti sa učia vďaka nám rodičom a dospelým. Od nás sa učia ako žiť, čo je dobré a čo menej dobré, sledujú, ako sa vysporiadavame so smútkom, hnevom, sklamaním. Učia sa, ako a z čoho byť vďační, kedy sa uskromniť, kedy si dopriať niečo naviac. Mať deti, vychovávať ich nie je otázkou prvých troch rokov života detí. Je to vzťah na celý život. Deti nikdy nesklamú v napodobňovaní rodičov. A preto je dôležité, aby sme sa vždy snažili rozhodovať a správať najlepšie ako vieme. V rodičovstve to volám autentické rodičovstvo. Ak sme skutoční, ak sme autentickí rodičia, ktorí okolo seba nerobia atmosféru neomylnosti a dokonalosti, deti sa naučia pravosti života a skutočným hodnotám.
Zástancovia prísnej výchovy typu „v minulosti to bolo lepšie“ hovoria o tom, že na deti treba skrátka tvrdo, aby si uvedomili, že svet sa netočí okolo nich, že len takto získajú pokoru a budú vďačné. Nehrozí tu už potom extrém – že to už bude pokora zo strachu, nedostatku sebavedomia, skôr zakríknutosť? A vďačnosť bude tiež z povinnosti, resp. zo strachu?
Každého z nás formovalo niečo a niekto iný. Práve skúsenosti a naše presvedčenia nás podvedome vedú k štýlu výchovy. Otázkou teda je – a to pre každého rodiča – ako slúži moje presvedčenie vo výchove deťom a aj mne? Napríklad aj to konkrétne o tvrdosti výchovy. Naozaj vďaka tvrdosti a prísnosti budú moje deti skromné? Budú z nich vďaka môjmu presvedčeniu dobrí ľudia, pracovití ľudia? Alebo takí, akých ich túžim vychovať?
Žiaden extrém nie je dobrý a keď váhame nad tým, či by sme nemali byť menej alebo naopak viac prísni rodičia, pozrime sa na seba. Ako mne pomáha, ak ma môj nadriadený v robote neustále tlačí do vyšších výkonov? Ako na mňa a moju chuť pracovať vplýva, keď dostanem málo alebo žiadne pochvaly? A naopak, ako na moju pracovnú morálku vplýva, ak nemám, alebo mám len minimálnu zodpovednosť a nemusím sa nikomu zodpovedať? Ako sa cítim, keď ma manžel/manželka neustále napráva? Ako vnímam, ak mi neprejavuje zhovievavosť a trpezlivosť? Tak je to aj pri výchove detí. Treba hľadať odpoveď: Ako mne a mojim deťom slúži toto moje správanie, tento výchovný prvok, táto komunikácia vo výchove, tento postoj.
Čo myslíte, prečo je vďačnosti a pokory medzi ľuďmi tak málo? Môže za to spomínaný materializmus, konzum a prebytok všetkého alebo je to v ľuďoch, ktorí sú dnes skrátka iní?
To, či vďačnosť a pokora vymizli, neviem úplne zhodnotiť. Viem však posúdiť, že sa väčšia miera pozornosti venuje negatívnym veciam, smutným udalostiam a ťažkostiam. Ľahšie sa robia senzácie z nečakaných a smutných udalostí. Aj toto napomáha k tomu, že si viac všímame negatívne veci a do úzadia našej pozornosti ide to dobré a pekné.
Máme hojnosť a prebytok, ale dnes už aj skúsenosť (možno obavu), že už si nemôžeme všetko kúpiť, že svet sa zmenil a nefunguje tak ako pred tromi rokmi. Nielen pandémia, ale vojna sa nás v určitej miere dotkla. Keď sa však pozrieme na naše deti, ktoré stále žijú bezstarostné detstvo, verím, že sa v nás prebudí vďačnosť. Uvedomenie si toho, čo v živote máme. A zaiste toho nie je málo, len tomu možno nevenujeme dostatok pozornosti.
Téma vďačnosti tak v dnešné dni nesie dôležitý význam. Byť vďačným a pociťovať vďačnosť prináša veľa benefitov a pozitívne ovplyvňuje naše psychické prežívanie. Pri pocite vďačnosti sa nám mení neurochémia v mozgu – vyplaví sa serotonín a dopamín, ktorý je zodpovedný za pocit šťastia. Taktiež znižuje stres a úzkosť. V konečnom dôsledku vďaka vďačnosti sme v živote viac šťastní a spokojnejší.
