Rodinnú zátaž v sebe nesieme celý život, nedá sa pred ňou ujsť, musíme ju len pochopiť

Patricia Poprocká, 1. decembra 2018 o 13:36

Psychologička Lýdia Adamcová hovorí o tom, ako sa z dnešných rodinných vzťahov vytráca láska a prečo je dôležité, aby jednotlivé generácie rodiny držali pohromade. Nejde o to, aby sa mladí nasťahovali k rodičom do bytu, ale o to, čo cítia, ak na nich myslia, zdôrazňuje.

Klinická psychologička Lýdia Adamcová.

Foto: archív Lýdie Adamcovej

Dnešné mladé rodiny žijú dosť izolovane. Chcú sa osamostatňovať, byť nezávislí na rodičoch. Považujete to za správny trend?
Nie. Dám protiotázku: Prečo pribúda detí s autizmom, anorexií, depresií, alergií, detských cukroviek, obezít, onkologických ochorení, a množstvo iných chorôb? Poviete, že deti majú slabú imunitu. Ale prečo ju majú slabú? Moja skúsenosť hovorí, že aký silný je citový vzťah medzi rodičmi a starými rodičmi, tak silné je aj dieťa a jeho imunita. Tam, kde citové väzby nefungujú, deti inklinujú k počítačovým hrám, sociálnym sieťam – rodové prázdno okolo seba nahrádzajú virtuálnou realitou.

Čo myslíte pod rodovým prázdnom?
Súdržnosť a sila rodu je silou a súdržnosťou aj pre rodinu. V detstve bolo úlohou nás detí pásť husi. Ak sa nám stratili, prišli domov samé, ak sa pomiešali, vždy vedeli do ktorého kŕdľa patria. Holuby sa vždy vrátia do svojho holubníka. Sťahovaví vtáci sa tiež vracajú domov. Čo je tou silu, ktorá ich spájala? Čo je tou silou, ktorá drží aj nás pokope, či si to želáme alebo nie? Je to sila hlbokej lásky.

Myslíte si, že tá dnes medzi generáciami chýba, pretože mladí si chcú žiť podľa svojich predstáv?
Byť nezávislý a osamostatňovať sa je základný a nevyhnutný princíp života. Aj jablko padne zo stromu ak je zrelé, ale vždy zostane jablkom. Problémom v dnešnej dobe je motivácia – prečo sa mladí osamostatňujú. Osamostatňovať sa môžu, pretože sú zrelí, alebo – utekajú pred niečím, čo sa im na rodičoch nepáčilo. Zdravé osamostatňovanie sa a nezávislosť znamená mať vysporiadané emočné vzťahy s rodičmi. Je to o ich prijatí so všetkým, čo k nim patrí. Ak je tam hnev, zlosť, obviňovanie, či smútok, vtedy v rode prestane prúdiť láska a stráca sa životná sila. Pracovali sme napríklad na rodovom poli dieťaťa s diabetes - v oboch rodoch boli emócie hnevu, nenávisti, agresie. V rode chýbala láska a mozog dieťaťa akoby ju nepoznal, program lásky sa uňho neaktivoval.
Mnohí rodičia povedia, že nikdy nebudú vychovávať svoje deti, tak ako ich vychovávali rodičia, a i napriek tomu to robia. Bohužiaľ majú uložený taký program výchovy, a ten nezmenia iba internetovými radami a rôznymi odporučeniami.

Nie je to ale prirodzené, že každý to chce skúsiť po svojom, byť lepší než jeho rodičia?
Nejde o to, aby sa mladí nasťahovali k rodičom do dvojizbového bytu. Tu ide o to, čo cítia, ak na rodičov, starých rodičov myslia, ako často si na nich spomenú a akými myšlienkami sa k nim vracajú. Ako o nich rozprávajú svojim deťom. Rozprávajú im svoje príbehy a zážitky, ktoré prepájajú rody? Toto tvorí silu a kvalitu rodového poľa. Každá rodina je časťou väčšej rodiny a tou je rod. A tu si nemôžeme vyberať. Je to o prijatí a pochopení toho, čo bolo. Všetko dobré aj zlé. Utekať predtým sa nedá.

Prečo ľudia nechcú žiť súdržne generácie pohromade ako to bývalo v minulosti, prípadne stále býva zvykom v niektorých štátoch – hovorí sa o talianskej rodinnej súdržnosti, balkánskej...?
Možno kvôli traumám, bolesti, strachom, ktoré cítili vo svojom detstve. Ak bol napríklad otec alkoholik, alebo ak rodičia nedokázali spolu žiť a rozvádzali sa. Utekajú pred týmto, hnevajú sa, chcú zabudnúť a radšej sa izolujú. (Výchova v kocke, O koreňoch detských ťažkostí)

Áno, ale čo môžu robiť, keď sa im život predkov skrátka nepáčil? Ak napríklad otec pil, rodičia sa hádali, dieťa sa cítilo opustené. Má sa teraz, keď má ako dospelý šancu žiť inak, do svojich detských bôľov stále vracať?
Môžete žiť v Amerike, ale archív svojho rodu máte vo svojej hlave, vo svojich génoch - so všetkým, čo sa tam stalo. A sú to konkrétne zážitky, konkrétnych ľudí. Ja som napríklad musela pochopiť a „docítiť“ bolesť mojej starej mamy, ktorá mala 11 detí a 4 jej zomreli. Pred tým neutečiete. Fyzicky môžete byť na inom konci sveta, ale vaša duša musí vedieť, kde patrí. Musí byť ukotvená, ona nemôže blúdiť svetom. Znovu opakujem pred týmto sa nedá ujsť, ak aj človek ujde, vráti sa to chorobami a problémami detí. (o duševnej komunikácii)

Nemá vplyv na dnešnom individualistickom postoji aj separácia, ktorú mladí zažívali vo svojom detstve – od pôrodnice cez jasle, škôlky, detské tábory – všade bola primárna myšlienka – treba byť samostatný. Silné vzťahy v rodine možno ani nedostali šancu sa vybudovať.
Aj generácie detí predtým zažívali separáciu od rodičov. Moji rodičia pracovali na poli, chodili do práce, často som ich videla až večer. Ale žili sme v širšom rodovom poli. Separácia cez škôlky a kolektívne organizácie patrí k životu. Problémom môže byť zrelosť jedinca, či je pripravený na túto separáciu. A prečo nie je zrelý a pripravený? Vidím skôr problém separácie v rodine, v rode – sem patria rozvody rodičov, konflikty, neistota detí ale aj izolovanie sa od starých rodičov. A to je separácia, ktorá oslabuje.

Rodina a rod je skrátka základ?
Kde sa vrátiť a koho žiadať o pomoc, ak nie rodinu? Zo svojej znaleckej činnosti si pamätám, že mnohí sa po rozvode a rozpade rodiny vracajú k svojim rodičom. Aj pre dieťa je lepšie, ak pôjde žiadať pomoc rodičov, alebo starých rodičov. Či má ísť radšej za kamarátmi? Má to byť ulica, kto mu pomôže?(o úlohe starých rodičov)

Niektorí mladí možno rodičom nevedia zabudnúť nedostatok lásky, ktorý pociťovali. Rodičia ich síce ľúbili, nedávali im to však najavo tak, ako by to oni ako deti potrebovali. Má teda cenu zostávať pohromade – udržiavať „rod“, keď to mladí tak necítia?
Často sa stáva, že klient povie mal som problém s maminkou, bola chladná, smutná, zlá, ale našťastie som mal dobrú starú mamu, dobrého starého otca. Toto je tá sila rodového poľa. Predstavte si mladú maminku žijúcu v byte na materskej s dvoma deťmi. Treba im navariť, oprať, stane sa, že ochorejú, matka je vyčerpaná, unavená... A predstavte si rodinu, kde môže prísť, babka dedko, starká, starký. Mám vnúčatá a príde vnuk a úplne samozrejme mi povie: starká, ja ťa ľúbim. Týmto je daná šírka a kvalita citového poľa, v ktorom deti žijú. Nechajte deti so starými rodičmi, dajte im možno rozvinúť takéto bohatstvo citov. Nemám rada teórie o rozmaznávaní detí, tam niekde mohol vzniknúť problém nedostatku lásky.

Ako ale vypestovať vľúdnejší vzťah, keď to necítia?
Aby ľudia zabudli, že v detstve pociťovali nedostatok lásky, musia pochopiť a prijať to, prečo nedostali toľko lásky. Pamätám si na reakciu matky, ktorá sa pri otázke o svojich rodičoch reagovala nahnevane na otca, aký bol alkoholik, ako sa ho báli... Na moju otázku, aké detstvo mal, či chodili k jeho rodičom, už so smútkom odpovedala, že nie, pretože keď mal ocko rok zomrela mu maminka, a keď mal päť rokov, zomrel mu aj otec. Duša dieťaťa vždy hľadá rodiča, vždy cíti tú bolesť zo straty a pre mnohých to bol alkohol, ktorý im dával silu žiť a necítiť túto bolesť.

Takže si musia uvedomiť širšie súvislosti a detstvo svojich rodičov, o ktorom ale častokrát ani veľa nevedia.
Často klienti povedia: vďaka terapii som pochopil osud svojho otca a necítim hnev, a nechcem zabúdať. Mnohí rodičia nevedeli dať lásku, pretože ju ani oni nedostali a necítili. Zotrvávaním v hneve a izolácii sa však dosiahne, že vaše deti nebudú dostávať lásku ale hnev, a to aj vtedy, keď ich budete objímať. Často poviem mladým maminkám: Ako sa asi cíti dieťa, keď sedí na sude pušného prachu, ktorý sa ho snaží ešte aj objímať? Takto sa v rode reťazí hnev, zlosť, ale aj depresie. Vždy však má význam zostávať pohromade minimálne na mentálnej úrovni – udržiavať veľký „rod“. Jednoducho si predstavte, ako môže rásť strom bez koreňov. Dnes je potrebné práve toto obnovovanie rodovej sily, a je to potrebné pre duševné, ale aj telesné zdravie. Nie iba brať lieky na imunitu, depresie, a podobne.

Ešte je tu jedno hľadisko, prečo sa tak mnohí snažia o vlastný život, bez väzieb na starých rodičov: Nechcú, aby bolo s ich deťmi zaobchádzané tak, ako bolo v detstve s nimi.
Je to známy jav vo výchove. Mnohí rodičia povedia, že nikdy nebudú vychovávať svoje deti, tak ako ich vychovávali rodičia, a i napriek tomu to robia. Bohužiaľ majú uložený taký program výchovy, a ten nezmenia iba internetovými radami a rôznymi odporučeniami.
Komerčné prostredie nezmeníme. Môžeme mu vziať jeho silu, môžeme ho vytláčať zo svojich životov, inými prostrediami.

Ako ho môžu zmeniť?
Dá sa zmeniť, ale treba najskôr vymazať ten starý. Aj v počítači ak chcete inštalovať nový program, musíte ten starý odinštalovať. Niektorí to riešia spôsobom - ako to robil jeden otec pochádzajúci z chudobnej rodiny. Vždy túžil mať svoj bicykel. Nemohol ho mať, ale svojmu synovi už kúpil tri - čo viedlo ku konfliktom s matkou, ktorá to neschvaľovala.

A ako možno ten program vymazať?
To je súčasť terapie aj môjho programu Výchova v kocke.

Individualizácia sa dnešným komerčným spôsobom života ako keby stále viac a viac zdôrazňovala – do popredia sa stále kladú Moje záujmy, Moje pohodlie, Môj život – a to aj na úkor ostatných ľudí či prírody. Pojmy ako vlastenectvo či ekológia sú pre väčšinu neznáme, zbytočné. Prečo?
Komerčné prostredie nás valcuje a my mu dávame vo svojich životoch priestor, dávame mu možnosť ovládať nás, ale aj naše deti. Individualizácia je proces, v ktorom by mala vyniknúť naša osobitosť, svojráznosť. Je to veľká téma, byť sám sebou, mať svoju sebaistotu, sebadôveru... Ak ste na púšti a máte smäd, MAŤ vodu je jedinou vašou myšlienkou. Urobíte všetko preto, aby ste ju získali, sústreďujete sa na seba, svoj smäd, a budete preto aj zabíjať. Stať sa sám sebou na púšti je preto problém: dominuje MAŤ a bojovať. Asi žijeme na novodobej komerčnej púšti – púšti bohatstva. A znovu nastupuje MAŤ, a podľa dnešných hodnôt tým aj niečo znamenať.

Ako to zmeniť?
Komerčné prostredie nezmeníme. Môžeme mu vziať jeho silu, môžeme ho vytláčať zo svojich životov, inými prostrediami. Vo Výchove v kocke som sa preto zamerala na štyri prostredia, v ktorých život vznikol a vyvíjal milióny rokov. A dostali sme ich do vienka aj my, a to sú príroda, národ, rod, rodina.

Prečo sa k nim vrátiť?
Mnohé deti sú šikanované, terorizované - majú v sebe program slabosti a obete. Chýbajú im zdravé prirodzené inštinkty boja, správneho úteku alebo nereagovania. A toto si najskôr natrénujete v prírode, v prekonávaní prekážok, v kontakte so zvieratami, s prírodnými živlami. Mnohé deti nemajú svoju sebaistotu, sebavedomie, sebadôveru, sebaúctu, tie sa začínajú národnou a rodovou identitou, ktorá je daná biologicky. To sú naše gény, zdedené vlastnosti, tam je naša hlboká podstata. Nikdy nebudeme Eskimákmi! A všetko to zastrešuje rodina, ktorá by mala zabezpečiť proporčnosť komerčného prostredia s prostrediami, ktoré sme dostali do vienka, kde sme sa narodili, kde žili naši predkovia. Je to možno rozpínavosť vesmíru . Moja stará mama a maminka sa vydali do druhej dediny a to bolo ďaleko. Ja som odišla s manželom do iného mesta a kraja a môj syn žije v Kanade. I napriek týmto vzdialenostiam je dôležité zachovať blízke spojenie a dá sa to... Skúste sa započúvať do známej krásnej piesne V dolinách.
(Objímite svoje deti myšlienkami)



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Päť prípadov, kedy je naozaj dobré byť lenivým rodičom

    Päť prípadov, kedy je naozaj dobré byť lenivým rodičom

    Pred niekoľkými rokmi žala ohromný úspech kniha Toma Hodgkinsona Lenivý rodič. Aj keď ide sčasti o vydarený marketingový názov, na lenivosti rodičov predsa len niečo je. Sú situácie, kedy sa byť lenivým rodičom vyplatí. Dieťa má z toho oveľa väčší osoh pre vlastný rozvoj, než keď je človek prehnane starostlivý.

  • Obrázok Vianoce inak! Šesť tipov na originálne darčeky, ktoré sa nedajú nikde kúpiť

    Vianoce inak! Šesť tipov na originálne darčeky, ktoré sa nedajú nikde kúpiť

    Desia vás predvianočné davy v nákupných centrách a rýchle zháňanie darčekov pod tlakom povinnosti, čo komu ešte? O tom, ako sa z Vianoc každoročne vytráca duchovný odkaz a nahrádza ho komercia, sa hovorí už dlhé roky. Zmena je len v našich rukách a začať s ňou možno aj teraz.

  • Obrázok „Vráťte sa k zdravému sedliackemu rozumu,“ odkazujú babičky súčasným mamičkám

    „Vráťte sa k zdravému sedliackemu rozumu,“ odkazujú babičky súčasným mamičkám

    O tom, čo všetko robia dnešné babičky vo vzťahu k vnúčatám správne a čo naopak, sa vedú dlhé diskusie. Ako však vnímajú babičky nás? Oslovili sme staré mamy s otázkou, aké sú podľa nich dnešné matky a čo by im poradili. Aj keď to možno niekoho prekvapí, väčšina z nich v súvislosti s výchovou detí rieši rovnaké veci ako my rodičia. Tablety, mobily, domáce práce a predovšetkým – lásku a dobro dieťaťa.

  • Obrázok Čert existuje, veria deti. Nestrašte ním zbytočne

    Čert existuje, veria deti. Nestrašte ním zbytočne

    Už zajtra budú chodiť po večerných uliciach Mikuláš, anjel a čert. Podarená trojica, ktorá prináša deťom darčeky a trochu ich aj postraší. Nie je to však tak nevinná zábava, ako sa môže zdať. Strach detí z čerta berte vážne.

  • Obrázok Čo zaberie na detský vzdor? Psychologička Eva Farkašová radí: „Prejavte pozitívne emócie.“

    Čo zaberie na detský vzdor? Psychologička Eva Farkašová radí: „Prejavte pozitívne emócie.“

    Už je to tu zasa! Dieťa vzdoruje a nedá si povedať, nepomáha vysvetľovanie ani zvýšený hlas. Čo robiť v takých chvíľach? Rodičia sú často zúfalí, psychologička Eva Farkašová ale hovorí, že detský vzdor sa dá poraziť, ak mu budete predchádzať či v prípade krízovej situácie namiesto kriku prejavíte lásku a porozumenie.

  • Obrázok Neposlúcha vás a neviete si rady? Akým vetám sa pri presviedčaní dieťaťa určite vyhnite

    Neposlúcha vás a neviete si rady? Akým vetám sa pri presviedčaní dieťaťa určite vyhnite

    Neposlúcha a neposlúcha? Už si neviete rady, ako dieťa prinútiť nech konečne urobí, čo od neho žiadate? Najprv sa zamyslite, prečo je naozaj potrebné, aby konalo podľa vašich pokynov. Ak na to prídete, skúste mu to presne takto v pokoji vysvetliť. Nie je to vždy jednoduché, ak sa človek ponáhľa, ľahko stratí nervy. Aj v stave najväčšej nervozity sa však skúste ovládnuť a týchto päť viet radšej nehovorte.

  • Obrázok Mladí sa hlásia k podpore fašistov, každý piaty by volil Kotlebu

    Mladí sa hlásia k podpore fašistov, každý piaty by volil Kotlebu

    Rýchle riešenia problémov, označenie vinníka, ktorý za ne môže a netolerancia tých, ktorí sú iní. K extrémistickým ideám sa u nás hlási dosť veľká skupina mladých. Podľa posledného prieskumu agentúry Focus by v parlamentných voľbách pätina opýtaných prvovoličov volila práve kotlebovskú fašistickú stranu.

Ďalšie články v rubrike >