Rodič nemusí byť dokonalý, stačí keď je „dosť dobrý“

Oľga Šupalová, psychoterapeutka a klinická psychologička z PORT centra hlbinnej psychológie, 16. augusta 2020 o 04:51

Prečo je dôležité byť niekedy s dieťaťom „len tak“, a ako sa na detskej psychike môžu podpísať priveľké rodičovské očakávania, tlak na výkon, perfekcionizmus a hodnotiaca atmosféra... Na príbehu 16-ročného Kristiána, ktorý sa strácal v zápase o dokonalosť seba a svojich rodičov, vysvetľuje klinická psychologička a psychoterapeutka Oľga Šupalová v rubrike Tento týždeň píše.

Oľga Šupalová v článku vysvetľuje, čo všetko môže dieťaťu spôsobiť tlak na výkon a dokonalosť zo strany rodičov.

Foto: archív Oľgy Šupalovej

„Odkedy si pamätám, miloval som moju mamu. Urobil by som pre ňu všetko. Vždy som sa snažil správať tak, aby mohla byť na mňa hrdá. Vnímal som, že je šťastná, keď podávam výkony a som prvý. Jej pochvala a uznanie boli pre mňa všetkým. Často mi o sebe rozprávala. Keď bola dieťa, tiež sa správala zodpovedne, bola svedomitá a prvá. V škole aj v športe bola najlepšia. A navyše bola krásna! K otcovi som pociťoval skôr rešpekt. Niekedy som sa ho bál a predstavoval si, že ja budem lepší…

Učenie mi šlo hladko. Zo začiatku nebolo pre mňa nejako náročné nosiť domov samé jednotky. Videl som ako maminka zvážnela, keď som dostal dvojku. Bol to varovný prst. Kládla mi na srdce, aké dôležité je, aby som sa snažil a nepoľavoval ak chcem v živote niečo „dokázať“. A tak som poslúchal, neodvrával, bol som ústretový a často som vyhrával. Odmenou mi bol pocit úspechu a spokojná mama, ktorá ma ľúbila a oceňovala. A to ma robilo šťastným.

V škole som sa veľmi snažil. S učiteľmi to bolo jednoduché, ale pri spolužiakoch som sa cítil neisto. Medzi rovesníkmi som sa často cítil „mimo“ a neprijatý. Nevedel som z nich čítať ako z mojej mamy. Nevedel som tak dobre odhadnúť, čo robiť, aby ma mali radi a mohol medzi nich patriť. Možno to bolo tým, že sa neučili tak radi ako ja, alebo boli jednoducho menej múdri – pomyslel som si. Alebo mi to tak vysvetlila moja mama, keď som sa jej zveril? Neviem presne. Niekedy som sa presviedčal, že mi na nich vôbec nezáleží, hlavne že sa dobre učím.

Podobný pocit sa mi opakoval zakaždým, keď ma rodičia dali do novej školy. Nepomáhalo to. Len som sa ešte viac uzatváral a vnímal, ako ďaleko sú ostatní. Čoraz častejšie som sa cítil osamelý a akýsi stiesnený. Pri učení to však vždy prešlo. Alebo sa aspoň zmiernilo. Keď som sa pripravoval do školy, alebo bol na tréningu, nemusel som sa takto cítiť. Nemusel som rozmýšľať, odkiaľ tieto nepríjemné pocity pramenia. Podávanie výkonov ma vzďaľovalo od skľučujúcich pocitov.

Postupne to ale akoby prestalo fungovať. Sústrediť sa na učenie bolo pre mňa čoraz ťažšie. Začal som mať obavy, že niečo dôležité nestihnem, vynechám, zabudnem… a že zlyhám. V predstavách som videl vážnu tvár mamy a nahnevaného otca. Desil som sa pocitu zahanbenia zo zlyhania. Rodičia so mnou počítali, verili mi, toľko do mňa „investovali“. Oprávnene odo mňa očakávali najlepší výkon. Sklamať ich bolo pre mňa nepredstaviteľné. Cítil som sa pod tlakom, hoci oni ma presviedčali, že žiadny neexistuje. Začal som sa báť. Nemohol som sa sústrediť, nemohol som sa uvoľniť, nemohol som zaspať. Nemohol som prestať rozmýšľať, čo všetko ešte musím urobiť, aby sa nestalo niečo zlé...

Mal som pocit, že musím všetko neustále sledovať, kontrolovať a držať. Nebol som schopný vypnúť a oddychovať. To som považoval za nebezpečné a márnivé. Prestal som cítiť radosť z vecí, ktoré som mal rád. Niekde som sa strácal a namiesto mňa tu bol niekto úplne iný.

Akoby som si musel dávať pozor na každú myšlienku, na každé slovo, pohyb… Bol som neustále napätý, podráždený. Všetko ma zaťažovalo. Mal som pocit, že to už ani nie som ja, ako by som sa videl „zhora“ a pozoroval sa. Mal som pocit, že sa mením na stroj, ktorý sa nemôže vypnúť a čoskoro sa pokazí… Bol som strašne unavený, ale nemohol som spávať. Začali sa mi snívať hrozné sny. Myslel som si, že je to aj jedlom, tak som sa začal viac zaujímať o to čo zjem a o fungovanie tela. Začal som si počítať kalórie. Nič nemohlo byť len – tak.

Niekde som začal túžiť, aby to už skončilo. Chcel som prestať, ale už som nemohol. V hlave, alebo inde vo svojom vnútri, som počul hlas – prísny a nástojčivý – volal som ho „Obmedzovač“. Zabezpečoval mi ochranu pred zranením a cítením. Niekedy bol na mojej strane a dával mi pocit úspechu a výnimočnosti. Častejšie však bol na mňa zlý a hrubý. Vystríhal ma pred poľavením, neustále mal „zodvihnutý prst“. Určoval mi čo je potrebné robiť, čo hovoriť. Chcel mať nado mnou takmer úplnú moc. Sľuboval mi pocit víťazstva. Ubezpečoval ma o mojich výnimočných kvalitách, ktoré nie sú dostupné pre všetkých „obyčajných“ ľudí. Inokedy ma ale ponižoval a vysmieval sa mi. Spochybňoval každé moje slovo či myšlienku. Začal som mať pocit, že zošaliem.

Mama si všimla, že sa so mnou niečo deje. Veľakrát prišla za mnou do izby a pýtala sa ma, čo je so mnou. Nedokázal som jej to vysvetliť. Keď som jej naznačil strach zo zlyhania v škole, alebo na súťaži tvárila sa začudovane. Presviedčala ma, že „to zvládnem“, alebo „že o nič nejde“. Vôbec tomu nerozumela, ale pôsobila ustarostene. S otcom mi opakovali, že ma majú radi, takého aký som, že nečakajú ďalšie jednotky a ďalšie prvenstvá… Už to ale nešlo zastaviť. Nevedel som, aký som, kto som. Stratil som sa sám sebe. Stratil som prístup do svojho vnútra. Pohlcovali ma myšlienky, ktoré sa mi vnucovali aj keď som ich nechcel… Chcel som rodičom veriť, chcel som si veriť. Chcel som „to pustiť“, ale akoby som svoje vnútro – alebo jeho časť – ani nemal vo svojej moci.

Potom som vybuchol. Vôbec nerozumiem prečo. Učil som sa do školy, bolo toho veľa… Nemohol som sa sústrediť a vyriešiť príklad z fyziky. Niečo sa vo mne pokazilo. Začal som kričať, búchať a hádzať veci okolo seba. Nadával som a nakoniec som sa rozplakal. Neviem, čo to bolo. Ale strašne, strašne som sa hanbil. Bolo to nesmierne ponižujúce. To som vôbec nebol ja. Vždy som sa vedel ovládať a bol som na to hrdý...“

***
Prešlo ešte niekoľko týždňov, kým Kristián začal pravidelne dochádzať na psychoterapiu. Na začiatku to zásadne odmietal. Aktívne, hoci zdvorilo, spochybňoval potrebu svojho emočného zotavenia. V úvode pôsobil odmerane a vzdialene. Mal nesmierne bohatý a kultivovaný slovník a schopnosť rýchlo chápať. Vo svete výkonov bol nadaný a úspešný. To si uvedomoval a snažil sa udržať si toto usporiadanie, ktoré mu poskytovalo bezpečie, pocit hodnoty a krehké sebavedomie.

Svet výlučne analyzoval hlavou, pocity mu boli vzdialené. Na otázku „čo teraz cíti“ odpovedal stále rovnako: Necítil „nič“ alebo, že je mu „normálne“. Akoby žiadne pocity nemohli byť uznané, pripustené, prežívané, nie to ešte zdieľané s druhou (neznámou) osobou. Po prekonaní fázy odmietania a testovania priestoru začali prichádzať pocity trápnosti, prázdna, desivého „nič“, za ktorým sa zjavovali pocity úzkosti, neistoty, vnútornej bolesti, hlbokého smútku, ktorý mohol byť konečne oplakaný, pocity nespravodlivosti a krivdy, hnevu a nenávisti. Zároveň však aj mučivé obavy, či svojím prežívaním neubližuje rodičom – najmä mame.

Ako tomu predísť?

Prirodzene prichádza otázka rodičov čo robiť, aby ich dieťa nebolo takto ohrozené. Ako sa vyhnúť tomu, aby sa príbeh Kristiána opakoval?

Jednoduchá odpoveď a „záruka“ neexistuje. Nie je reálne predpokladať, že nejaký konkrétny súbor informácií a „rád“ prinesie pocit vnútornej slobody a šťastia dieťaťu, rodičom a ich vzťahom. Takáto predstava je v podstate škodlivá, ženie rodičov (častejšie matky) do stále nového hľadania toho „správneho“ výchovného štýlu, tej „správnej“ knihy, prednášky, workshopu, školy a podobne.

Za hľadaním najvhodnejších výchovných metód sú pritom často nespracované bolesti a krivdy samotných rodičov, ktorí túžia ochrániť svoje dieťa pred situáciami, ktoré sami prežívali a ktoré ich zraňovali. Alebo naopak, predpokladajú, že ich deti budú prirodzene pokračovať v ich príbehu, že ich budú baviť veci, ktoré sami majú radi, dokončia prácu, ktorú oni započali… Je pre nich ťažko predstaviteľné, že ich vlastné dieťa môže mať úplne iné potreby, pocity a predstavy ako prežívajú oni. Často sa to deje napriek tomu, že vedome deklarujú slobodu pre svoje dieťa, ale „skryto“, v nevedomí od dieťaťa očakávajú opak. Dieťa je veľmi vnímavé na tento rozpor, môže sa cítiť zmätené a pod tlakom.

Existuje reálne riziko, že v hľadaní „správneho“ úplne zaniknú autentické pocity a prežívanie rodiča. A to môže byť oveľa toxickejšie než prípadné výchovné chyby, ktoré rodič urobí, dokáže si ich uvedomiť a „vrátiť sa“ k dieťaťu. Situácia návratu v sebe nesie šancu veľkej blízkosti a nového potvrdenia hodnoty dieťaťa a najmä vzťahu s ním.

Čo asi prežíva moje dieťa?

Pre dieťa je „výhodnejší“ rodič, ktorý robí chyby a dokáže o nich premýšľať ako rodič, ktorý je dieťaťom prežívaný ako „dokonalý“ - a vlastne nedostupný. Rodič nemusí byť dokonalý, stačí keď je „dosť dobrý“, keď je dobrých skúseností s ním jednoducho viac ako negatívnych.

Významnú dôležitosť pri „dosť dobrom“ vývoji dieťaťa zohráva rodičovský pár. Dieťa rastie v rodičovskej láske. Skutočnosť, že dieťa nemá vzťah iba s mamou alebo iba s otcom (súrodencom, starým rodičom…), ale že je konfrontované s existenciou rodičovského páru, je v určitom zmysle frustrujúca. Dieťa napríklad zisťuje, že rodičia sú šťastní aj bez neho, že existuje hranica, priestor, do ktorého ono nepatrí. Možnosť zažívať rodičovský pár a vzťahovať sa k nemu rozširuje vnútorný svet dieťaťa a pôsobí ako dôležitý faktor rastu.

Je dobré zaujímať sa o vnútorný svet dieťaťa. Klásť si otázky, čo asi dieťa prežíva, ako sa cíti, ako mu môžem ako rodič rozumieť, aký je náš vzťah. Je však v poriadku keď dieťa zažíva situácie, v ktorých nie je na prvom mieste a keď mu nie je vyhovené. Zvládnutie takejto situácie dieťa drží v kontakte s realitou a môže mať aj formačný charakter.

Neustále centrovanie dieťaťa, tlak na výkon, perfekcionizmus, porovnávanie s druhými a hodnotiaca atmosféra môžu naopak prispievať k tomu, že dieťa postupne opustí vlastný vnútorný svet a bude si budovať akoby paralelnú osobnosť podľa predstáv a očakávaní okolia. Motiváciou takéhoto konania je túžba zapáčiť sa, získať a udržať si (iluzórnu) hodnotu a lásku. Vonkajší dojem tak nahradí vnútornú podstatu. Pre rodičov aj pre dieťa/deti je dobré dovoliť si nemať všetko naplánované, pod kontrolou, nechať niekedy veci „len tak“ odvíjať sa a iba jednoducho byť spolu. Aj z takýchto, zdanlivo bezvýznamných situácií, sa môžu vyvinúť možno prekvapivo silné pocity spojenia, blízkosti a vzájomnosti.

Vyššie popísané zachytáva proces psychoterapie v priebehu približne 6 mesiacov. Charakteristiky a príbeh Kristiána je zámerne pozmenený tak, aby bola zachovaná jeho anonymita a bezpečnosť. Všetky popisované pocity a prežívanie však odrážajú vnútornú realitu dieťaťa „ohrozovaného dokonalosťou“ tak, ako sa s ňou stretáva autorka v terapeutickom vzťahu s klientmi.









Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Tento týždeň píše - ďalšie články

  • Obrázok Pôrodník Jozef Záhumenský: Dobrú nemocnicu poznáte paradoxne aj podľa toho, že hlási viac problémov ako ostatné

    Pôrodník Jozef Záhumenský: Dobrú nemocnicu poznáte paradoxne aj podľa toho, že hlási viac problémov ako ostatné

    „Hoci by malo platiť, že čím viac má pracovisko hlásených nemocničných nákaz, tým je jeho kvalita starostlivosti menšia, opak je pravdou. Rozpoznanie a hlásenie nákaz je ukážkou kvality pracoviska," uvádza vo svojom druhom článku v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše uznávaný pôrodník a gynekológ, prednosta II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice Bratislava v Nemocnici Ružinov Jozef Záhumenský .

  • Obrázok Známky nie sú podstatné, chváľme deti za úsilie, nie za výsledok

    Známky nie sú podstatné, chváľme deti za úsilie, nie za výsledok

    Ako pristupujete k školským úspechom svojho potomka? Viete, kedy je dobré dieťa pochváliť a naopak, kedy slovami uznania toho viac pokazíte? O škole, zdravej motivácii detí a známkach v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše rodičovská poradkyňa Katarína Winterová z portálu Mamedeti.sk.

  • Obrázok Ukradnuté dojčenie

    Ukradnuté dojčenie

    Systém ani celá naša spoločnosť nevytvárajú podmienky pre úspešné dojčenie, ženy však za nedojčenie často obviňujú seba. Hnevajú sa, ospravedlňujú, cítia pod nátlakom... Neoprávnene. Kde je problém a ako k nemu pristupovať, píše predsedníčka OZ MAMILA MUDr. Lucia Kantorová v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Zuzana Krišková zo Ženských kruhov: Nie je to zadarmo, platíme zdravím

    Zuzana Krišková zo Ženských kruhov: Nie je to zadarmo, platíme zdravím

    „Súčasťou práva na zdravie je aj ochrana zdravia pred nekalými marketingovými praktikami. Vedú k nepotrebného nákupu a používaniu výrobkov, ktoré upierajú ženám aj deťom právo na dojčenie," upozorňuje Zuzana Krišková, predsedníčka združenia Ženské kruhy v našej každotýždňovej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok 9 rád, ako po rozvode začať znova podľa Evy Markovej zo združenia Jeden rodič

    9 rád, ako po rozvode začať znova podľa Evy Markovej zo združenia Jeden rodič

    „Pravdepodobne si budete po rozvode prechádzať tými najhoršími emóciami, beznádejou, smútkom, depresiou. Čo s tým? V prvom rade to berte ako fakt," vraví Eva Marková, ktorá vedie združenie Jeden rodič. Prinášame vám jej prvý príspevok v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše. Venuje sa v ňom téme, ako čo najlepšie zvládnuť porozvodové obdobie a úspešne začať znovu.

  • Obrázok Zákazmi to nepôjde, dajme ženám možnosť tešiť sa na pôrod!

    Zákazmi to nepôjde, dajme ženám možnosť tešiť sa na pôrod!

    Zámer koalície sprísniť podmienky interrupcií, o ktorých bude parlament hovoriť po prázdninách, je krokom späť. Ak chceme naozaj ženy presvedčiť, aby nepodstupovali interrupciu, treba riešiť niečo celkom iné. Čo? Vysvetľuje zakladateľka združenia slovenských dúl Ľuba Lapšanská v našej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Adriana Kráľová: Pokrok odcudzil matky od svojich detí

    Adriana Kráľová: Pokrok odcudzil matky od svojich detí

    Ľudské mláďa potrebuje to, čo všetky ostatné – pocit bezpečia, vôňu matky a materského mlieka. Nosenie detí je tá najprirodzenejšia cesta prechodu z maminho bruška na tento svet. Nosenie lieči, nosenie zbližuje. O prirodzených potrebách a dôležitosti ich napĺňania píše v dnešnej rubrike Adriana Kráľová, predsedníčka OZ VŽDY SPOLU.

Ďalšie články v rubrike >