Psychologička Eva Farkašová: „Voľná výchova deťom neprospieva, hranice sú potrebné.“

Gabriela Bachárová, 28. decembra 2018 o 15:19

„Ak určité pravidlá dieťa nechce dodržiavať, najskôr sa zamyslime, či sú stanovené primerane veku, povahovým črtám dieťaťa či situácii a môžeme ich prehodnotiť. Ak ide o dôležité, zásadné veci, pričom na prvom mieste je bezpečnosť dieťaťa, vtedy striktne trváme na svojom. Ale bez kriku, snažíme sa zachovať pokoj,“ uviedla v rozhovore pre náš portál psychologička Eva Farkašová z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Psychologička Eva Farkašová

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

O tom, že deti by mali mať hranice, sa hovorí veľa, ale čo to vlastne hranice sú a ako ich možno zaviesť do rodičovskej praxe?
Postupnou socializáciou si dieťa osvojuje určité pravidlá v správaní sa, orientuje sa v okolitom svete. Úlohou rodičov je naučiť dieťa, že niečo môže a niečo nemôže, niečo musí a niečo nesmie, niečo je preňho prijateľné, inému sa má vyhnúť. Treba myslieť na to, že malé dieťa samé nevie odhadnúť, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a primerané, čo nie. Stanoviť hranice pre dieťa neznamená automaticky jeho obmedzovanie. Ide predovšetkým o usmernenie, vyjasnenie si, čo je pre dieťa vhodné aj bezpečné.

Stanovenie hraníc nemožno považovať za spôsob trestania. Je to súčasť výchovného pôsobenia, ktorého cieľom je pomôcť dieťaťu a naučiť ho primerane reagovať. Rozvíjame tým jeho sebauvedomovanie, sebavedomie a svedomie v kontexte akceptovania druhých.

V súčasnosti je trendom voľná výchova, pri ktorej sa rodičia odvolávajú na potrebu rešpektovať priania, požiadavky, správanie, skrátka osobnosť dieťaťa. Trochu sa pritom zabúda, že malé dieťa samé od seba nemôže rozpoznať, čo je správne, dobré, primerané, aké dôsledky bude mať jeho správanie, a to nielen vo vzťahu k okoliu, ale aj k sebe, napríklad keď si v zime nechce dať čiapku, vonku môže prechladnúť. S tým majú dieťa oboznámiť rodičia. Opačný extrém je autoritárska výchova. Potrebné je nájsť optimálne vyváženie medzi príliš voľným a prísnym prístupom.

Ak sa vám nedarí stanoviť hranice, zvážte, či sú primerané, hovorí Eva Farkašová.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Môžete na pár konkrétnych príkladoch ukázať, ako majú rodičia stanoviť dieťaťu mantinely správania sa?
Pre rodičov je často jednoduchšie vyhovieť dieťaťu, keď si niečo žiada a nepríjemné správanie, ako je plač, trucovanie či hádzanie sa na zem, je tak rýchlo eliminované. Postupne si však dieťa vynucuje aj veci, ktorým už nemôžeme alebo z rôznych dôvodov nechceme vyhovieť. Dovtedy „úspešné“ spôsoby jeho správania je potom ťažko zvládať či odstraňovať.

Hranice nemajú zasahovať do možnosti rozvíjať poznanie, dozvedať sa a chápať nové veci, mať zážitky, ktoré rozširujú jeho skúsenosti. Malé dieťa vníma svet „tu a teraz“, preto všetky požiadavky, pokyny, správanie musia zodpovedať jeho veku.

Každé dieťa je iné, nemožno mať jeden návod „ako na to“. Ani u toho istého dieťaťa nezaberie vždy rovnaký postup zo strany rodičov. Pre najmenšie deti je najdôležitejší pocit bezpečia, lásky zo strany rodičov. No už niekoľkomesačné dieťa dokáže porozumieť primeranej forme zákazu.

Bábätko upútava pozornosť, prejaví, že niečo chce. Samozrejme plačom, ak mrnkanie nezaberá, veď inak to povedať nevie. Niekedy iba chce, aby sme ho vzali na ruky, prihovorili sa mu, usmiali sa naňho. Nie je ale nutné zakaždým ho brať na ruky. Ak už sleduje veci okolo seba, presmerujeme jeho záujem napríklad na hračku: „Pozri, čo je to?… Psík hav-hav.“ Hračku mu podáme a podobne.

Keď sa už samé pohybuje a dočahuje na predmety, ktoré by mohlo poškodiť alebo by mohlo prísť k úrazu, treba tomu predísť, zabrániť takejto možnosti, usporiadať veci tak, aby k ujme nedošlo, povedať: „To nemôžeš chytať; poď sem, pozri, čo tu mám...“ Môžeme mu podať hračku a nie okrikovať ho, vyhrážať sa mu.

Aj my máme zvonka stanovené určité časové požiadavky, napríklad naša pracovná doba. Niekedy je problém zorganizovať domáce veci tak, aby sme prišli do práce načas, dieťa napríklad nechce vstávať, nechce sa obliecť, nechce zjesť raňajky. Tu je zase na nás, aby sme si vytvorili dostatočnú časovú rezervu na prípadné zdržanie sa a aby sme to zvládli bez nervozity. Na odľahčenie: Keď sa moja vtedy dvojročná dcéra nechcela ráno obliecť, ukazovala som jej pekné šatočky: „Poď sa obliecť, pozri, aká budeš kočka.“ Jej odpoveď bola: „Ja nechcem byť kočka, chcem byť korytnačka.“

Postupne rozširujeme oblasti, ktoré si vyžadujú stanoviť pravidlá – časové vymedzenie na hry či už s inými deťmi alebo v rámci individuálnych aktivít, pozeranie TV, jedenie, spanie, neskôr príprava do školy. V takýchto činnostiach by potom mali platiť limity od do, kedy, ako často. Vopred známy „denný rozvrh“ opakujúcich sa činností sa má stať automatickým, narušiť ho môžu iba neočakávané okolnosti. S deťmi to preberieme, vysvetlíme im naše alebo objektívne požiadavky, vypočujeme si názor druhej strany. Po vzájomnej dohode už postupy nemeníme. Postupne ich zapájame aj do domácich činností, zvyknú si na určité povinnosti, ktoré z toho vyplývajú.

Deti v školskom veku už poznajú či mali by poznať určité obmedzenia, ktoré im určujú hranice. Mali by tomu rozumieť – požiadavky im musia byť jasné a zrozumiteľné; musia vedieť, čo môžu, smú (spolupracovať s druhými, požičať niečo, požiadať o niečo, pomôcť).

Ako to urobiť, aby dieťa rešpektovalo to, čo od neho rodičia vyžadujú?
Rodičia si musia uvedomiť, že dieťa ich napodobňuje v dobrom i zlom. Treba sa preto pozrieť aj na seba, ako sa správam k druhým, či sám, či sama dodržiavam nepísané pravidlá spoločenského správania. Dieťaťu máme ísť príkladom vo všetkých tých oblastiach, ktoré od neho vyžadujeme – udržiavanie poriadku, stravovanie, komunikácia s ostatnými členmi rodiny a s ľuďmi zo širšieho prostredia. Poznanie hraníc, v ktorých sa dospelý či dieťa môže pohybovať, odkiaľ pokiaľ siaha jeho manévrovací priestor, pomáha orientovať sa v situácii, v ktorej sa ocitne. Hoci podporujeme autonómiu dieťaťa, musíme nájsť vyváženú mieru voľnosti a regulácie.

Ak urobí niečo zlé, nevhodné, napríklad hodí o zem hračku, ktorá sa tým poškodí, a nemá odkiaľ vedieť posúdiť, vyhodnotiť danú situáciu, tak sa nemôžeme za to naňho hnevať. Máme mu však vysvetliť, čo je na tom zlé a prečo, prípadne dať pocítiť, že ponesie následky, napríklad prišiel o hračku, novú mu hneď nesľubujeme.

Ak poruší určené pravidlá, má či môže to mať isté, aj nepríjemné následky: dieťa sa učí byť zodpovedné za svoje konanie, správanie, reči. Treba byť dôsledný pri stanovených limitoch. Ak ich meníme, dieťa je dezorientované, skúša našu toleranciu, neposlúcha: „Minule mi to prešlo, uvidím, čo bude...“

Eva Farkašová hovorí, že do výchovy treba vniesť humor a nadhľad.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Keď dieťa nechce pravidlá dodržovať, aká by mala byť správna rodičovská reakcia?
V prípade, že určité pravidlá dieťa nechce dodržiavať, najskôr sa zamyslime, či sú stanovené primerane veku, povahovým črtám dieťaťa či situácii a môžeme ich prehodnotiť.

Ak ide o dôležité, zásadné veci (na prvom mieste je bezpečnosť dieťaťa), vtedy striktne trváme na svojom. Ale bez kriku, snažíme sa zachovať pokoj. Pri záležitostiach dennej rutiny, ako sú jedenie, umývanie, obliekanie, hranie, spánok a podobne, a keď to situácia dovoľuje, môžeme požiadavku odložiť, urobiť malú výnimku a motivovať dieťa na splnenie: „Dobre, ešte chvíľu sa môžeš hrať, potom už treba ísť spať, macko ťa už čaká.“

Ak chceme použiť striktné „nie!“, môžeme to povedať miernejším spôsobom, napríklad „tak to už stačilo, prestaň s tým“, ale platí to rovnako a jednoznačne. Vhodným riešením je aj kompromis – môžeme navrhnúť malú úpravu postupov, inú činnosť a podobne: „Toto teraz nemôžeš, ale takto to môže byť.“

Staršie deti (školský vek) daným pravidlám iste rozumejú, postupne sme ich s nimi už oboznámili, vysvetlili ich význam, napríklad správanie sa k druhým, pomáhanie, príprava na vyučovanie. V tomto období sa niektoré požiadavky upravujú – čas príchodu domov, individuálne a záujmové aktivity. S deťmi je potrebné na tieto témy hovoriť, vyjasniť si, aké budú dôsledky neplnenia požiadaviek a postupovať dohodnutým spôsobom.

V akých oblastiach je význam hraníc najväčší a kde naopak najmenší?
Dodržiavanie určených hraníc, pravidiel je najdôležitejšie v oblasti bezpečnosti dieťaťa, ako už bolo spomenuté. Súčasne dbáme o primerané rozvíjanie dieťaťa, jeho schopností a predpokladov, sociálnych zručností, zodpovednosti i samostatnosti. Na druhej strane ťažko povedať, čo je v tomto smere najmenej dôležité. Vylúčime prílišnú precíznosť, prehnané požiadavky na presnosť, poriadok. Ostáva však požiadavka na rešpektovanie druhých, empatia, kooperatívnosť; odmietame svojhlavosť, odvrávanie a podobné negatívne prejavy vo vzťahu k nám i druhým.

Sú situácie, v ktorých je možné stanovené hranice porušiť a nič sa nestane?
Nemali by sme byť príliš úzkostní. Do nášho správania by sme mali zapojiť tvorivosť, nadhľad, humor. V oblastiach, kde nejde o zdravie a bezpečnosť dieťaťa, je možné občas, v špecifických situáciách porušiť domáce predpisy. Aj to však dieťaťu zdôvodníme: „Pohraj sa ešte chvíľku, potrebujem niečo dokončiť, hneď potom sa pozrieme, ako si si pripravil veci do školy.“

Podľa Evy Farkašovej je potrebné rešpektovať osobnosť dieťaťa.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Čo okrem stanovenia hraníc je vo výchove rovnako dôležité?
Stále sa vraciam k tomu slovku empatia. Vzájomné porozumenie, trpezlivosť, zachovanie priateľskej atmosféry, prejavovanie záujmu. Výchovou pripravujeme dieťa na život. Nemáme mu umelo odstraňovať všetky ťažkosti a prekážky z cesty, ochraňovať za každých okolností (a obviňovať druhých – napríklad učiteľku za jej požiadavky na dodržiavanie školských pravidiel), ale učiť ho zodpovednosti za svoje správanie a konanie, uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu byť preňho aj nepríjemné, alebo ho dostanú do zložitej situácie.

Ešte by sme mohli pokračovať vo vypočítavaní ďalších princípov optimálneho rodičovského správania, ale nateraz len prajem veľa spokojnosti a radosti s deťmi v každom veku.



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >