Eva Farkašová
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda„Všetko s mierou! Aj takto by sa dalo na úvod povedať k tejto téme. Platí to aj pre ďalšie oblasti a nielen vo vzťahu k deťom. Odmeňovanie a potrestanie sa deje nielen vo výchovných situáciách, ale týka sa aj dospelých v pracovnom procese. Každý z nás sa iste poteší, keď niekto pozitívne zareaguje na náš dobrý výkon, skutok, ocení výsledok úsilia. Zo svojej skúsenosti môžeme povedať, že je to pre nás povzbudením a odmenou. Odmena pritom môže mať rôznu podobu a takisto aj trest.
Vo výchove si to uvedomujeme v plnej miere. Pozitívna i negatívna spätná väzba má svoj význam, prispieva k formovaniu osobnosti dieťaťa – k rozvíjaniu či znižovaniu sebavedomia, spokojnosti či frustrácii, budovaniu postojov, posudzovaniu okolitého sveta. Ide však o to, čo, kedy a ako sa používa.
Forma odmeňovania sa odvíja od veku dieťaťa – predstavy o tom, čo kto považuje za odmenu (benefit), sú odlišné. Forma závisí aj od zásluh: niečo náročnejšie je oceňované viac, jednoduchšie zase menej. Vo výchove stanovujeme určité pravidlá, požiadavky, očakávania, určujeme hranice, čo je tolerovateľné a čo už nemožno akceptovať. Dieťa sa učí orientovať v daných medziach, pričom samozrejme prejavuje svoje „ja“, vkladá do činností svoje názory, predstavy, vôľu, ochotu, chápanie reality. Čo očakávame od dieťaťa teda súvisí nielen s jeho vekom, ale tiež s dosiahnutou vývinovou úrovňou, osobnostnou a emocionálnou výbavou.
Za odmenu nepovažujeme iba jej materiálne formy, napríklad v podobe čokolády, novej hračky, peňazí. Významné je ocenenie verbálne, napríklad pochvala, alebo neverbálne, sem patrí napríklad pohladkanie. Typ odmeňovania zvolíme podľa veku detí.
Nemali by sme plytvať s materiálnym podmieňovaním a oceňovaním typu: „Keď si odložíš všetky veci na poriadok, dostaneš čokoládku.“ Dieťa si na to zvykne a požiadavku bude plniť, iba ak dostane odmenu, alebo s prísľubom odmeny. Stráca tak záujem, snahu plniť požiadavky rodičov, prestáva to byť preňho záväzné. Môže to zájsť až k vyjednávaniu typu: „Urobím to, ak dostanem čokoládku.“
Efektívnou býva motivácia za pomoci prísľubu nemateriálnej odmeny, spoločnej aktivity. Rýchlo si poodkladaj veci, o chvíľu začne rozprávka. Alebo: Keď šikovne zješ obed, budeme sa hrať s vláčikom.
Dôležité je aj načasovanie – odmena by mala nasledovať pokiaľ možno bezprostredne po odmieňanej aktivite, neskoršia realizácia stráca na účinnosti. U starších detí takéto „prvoplánové“ odmeny samozrejme nemožno použiť. Prednostne však využívame tiež nemateriálne formy (pochvala, povzbudenie), drobné výhody (môže sa ísť hrať s deťmi), cieľové odmeny pri rôznych príležitostiach, ak už dieťa chápe odloženie odmeny, napríklad prázdninový pobyt či výlet s atraktívnym programom, do zaujímavej destinácie nielen v zahraničí.
Nie je však vhodné bežne zaradiť finančnú odmenu či nákup povedzme značkového oblečenia napríklad za dobré vysvedčenie – nemali by sme podporovať návyky spotrebného charakteru, postupne to môže byť pre rodičov finančne dosť vyčerpávajúce.
S trestami narábajte opatrne
Pri treste ako výchovnej metóde treba veľmi citlivo zvážiť jeho nutnosť, možné dôsledky v oblasti osobnosti a emócií dieťaťa a vplyv na vzťahy rodič a dieťa.Tresty môžu mať tiež rôznu podobu od miernych verbálnych (pokarhanie, vyhrešenie) cez intenzívnejšie (krik, rozčuľovanie sa) k miernejším neverbálnym (izolovanie dieťaťa) až po rázne (bitka), prípadne ich kombinácie. Samotné použitie a výber formy trestu závisí aj od povahových čŕt rodičov. Či sú trpezliví alebo impulzívni, chápajúci či bezradní. Účinnosť zasa závisí aj od osobnostného vybavenia dieťaťa: časté alebo intenzívnejšie formy trestov môžu v deťoch vyvolávať strach, úzkosť, ale aj negativizmus, vzdorovitosť, agresívne reakcie či konanie.
Bežným trestom býva zákaz nejakej obľúbenej činnosti alebo naopak nútenie k neobľúbenej činnosti. Aj takéto pomerne mierne formy môžu vyvolávať v dieťati odpor a neprispejú k pochopeniu svojho „previnenia“. Za nevhodné považujeme fyzické tresty, vyhrážanie sa sankciami, odmietanie komunikácie a kontaktu s dieťaťom, vyjadrenia typu „Si zlý, nemám ťa rád“ môžu spôsobiť u dieťaťa škody v citovej aj osobnostnej oblasti. Vždy treba uvážiť, ako to bude dieťa prežívať a myslieť na to, či tým naozaj dosiahneme nápravu.
Časté alebo neuvážené používanie trestania za maličkosti môže viesť k rozvoju nežiadúcich vlastností, k narušeniu vzájomných vzťahov. Časté alebo neuvážené používanie odmien rovnako za maličkosti zasa môže viesť k rozvoju nežiadúcich vlastností – egoizmus, požadovačnosť, účelové správanie a podobne.
Navyše, rodičia by mali mať navzájom zladené požiadavky a kritériá hodnotenia dieťaťa, aby vo výchove postupovali podľa rovnakých princípov. Dobré i nevhodné správanie dieťaťa, jeho úspešné i neúspešné aktivity a výkony, omyly a nedostatky – toto všetko by sme s ním mali pokojne prediskutovať, objasniť si zámer, požiadavky a výsledky, aby si dieťa postupne uvedomilo svoje silné a slabé stránky, príčiny a následky svojho pôsobenia. Kde sa stala chyba, ako je možné jej predchádzať alebo ju napraviť. To je zároveň výchova k chápaniu sociálnych situácií a k zodpovednosti za svoje skutky v dobrom i zlom."
