Tu a teraz, deti majú veľký zmysel pre prítommý okamih.
Foto: shutterstock.comSvojím prirodzeným inštinktom dokážu rozpoznať, čo je v živote naozaj podstatné, a čo sme my dospelí prevalcovaní každodennou rýchlou a komerčnou dobou neraz odsunuli vo svojom vnútri hlboko do úzadia. Vnímajme preto svoje deti, máme sa od nich čo naučiť.
Žije tu a teraz
Niekedy skutočne zúfame, ak sa ponáhľame, a naše dieťa sa pokojne pristaví pri zaujímavom kvietku alebo kamienku. Alebo sa vytáča za autobusom, psíkom – čímkoľvek, čo ho upúta. Väčšinou ho okríkneme a ťaháme ďalej za naším cieľom, dieťa to však nerobí naschvál. Žije si skrátka prítomnosťou, a čo ho zaujme, tomu sa venuje. Nerobí si starosti, čo bude o chvíľu, zajtra, o mesiac.. Vždy nejako bude. To by sme si mali častejšie uvedomovať aj my dospelí. Pretože jedinou istotou, čo máme, je táto chvíľa. A škoda ju premrhať stresom z niečoho, čo možno ani nepríde.
Prispôsobí sa
Dokáže byť ľahko šťastné a spokojné všade. Aj v nudnej čakárni na úrade sa dokáže zabaviť, ak mu necháme priestor. Nemusíme mu hneď podsunúť tablet s rozprávkami, aby to tam vydržalo, jeho fantázia si poradí aj sama. Buď začne komunikovať s ďalšími čakajúcimi, hrať sa s letáčikmi, pohodenou ceruzou, či špárou v prasknutej omietke. Dieťa má schopnosť postarať sa o seba, ak sa nechce nudiť. V každej situácii si nájde niečo, čo bude chcieť vyskúšať.
Ľahko odpúšťa
Pre mnohých z nás je to azda najťažšie – preniesť sa cez krivdu, ktorá sa nám stala. Dokážeme sa hnevať niekedy aj celé roky... V tom je dieťa dokonalým učiteľom. Krívd, ktoré hoci len v priebehu dňa pociťuje jeho detská dušička, je nespočetne. Už len keď mu dospelý nechce dovoliť niečo ochutnať alebo ho ťahá preč z návštevy, na ktorej by tak rado zostalo... Alebo keď ho okríkne len preto, že sa cíti nahnevaný a dieťa mu práve príde takpovediac do rany... Ono sa však napriek tomu dokáže zakrátko opäť usmiať, pritúliť... Nechce sa hnevať, vidí totiž iné krásy, to, na čo my dospelí v hneve zabúdame.
Nemá predsudky
Celebrita, páchnucí trhan, moslim, černoch, pankáč... Pre dieťa je to vždy v prvom rade len človek. Prihovorí sa mu, usmeje, prípadne naňho bez hanby vyvaľuje oči. Nepotrebuje sa vyvyšovať nad žobrákom, ani poklonkovať pred známou osobnosťou. Každého hodnotí podľa vlastných objektívnych kritérií – čo je v prípade dieťaťa úsmev, láskavosť, prívetivosť. Ku každému pristupuje s otvoreným záujmom, a svoj postoj k nemu si potom vytvorí na základe jeho ľudských hodnôt, nie výzoru či spoločenského postavenia.
Úprimne povie, čo si myslí
A ty máš prečo dva dni po sebe tie isté ponožky? Nemáš práčku? Vy by ste si také niečo sotva trúfli povedať, pre dieťa je to však maličkosť. Veci, ktoré sa vyžadujú od neho, vyžaduje aj od ostatných. Rovnako ak mu niečo nie je jasné, opýta sa. Detská úprimnosť nepozná hranice, dieťa dokáže povedať aj nepríjemnú pravdu vecne, odzbrojujúco. Možno práve tá vecnosť a prirodzená detská milota bez úmyslu ublížiť spôsobuje, že hoci aj nepríjemnú pravdu z detských úst väčšina dokáže prijať bez urážky.
Myslí to dobre. I keď to vyznieva naopak
Aj keď sú katastrofy niekedy na dennom poriadku, dieťa ich nerobí naschvál. Za jeho nezdarom sa väčšinou skrýva dobrý úmysel, ktorý len nedokázalo správne zrealizovať. Alebo zvedavosť, pri uspokojovaní ktorej nedomyslelo dôsledky. Iste, nie je jednoduché zostať pokojný pri pohľade na rozliate mlieko po celej kuchynskej linke. Keď však dieťa vysvetlí, že vám chcelo urobiť kávu, alebo sebe kakao, ťažko sa hnevať. A navyše – upratať to treba tak či tak. A s úsmevom ľahšie než s hnevom.
