Vaša dcéra leží na lavici počas hodiny... Sú poznámky potrebné alebo dokazujú len bezradnosť učiteľov?
Foto: shutterstockČasť rodičov síce informácie o výstrelkoch svojich ratolestí berie vážne, no mnohí len mávnu rukou, niekedy dokonca pošlú sami učiteľom štipľavý odkaz. „A čo sa zbláznim?,“ odpísal napríklad otec na poznámku o nevhodnom správaní svojho dieťaťa.
S odstupom času sú ale všetky poznámky predmetom pobavenia. Prinášame vám spomienky na školské nezbedníctva, ktoré učiteľom stáli za to, aby o nich informovali rodičov. Ako vidieť z vysvetlení samotných aktérov, viaceré poznámky majú za sebou iný príbeh než by mohli naznačovať poznámky.
„Váš syn chodí na dievčenské WC!“
Za vážnym varovaním, vzbudzujúcim pochybnosti o sexuálnej identite prváka Richarda sa v skutočnosti skrývala len zvedavosť a hra. „Naháňali sme sa a bol som zvedavý, ako to tam vyzerá, tak som tam vletel. Bola však prestávka, WC plné dievčat a vznikol z toho problém,“ spomína dnes.
„Vaša dcéra vyhodila z okna mokrú špongiu.“
„Chcela som trafiť spolužiaka, ale uhol sa a špongia vyletela von oknom,“ spresňuje Martina.
„Kontrolujte pred odchodom z domu svojmu synovi vrecká!“
Aj táto poznámka má svoj príbeh. Tretiak Michal našiel doma prezervatív a netušil, čo to je. „Vyzeralo to ako dukátik v lesklom obale, tak som to zobral do školy. Tam som to rozbalil, nafúkal, samozrejme, na hodine. Veľký škandál,“ smeje sa.
„Rozbil okno.“
Úplne vecná, v minulosti veľmi častá poznámka, keď sa deti cez prestávky naháňali a pritrafilo sa. Dnes je skôr vzácnosťou, rovnako ako deti hrajúce naháňačku namiesto sledovania smartfónov či tabletov. „Dostal som takú poznámku asi tri- či štyrikrát. Otec už bol zvyknutý, v montérkach prišiel do školy, zobral okno a išiel za svojím známym, sklárom. Doma však na mňa s mamou zakaždým nakričali, pochopiteľne,“ vysvetľuje Radovan.
„Váš syn škrtil spolužiačku.“
Nešlo o vražedné sklony, dokonca ani o škrtenie. „Pamätám si na to – spolužiačke smrdelo z úst a neustále sa ku mne nakláňala. Asi už aj naschvál, keď som jej povedal, že smrdí. Skúšal som ju od seba odtlačiť, ona sa asi hojdala na stoličke alebo čo, spadla na zem aj so stoličkou. A ja som dostal poznámku, že som ju škrtil,“ opisuje Peter.
„Vaša dcéra vykrikovala na hodine.“
Dôvod mala: „Spolužiak ma pichal špendlíkom, nevedela som ostať ticho. Aj som to učiteľke vysvetlila. Tá spolužiakovi dala poznámku, že obťažuje spolužiačky, no ušla sa aj mne, že vykrikujem,“ hovorí Miriam, ktorá s poznámkami chodievala domov veľmi často. „Učiteľka sa v poznámkach vyžívala, písala ich veľmi rada. Neskôr však akoby zistila, že je to márne, tak už nepísala, ale rovno nás nechala po škole. Boli sme taká skupinka šiestich spolužiakov, ktorá ostávala najčastejšie, keď sme napríklad hrali v šatni futbal, na hodine piškvorky, cez prestávku ping-pong a nestihli sme do zazvonenia upratať lavice a tak. Za trest sme po škole dostali nejakú úlohu – napríklad urobiť nástenku, upratať triedu... Brali sme to ako zábavu,“ dodáva.
„Váš syn sa nevie správať.“
Aj tu bol pohľad samotného žiaka iný. „Cez prestávku som sa učil umelo grgať. Vzduch, ktorý som nalapal, sa vo mne nejako naakumuloval a musel von. Nanešťastie sa to stalo na začiatku hodiny, keď ma učiteľ vyvolal pred tabuľu. Prišiel som tam, chcel začať rozprávať, no vyšlo zo mňa akurát ohromné odgrgnutie. Všetci sa začali smiať, učiteľ sa nahneval, vyhodil ma z triedy aj s nejakou nadávkou, že som ako sviňa a napísal poznámku. Ako som sedel na chodbe, ešte šla okolo ďalšia učiteľka, rodinná známa a pýta sa: Čo si zas vyviedol?,“ vysvetľuje Rasťo.
ANKETA:
