Hynek Canibal sa snaží zlepšovať práva detí a ich rodičov v nemocniciach.
Foto: archív Hynka CanibalaKeď sa spolu rozprávame, práve prekonávate ochorenie Covid-19. Ako sa cítite?
Covid ma vôbec netrápi, mal som jeden deň príznaky, trochu ma pobolieva hlava, o pár dní už pôjdem do práce. Trápi ma ale, že mi na začiatku októbra zomrela žena na rakovinu. Veľmi mi chýba. Odišla skoro, taký je žiaľ život. Nie je to úplne dobrá doba, ale nejako musíme ísť ďalej.
To mi je veľmi ľúto. Ak sa môžem opýtať, zasiahla epidémia nového koronavírusu do chodu vášho detského oddelenia? Museli ste niektoré z opatrení, ktoré ste zaviedli, obmedziť?
Všeobecne nezasiahla do ničoho, pre nás pediatrov sa nič nemení. Rodič u nás stále zostáva hospitalizovaný s dieťaťom, neoddeľujeme ich. Ukladá to zákon a jednoducho to považujeme za dôležité. Pred pandémiou sme bežne umožňovali, aby s dieťaťom boli v nemocnici aj dvaja rodičia, čo sa osvedčilo typicky u autistických detí alebo detí so špeciálnymi potrebami. Cieľom bolo čo najviac imitovať situáciu doma, pre tieto príležitosti máme pripravenú špeciálnu rodinnú izbu. Dnes už dvoch rodičov bežne neprijímame, čo sa im vždy snažíme vysvetliť a nachádzame pochopenie. Jedného rodiča však stále prijímame bez diskusie.
Testujete deti a ich rodičov pred prijatím na oddelenie na prítomnosť koronavírusu?
U detí chceme predovšetkým eliminovať bolesť a stres. Spočiatku sme testovanie riešili tak, že u detí do šiestich rokov podstúpil krvný rýchlotest rodič, deti sme pichať nechceli. Rodič potom tú polhodinku počkal na výsledky v príjmovej ambulancii. Na JIS-ke máme boxový systém, ktorý v prípade vážneho stavu dieťaťa a urýchlenej hospitalizácie riešil potrebu izolácie. Ak vyšiel matke test pozitívne, brali sme to tak, že koronavírus má aj dieťa, keďže ich vzťah je v prvých rokoch veľmi úzky. Malému dieťaťu sme test robili len vtedy, ak prišlo s príznakmi ako horúčka či kašeľ. Teraz už musíme podľa nových nariadení testovať všetky deti, ktoré k nám prichádzajú.
Keď hovoríte o minimalizácii bolesti a strachu, na vašom oddelení sa deti nemusia báť ani tak obávaného odberu krvi.
Naša filozofia je, že dieťa sa najskôr zoznamuje s personálom nemocnice a oddelením. Ak je to len trochu možné, všetko iné odkladáme. Chceme, aby dieťa stratilo strach, s ktorým do nemocnice prichádzame všetci, aj dospelí. Až potom mu na základe zdravotného stavu vezmeme krv. Odbery však nerobíme rutinne všetkým deťom, ako je to vo väčšine iných zariadení stále bežné. Odber krvi u nás prebieha tak, že miesto vpichu potrieme Emlou, čo je lokálny znecitlivujúci krém. Pre istotu natrieme aj druhú ruku, pretože nevieme, či sa odber na tej prvej podarí. Krém začne pôsobiť asi za dvadsať minút. Od troch rokov veku používame aj takzvaného buzzyho, strojček v tvare lienky, ktorý vibráciou odvedie pozornosť a zároveň chladí. Máme s ním výborné skúsenosti a patríme k prvým certifikovaným pracoviskám na Morave, ktoré ho používajú.
Chceli by sme mať aj ďalšie distrakčné (rozptyľujúce) pomôcky, napríklad špeciálne okuliare s virtuálnou realitou, s ktorými sa deti budú pozerať na rozprávky. Mali sme už dohodnutého i sponzora, ale koronavírus nám to prekazil. Na odvedenie pozornosti ešte používame tablety, na ktorých si deti trebárs niečo kreslia. Alebo sa s nimi počas odberu krvi rozprávajú rodičia či dievčatá z oddelenia. Chcem zdôrazniť, že u nás sa nemôže stať, aby sa krv odoberala poležiačky a dieťa pri tom zaľahli sestričky, z čoho by mohlo mať traumu na celý život. Novorodencom berieme krv pri dojčení, trochu väčšie deti má mama v náruči, ešte väčšie sedia. Dôležité je nepoložiť! Chcel by som pri tejto príležitosti poďakovať celému svojmu tímu, že mi v zmenách a prístupe pomáhajú, predovšetkým svojej vrchnej sestre Ivone Mikulenkovej, ktorá je propagátorkou minimalizácie bolesti u detí a u nás rozbehla buzzyho.
Krv teda rutinne neodoberáte u každého dieťaťa. Kedy to podľa vás nie je potrebné?
Som veľkým zástancom medicíny založenej na dôkazoch a keď čítate anglosaskú medicínsku literatúru, dozviete sa, že u veľkého množstva chorôb je význam laboratórneho testu pre liečbu nulový. Vo väčšine českých nemocníc sa však robí, v našom zariadení nie. Klasická situácia: prichádza zima a budú k nám chodiť deti so zápalom hrtanu, laryngitídou, ktorá sa prejavuje štekavým kašľom. Je to častá diagnóza od roka asi do štyroch rokov veku. Ja už za dvermi poznám, že ide o tento problém, pretože kašeľ je veľmi typický. Za posledných dvadsať rokov som už videl určite viac ako tisíc laryngitíd a ani raz som nerobil test na potvrdenie diagnózy. U teplôt tiež hneď nerobí odber, ale vyčkávam. Je dôležité, aby pediatri pochopili, že je nutné liečiť dieťa a nie nejaké čísla. Samozrejme sú urgentné situácie, kedy krv vziať musíte, u nás ale rozhodne neplatí, že príjem do nemocnice rovná sa odber.
Keď vravíte, že vás inšpiruje anglosaská literatúra, čo ešte robia v tejto časti sveta inak ako my?
Vezmite si indikácie k hospitalizácii. To, aké deti u nás ležia v nemocniciach. Pracoval som neďaleko anglického Manchesteru, kde v nemocnici boli skutočne len choré deti. Vo Veľkej Británii majú presne stanovené kritéria, kedy dieťa prijať, preferuje sa tam ambulantná liečba. U nás sa často hospitalizáciou rieši sociálna situácia doma, napríklad máte mamu, ktorá nerozumie, kedy dávať dieťaťu lieky. Poviete jej, že to má urobiť každých dvanásť hodín, ale ona pochopí, že to znamená každý deň o dvanástej, teda iba raz denne... Títo rodičia potrebujú pomôcť a v našom kraji ich máme dosť. Na detských oddeleniach leží veľmi dlho veľa detí, ktoré tam byť nemusia. Moja priemerná ošetrovacia doba v Havířove je 1,7 dňa, pacienti sa u nás naozaj neohrejú a veľmi rýchlo ich púšťame domov. Snažím sa ich liečiť hlavne ambulantne.
Odhliadnuc od matky, ktorá nerozumie, kedy dieťaťu podávať lieky, prečo sú hospitalizácie detí v nemocniciach u nás často zbytočné?
Pediatria je do veľkej miery ženský obor. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale všeobecne ste opatrnejšie ako my. Ženy radšej dieťa nechajú v nemocnici o dva dni dlhšie alebo mu dlhšie podávajú lieky, také to naše „pre istotu“. Viem, že aby antibiotikum zabralo, stačí ho brať päť až sedem dní, ženský pohľad ale je: Nedáme ho radšej na desať dní? Medicína založená na dôkazoch pritom hovorí, že u zápalu pľúc u detí stačí naozaj len päť dní a že každý ďalší deň naviac znamená riziko vzniku črevnej dysmikróbie (narušené správne bakteriálne osídlenie) či sekundárneho imunodeficitu (porucha obranyschopnosti). Samozrejme, nemôžem byť lajdák a keď dieťa pustím skôr, na druhý deň ho chcem vidieť na kontrole.
Na vašom oddelení sa po pôrode neoddeľujú matky od novorodencov, nik ich neodnáša na váženie a kúpanie, ani ich nik neoblieka do nemocničného oblečenia, dieťa trávi prvé hodiny na svete na koži svojej mamičky. Prečo to považujete za tak dôležité?
Ak dieťa od matky po pôrode separujete, nenaskočí to, čo by naskočiť malo. Nepretržitý kontakt ideálne koža na kožu je nutný, aby bolo dieťa dobre dojčené, aby sa medzi ním a matkou vytvoril dobrý vzťah, aby žena mala menšiu pôrodnú depresiu, aby dieťa netrpelo separačnou úzkosťou. Všimli sme si, že deti, ktoré nie sú oddelené od mamy, menej plačú. Veľa nemocníc sa chváli, že bonding, teda nepretržitý kontakt po pôrode, podporujú, ale realita je iná. Bondingom určite nie je to, že dieťa po pôrode dajú matke na brucho, nechajú ho tam pár minút a potom ho vezmú a idú ošetrovať. Cieľom bondingu je, aby sa dieťa priplazilo k prsníku a skúsilo sa prisať. Nepodarí sa to vždy, ale je potrebné sa o to minimálne pokúsiť.
Dieťa je s matkou istý čas na pôrodnej sále a potom idú na izbu. Deti síce majú svoje vlastné postieľky, ale väčšinu času trávia v neustálom kontakte s mamou v jej posteli, pričom je dôležité, aby boli hlavne na začiatku nahé a aj žena by mala byť do pol pása neoblečená. Ak sa to podarí, dieťa neplače a dobre sa rozbieha dojčenie. Máme už 95 percent plne dojčených detí. V spolupráci so slovenskou MAMILOU chcem urobiť štúdiu a sledovať deti v troch mesiacoch, v polroku a roku, aby sme videli, že naše postupy majú význam i pre dlhodobé dojčenie.
A to ani nehovoríme o tom, že nepretržitý kontakt s mamou koža na kožu má vplyv na stabilizáciu krvného cukru u dieťaťa, na jeho termoreguláciu a hlavne na tvorbu takzvaného mikrobiómu (črevná mikroflóra). Z kožného kontaktu s matkou sa u dieťa vytvorí črevný mikrobióm, teda veľká časť imunity. Je tiež dôležité, že mama má prosto voňať ako mama a nie ako nejaký kozmetický výrobok. Mnohí si o nás myslia, že sme strelení, ale má to veľký zmysel. Deti sú vo svojich postieľkach väčšinou, len keď si chce žena trochu odpočinúť.
Nechávate ženy a ich deti spať spolu v posteli, to je veľmi odvážne, keď si vezmeme, že žena, ktorá si v nemocnici vezme dieťatko k sebe, sa často dočká skôr vyčítavých komentárov personálu.
V nemocniciach stále panuje predstava, že dieťa má ležať mimo posteľ mamy, celé zabalené v zavinovačke. Tieto deti sa k prsníku prikladajú oblečené. Fyzický kontakt s matkou je pri dojčení len ústočkami, bradou a líčkom a to je veľmi zle. Aspoň prvé dni po narodení je dôležité, aby sa toto nedialo.
Hovoríte, že dieťa po pôrode hneď nekúpete. Kedy k tomu dôjde?
V prvom rade, dieťa si u nás umýva matka. Veď je to krásne, čo to má čo robiť nejaká sestrička? Nie! Prvé umytie odporúčame o 24 hodín. Bezprostredne po pôrode by toho žena ani nebola veľmi schopná, vtedy má ležať s dieťaťom a odpočívať. Viete, medicínu samozrejme potrebujeme, ale keď nemusí byť, tak nech radšej nie je. Uprednostnime ľudskosť.
Ako inak ešte podporujete dojčenie?
Spolupracujeme s dvomi laktačnými poradkyňami z MAMILY, ktoré majú úplne úžasný prístup k matkám. Chodia k ťažším prípadom, keď sa dojčenie nedarí rozbehnúť. Chceme celkom odbúrať pri dojčení klobúčiky. Je tendencia hneď pri prvých problémoch s dojčením nasadiť klobúčik, ale keď ho použijete, naruší sa kontakt koža na kožu, medzi matkou a dieťaťom je nejaký silikón a stimulácia k dojčeniu je úplne iná. Chcem dať preškoliť celé oddelenie, aby sme zjednotili náš postup pri podpore dojčenia, pretože najhoršie, čo môže byť, je, keď mamička dostane počas troch dní päť rád, ktoré sa navzájom vylučujú. Toto je môj veľký cieľ.
Budeme nemocnicou, kde rodičia dostanú prístup na operačnú sálu!
Ak sa posunieme od pôrodu a dojčenia k hospitalizácii kvôli nejakému zdravotnému problému, kam všade môže rodič so svojím dieťaťom?
No všade! Od röntgenu cez ORL až po kardiologické vyšetrenia v mojej ambulancii. Mám tam širšie lehátko, na ktoré si matka ľahne a pri vyšetrení svoje dieťatko drží. Nie je v nemocnici miesto, kam by rodič nemohol, máme už spracovanú smernicu, ktorá uvádza, za akých podmienok môže aj na operačnú sálu, aby tam dieťa sprevádzal pri uspaní. Koronavírus nám to teraz prekazil, ale verím, že sa nám zámer podarí dotiahnuť do konca. Ja som za, riaditeľ je za, len chirurgovia sú stále trochu nahnevaní, ale verím, že ich tiež prehovoríme. Veď oni na sálu prídu až vo chvíli, keď tam už rodič nebude. Havířov bude mať skrátka nemocnicu, kde rodičia môžu s deťmi až na sálu.
Pár takých prípadov ste už ale mali. Ako na túto možnosť rodičia reagovali?
Dostali sme napríklad veľkú pochvalu od mamičky autistického dieťatka. Každý sa bojí, keď ide na operáciu, aj dospelý. Tiež by som bol nervózny. Myslím si preto, že ak vás v tejto situácii sprevádza niekto blízky, väčšinou to pomôže, hoci samozrejme nie vo všetkých prípadoch. Odporcovia argumentujú tým, že prítomnosť rodiča je skôr na škodu, pretože dieťa vycíti jeho vnútorný nepokoj a to ho môže stresovať. Áno, môže to tak v niektorých prípadoch naozaj byť, ale moje skúsenosti sú pozitívne. Ďalším argumentom je, že rodič bude na sále robiť problémy, ale preboha, prečo by mal? Predstava, že sa tam bude biť so sestrami, vyťahovať veci a hádzať skalpely, je absurdná. Rovnako rodič na JIS-ke nebude prepínať tlačidlá na monitore, ale ticho sedieť a držať dieťa za ruku. Je dôležité, aby personál prestal vnímať rodiča ako nejakého lumpa, je len minimum tých, čo v nemocnici robia „bordel“. Je dôležité uvedomiť si, že rodič sa môže správať agresívne, pretože je vydesený a bojí sa o svoje dieťa. V tej chvíli je dôležité získať si jeho dôveru a všetko mu vysvetliť. Naozaj zlých ľudí, ktorí by mohli robiť nejaké problémy, je minimum...
Je zvláštne, že voči rodičom stále v nemocniciach pretrváva podozrievavý postoj.
A pritom zdravotníci majú väčšinou tiež deti! Neviem, prečo je to tak. Či je to ešte stále pozostatok minulej doby, toho, čo máme za sebou. Vezmime si seriál Nemocnica na kraji mesta, kde vystupuje dominantný primár, ktorého všetci musia poslúchať. Keď je vizita, každý pred ním stojí v pozore. Primár je postavený do role nadčloveka, obávaná je aj vrchná sestra. Tento model akoby stále panuje, hoci samozrejme časom sa veci lepšia. Nie je jednoducho pravda, že lekár je niečo viac. S rodičom sú, čo sa komunikácie týka, na rovnakej úrovni. Keď to všetci pochopia, bude oveľa menej konfliktov a prinesie to veľa dobrého.
Keď chce rodič v nemocnici viac práv, napríklad zostať so svojím dieťaťom nepretržite, často naráža na argumenty typu, že to zakazuje vnútorný poriadok či hygienické normy. Čo na to hovoríte?
Ak rodič príde do nemocnice v čistom oblečení, riziko, že tam niečo zavlečie, je oveľa menšie ako u lekára, ktorý odíde z JIS-ky a chodí po celom zariadení. Slušne oblečený človek, ktorý nie je zjavne chorý, ničomu neublíži. Ono nemocnica je sama o sebe plná bacilov. Už keď do nej vstúpite, zvýši sa riziko, že niečo chytíte. My vnútorný poriadok nemáme, po svojom nástupe som okamžite zrušil návštevné hodiny. Keď rodič príde večer z fabriky a chce sa pozrieť na chvíľu za dieťaťom, umožním mu to, nemám s tým problém. Ide mi o to, aby sa všetci upokojili. Potom liečba postupuje oveľa lepšie. Príde mi absurdné, že o tom vôbec musíme viesť diskusiu, keď je to tak jednoduché. Nikoho také opatrenie nič nestojí, ani peniaze nie.
S takýmto prístupom vás, predpokladám, v lekárskej brandži považujú dosť za exota. Ospravedlňujem sa za výraz.
Len mŕtve ryby plávajú s prúdom… Som presvedčený, že aj ostatní zdravotníci prídu na to, že postupy, ktoré máme u nás, sú správne. Chce to len čas. Zmena už určite nastala v tom, že bariéry medzi lekármi, pacientami a rodičmi nie sú také veľké ako v minulosti, hoci stále je na čom pracovať. Keď som prišiel sem do Havířova, nebolo jednoduché zmeny presadiť. Napríklad pri buzzym sa ozývali námietky, ako odbery budeme robiť, keď máme toľko detí a do toho táto novinka. Po pol roku už dievčatá nevnímajú, že buzzyho máme. Za každú novú vec, ktorú prinesiete, vás chcú všetci ukameňovať. Je to asi normálne. Ja sa vždy bude snažiť, aby sme podmienky pre našich pacientov zlepšovali.
Rodič u vás môže byť s dieťaťom aj na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Nie je to žiadny problém, raz sme dokonca dali mamičke na JIS-ku posteľ, aby tam nemusela sedieť. Máme problém s priestorom, používame boxový systém a boxy sú celkom veľké, k jednej tam už druhá posteľ nevlezie. Pre rodičov máme pripravené stoličky, ale teraz budeme kupovať i polohovacie kreslá, kde sa predsa len lepšie vyspia. Ráno ich totiž potrebujem mať funkčných a ak celú noc prebdejú pri dieťati, veľmi mi nepomôžu. Rodič u nás vždy môže zostať s dieťaťom, ale má aj možnosť ísť sa vyspať do iných priestorov. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa k mamičke správate pekne a poviete jej: „Choďte si na tri hodinky zdriemnuť a odpočinúť, u vášho dieťaťa je sestrička, je v pohode a stabilizované, zavoláme vás, keď sa prebudí,“ väčšinou vás vypočuje. Sú však aj také, ktoré sa od svojho dieťaťa nechcú vzdialiť ani na minútu a ja ich určite vyháňať nebudem.
Kde sa vo vás vzal taký cit pre práva detí a ich rodičov? Vravíte, že vychádzate zo svojich skúseností z Anglicka a z čítania cudzojazyčnej literatúry, ale to asi nestačí.
Je pravdou, že som videl veci inak, už keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil do Karvinej. Moja zahraničná skúsenosť určite prispela k tomu, pracovať inak. Možno ma naštartovala, ale máte asi pravdu, musí to byť už v základnom nastavení človeka. Musí to ísť zo srdca. Moji rodičia aj dedko boli lekári. Medicínu máme v krvi, ale či to z vás urobí citlivejšieho doktora, to neviem. Rolu mohlo zohrať aj to, že moja sestra bola v detstve operovaná na komplikovanú srdcovú chybu. Aj toto ma možno nasmerovalo.
Rozprávame sa, ako to funguje na vašom oddelení. Ak by sme sa však pozreli na celú spoločnosť, môžu sa takéto pomerne prevratné zmeny vôbec v praxi viac uplatniť?
Myslím, že sú dva druhy ľudí. Mamičky, ktoré majú iné myslenie a bojujú za to, aby spoločnosť dospela ku zmenám typu, aby sa mamy a ich deti po pôrode neoddeľovali, aby sa bralo ohľad na ľudské potreby. Hovorí sa im biomatky. Toto označenie mimochodom k smrti nenávidím. Potom je tu skupina ľudí, ktorý je toto všetko jedno. Ak takej matke ponúknem bonding, často ani nevie, čo je to, hoci napokon z neho profituje. Väčšina žien nepríde s pôrodným plánom, nepremýšľajú o tom, ako porodiť, chcú len bežnú starostlivosť. Aj im samozrejme automaticky ponúkneme naše štandardy, ale stále bude veľa rodičov, ktorým, keď poviete, aby išli preč od dieťaťa ležiaceho na JIS-ke, ochotne pôjdu. Ťažko povedať, prečo je niekto taký a iný odlišný. Prečo niekto skúma, koľko éčiek obsahuje jedlo, ktoré je a iný si dá bez premýšľania bôčik…
Mám však veľa kamarátov lekárov, ktorí uvažujú rovnako a som presvedčený, že o päť rokov sa už o tom, o čom sa rozprávame, baviť nebudeme musieť, pretože to bude bežné. Robíme vedu z jednoduchých vecí, snažíme sa vedecky rozobrať niečo, čo by malo byť prirodzené a automatické. Pritom sa len stačí vrátiť k prirodzenosti a zachovať si ľudskosť.
Hynek Canibal (45) vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Hradci Králové. Atestácie má z detského lekárstva, neonatológie a detskej kardiológie. Od konca roku 2018 pôsobí ako primár detského oddelenia nemocnice v českom Havířove. Predtým pracoval ako zástupca primára detského oddelenia v Novom Jičíne. Medzi jeho koníčky patrí cestovanie, šport, cudzie jazyky, rodina. Má tri deti, je vdovec.
Ak vás postupy uplatňované v havířovskej nemocnici zaujali, na týchto facebookových odkazoch môžete sledovať:
detské oddelenie nemocnice
pôrodnicu Havířov
nemocnicu Havířov
detské oddelenie nemocnice
pôrodnicu Havířov
nemocnicu Havířov
