Nedám a nedám!
Foto: Shutterstock.com„Veď mu to požičaj. Čo ti to urobí? Chlapček sa chvíľku pohrá a potom ti lopatku vráti, neboj. Alebo sa aj môžete zahrať spolu,“ prehovára dieťa mamička. To si však nedá povedať a začína rumázgať. Mama mu lopatku vezme z ruky, podáva ju druhému chlapcovi a obracia sa k svojmu potomkovi: „Musíš sa naučiť rozdeliť s druhými, lebo inak sa s tebou nikto nebude chcieť hrať.“ Lenže naozaj musí? Ako by sa nám páčilo, ak by nás na ulici oslovil niekto cudzí s tým, aby sme mu požičali naše auto? Veď je predsa správne sa podeliť... Že to nie je to isté? Z pohľadu dieťaťa však áno. Vec je jeho. Tak ako je naše auto. Nevidí dôvod, prečo by mal lopatku požičiavať niekomu inému.
„Často som nad týmto problémom premýšľala. Vyzerá to ako banalita, ale nie je,“ vraví Naďa Homolová, mamička päťročného Mateja. „Predsa len, keď má dieťa novú hračku, s ktorou spí, hrá sa s ňou, tak prečo by ju mal niekomu požičiavať? Na druhej strane nechcem zbytočné konflikty. Určite je dobré s deťmi vychádzať a kamarátstvo je aj o tom, že sa podelím. Dohodla som sa preto so synom, že tie hračky, ktoré požičiavať vyslovene nechce, nemusí. Vybrali sme ale iné, ktoré požičia rád,“ vysvetľuje. Keď teda príde k situácii, že kamarát si chce požičať hračku, Matej mu ponúkne niektorú inú. Lenže deti chcú často práve tú, s ktorou sa hrá niekto iný. Hračka získava na atraktivite len v rukách iného dieťaťa, inak by ležala bez povšimnutia v kúte. Všetci chceme to, čo má niekto iný. Vtedy má vec cenu.
„Vtedy som nekompromisná. Dieťaťu poviem, že túto hračku Matej jednoducho požičiavať nechce a vo väčšine prípadov si kamarát vezme inú. Takto je aj vlk nažratý aj koza celá. A bez konfliktu,“ pochvaľuje si a ako dopĺňa, je pre ňu dôležité, aby syn videl, že sa ho zastane.
Odraz nášho sveta
Trochu iný pohľad na požičiavanie či nepožičiavanie hračiek ponúka psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Zdravý rozum vo výchove. Vraví, že ak by dospelí v našom svete toľko neľpeli na materiálnych veciach, nerobili by to ani deti. „V našej spoločnosti vznikajú medzi deťmi inde takmer neznáme spory o majetok – požičiavanie hračiek. Rodičia sa vyčerpávajú tým, aby deti naučili požičiavať hračky iným deťom. V iných kultúrach tento problém nemajú,“ píše a ako príklad uvádza prednášku etnológa J. R. Shepperda, na ktorej uviedol príklad z Afriky. Asi šesťročný africký chlapec znudene lovil termitov na steblo trávy. Vtom uvidel prichádzať zhruba rovnako starého chlapca s dreveným autíčkom domácej výroby.„Pýtam sa matky, či to nebude problém, popisuje Shepperd. A ona sa čuduje, prečo by mal byť. Naznačujem, že jej syn sa pravdepodobne bude chcieť hrať s hračkou kamaráta a ten mu ju pravdepodobne nebude chcieť požičať. Matka nechápe, prečo by mal nastať taký problém, a pýta sa ma, čo by sa dialo u nás v Amerike. Vysvetľujem jej, že by sa rodičia snažili, aby vlastník na chvíľu požičal auto svojmu kamarátovi. A ona na to, či si aj my dospelí len tak požičiavame autá? Priznávam, že nie. Tak prečo by to mali robiť deti,“ píše Pavla Koucká.
Príhoda dopadla tak, že keď chlapec s autíčkom uvidel svojho kamaráta, bez jediného slova auto rozobral na súčiastky. Potom spolu a znovu mlčky odišli do pralesa, vrátili sa odtiaľ s nasekaným drevom a dali sa do práce. Do večera mali autíčka dve.
Šesťročné deti si v našich podmienkach asi ťažko zájdu do lesa, aby si tam vyrobili ďalšie autíčko, ale za zamyslenie určite stojí náš rodičovský postoj k tomu, či dieťa má alebo nemá ostatným požičiavať hračky. Svoje materiálne veci si chránime a požičiavať ich nechceme, tak prečo od detí tvrdo vyžadujeme pravý opak a ak to neurobia, vravíme mi, že sa nevedia dobre správať a že ich nebude mať nikto rád, keď sú také sebecké?
