Radostné detstvo plodí silných dospelých.
Foto: shutterstock.comNázorové odlišnosti sú prirodzené, škoda len, že sa čoraz viac sa vyostrujú, až tak, že sa potom dávajú veci do zlých súvislostí. Akoby móda polarizovať spoločnosť – od politiky, cez vierovyznanie, záležitosti homosexuálov, potratov – najnovšie prišla aj do rodičovstva.
Áno, máme tu viac smerov, viac rodičovských filozofií, ale prečo sa jednoducho nerešpektovať? Prečo útočiť na všetko, čo je nové, iné, než bolo zaužívané posledných 60 rokov? A rodičov nazývať „odtrhnutými od reality“, „oklamanými modrým koníkom“, „zgooglovanými“, skrátka pobláznenými chudákmi?
Ži a nechaj žiť
Áno, sú matky, ktoré sa vzopreli pravidlám posledných desaťročí. Požiadavkám svojich detí v prvých rokoch vychádzajú v ústrety, tak ako to radia aj odborné vedecké štúdie, vychádzajúce z dlhoročných skúmaní. Deti dojčia na požiadanie – neraz kdekoľvek a akokoľvek dlho, spia s nimi v posteli, nosia ich v šatkách, nosičoch, nešetria objatiami, prejavmi lásky. Je na tom niečo zlé? Ak to neprekáža im, prečo okoliu áno?Spomínam si na obľúbené porekadlo môjho otca: „Do troch rokov buď dieťaťu otrokom, do trinástich otrokárom a potom sa snaž s ním spriateliť.“ Bez ohľadu na jeho druhú a tretiu časť, prvá naznačuje, že na plnení detských požiadaviek v ranom detstve bude niečo aj z dávnej ľudovej múdrosti predkov, na ktorú sa kritika dnes toľko odvoláva.
Áno, sú matky, ktoré svojim deťom nedávajú sladkosti, ktoré čítajú etikety na potravinách, ktoré chcú minimalizovať chemikálie v potravinách a kupujú bio. Nemali by sme to robiť všetci? Áno, v minulosti sa nerobila veda okolo jednej piškótky či čokoládky. Ale piškótka v minulosti obsahovala normálne vajíčko a čokoládka zasa kakao, žiadne náhrady či škodlivý palmový tuk. V minulosti sa potraviny nedelili na bio a nebio, pretože väčšina ľudí si vlastné bio dopestovala v záhradkách. Fungovalo domáce poľnohospodárstvo a neboli sme toľko odkázaní na dovoz striekaného ovocia a zeleniny zo zahraničia, neraz z opačného konca planéty.
Sú matky, ktoré si toto všetko uvedomujú a správajú sa podľa toho. Pre niekoho nekonvenčne, pretože sa postavili zaužívaným pravidlám.
A potom sú matky, staré matky, a dokonca lekári, ktorí ich za to kritizujú. Ale prečo ich to irituje? Ako im ubližuje matka, ktorá chce pre svoje dieťa niečo iné? Nastavuje im zrkadlo niečoho, pred čím chcú oni zatvoriť oči? Kde zostal rešpekt, akceptovanie inakosti? Ži a nechaj žiť.
Ďalší hon na bosorky?
Kto si všíma mediálnu prestrelku na tomto poli, zrejme postrehol, že takzvané „biomatky“, ak máme prebrať označenie kritikov, neútočia. Robia si naďalej po svojom, bez ohľadu na to, kto čo o nich hovorí. A to druhých akoby iritovalo ešte viac.Dokonca tak, že začínajú spájať navzájom nesúvisiace veci: „Biomatkám“ a ich vzťahovej výchove pripisujú všetky neduhy dnešných detí.
Pretože áno, sú deti, ktoré sa nevedia pozdraviť, poďakovať, poprosiť. Dokonca také, ktoré sa nevedia usmiať. Sú deti, ktoré sa boja ísť do obchodu na prízemí vlastného paneláku, sú deti, ktoré sa bijú, hádžu o zem, ktoré sa boja sadnúť bez prilby na bicykel, ktoré sa boja prekročiť čiaru detského ihriska, nieto aby slobodne behali po lese. Sú deti, ktoré presedia nad počítačom či tabletom nekonečné hodiny, v dôsledku čoho chorľavejú – telesne i duševne.
Odkiaľ však vieme, že sú tieto deti práve deťmi skupiny „biomatiek“, že za to môže práve nosenie, dojčenie či spoločné spanie?
Určite tomu tak nie je. Už len z hľadiska čísel - táto skupina rodičov je na Slovensku stále v menšine, a počet detí, voči ktorých správaniu sú výhrady, niekoľkonásobne prevyšuje počet detí všetkých „biomatiek“. Čo ak je to naopak, čo ak za deti, ktoré ešte dokážu pozdraviť, nad odretým kolenom mávnu rukou a ďalej uháňajú na bicykli, môžeme vďačiť práve „biomatkám“?
V histórii sa už stalo veľa omylov, keď sa všetky neduhy pripisovali istej skupine ľudí, ktorá sa niečím odlišovala. Došlo to až do krajností, keď sa v stredoveku upaľovali bosorky (či vedci, napríklad Giordano Bruno), v minulom storočí sme tu mali holokaust. Veríme, že debaty o výchove detí až do takých krajností nezájdu (i keď podľa niektorých komentárov na sociálnych sieťach získa občas človek pochybnosti), je však potrebné zamyslieť sa otvorene nad tým, prečo to dnes v našej spoločnosti vyzerá tak, ako vyzerá.
Všetci chceme to isté
Prečo sú mnohé deti také, aké sú? Preto, že ich matky nosili a dojčili? Preto, že ich vypočuli, keď sa na niečo sťažovali namiesto toho, aby ich okríkli, prípadne dali facku, lebo dieťa nemá čo odvrávať?Nie je to náhodou preto, že mnohí ich rodičia si nevedia poradiť sami so sebou, a prenášajú to aj na deti? Pozor, hovoríme o určitej skupine rodičov ako takej, nie tej, ktorá je „bio“, prípadne „nebio“. Skrátka o skupine dospelých, ktorí z rôznych príčin podľahli dnešnej dobe, naháňajú sa za peniazmi a životné hodnoty si nechávajú diktovať lacným bulvárom, celebritami a reklamami.
Dospelých, ktorí svoje deti učia, že podstatné je mať bohatstvo, najlepší mobil, najdrahšie tenisky. Vtedy je človek „niekým“. Čudujete sa potom, že sa také dieťa nepozdraví ani nepoďakuje? Prípadne že nemá záujem sa hýbať, zlepšovať, spoznávať prírodu, vlastné možnosti? Načo, keď to má všetko v ruke v najnovšom smartfóne? A k tomu rodiča, ktorý mu pritakáva, že je to takto v poriadku?
Ak sú tu ešte deti, ktoré sú vysmiate, nebojácne, zamažú sa v blate, prípadne si idú s kamarátmi zahrať futbal alebo skrývačky niekam do terénu, tak to je vďaka inému prístupu, ktorý k nim zvolili ich rodiča. Rodičia, ktorým nevyhovuje dnešný konzum a komercia, naprogramovaných sedem dní v týždni medzi kanceláriou, krúžkami a nákupnými centrami. Opäť hovoríme o skupine ako takej, nie tej, ktorá je „bio“, prípadne „nebio“.
V každej dobe – tej minulej i tej dnešnej – bolo niečo pozitívne. Kedysi bolo vo výchove veľa vecí lepších, než dnes, tak, ako je dnes veľa vecí lepších než v minulosti. Tak si to skúsme zobrať – z jednej aj z druhej doby. Je to lepšie ako sa deliť na dva tábory, stavajúce sa proti sebe. Všetkým nám predsa ide o to isté. Dobro ľudí, dobro našich detí.
ANKETA:
