Dieťa sa správa podľa toho, čo má denne na očiach.
Foto: shutterstock.comDieťa totiž prioritne robí to, čo vidí u dospelých. Ste preňho dostatočným vzorom vo veciach, ktoré od neho vyžadujete?
Pozdravíš tetu?
Zbytočne budete hovoriť dieťaťu „Pozdrav babku! Pozdrav tetu,“ keď vás dennodenne vída prechádzať mlčky okolo väčšiny ľudí. Keď prídete do veľkého obchodu či banky a svoje „dobrý deň“ zamumlete alebo nepovažujete za podstatné zdraviť vo veľkom priestore množstvo ľudí, ktorí zväčša aj tak neodzdravia, dieťa si zapíše do pamäte – zdraviť netreba. Takže – zdravte nahlas a všade tam, kde chcete, aby zdravilo aj vaše dieťa. Pomôže tiež, ak sa aj prihovoríte napríklad vrátnikovi v budove, kde pracujete alebo kam chodievate s deťmi na krúžky. Deti vľúdnosť okopírujú ako niečo prirodzené. Ľahšie to majú rodičia v menších mestách či na vidieku, kde sa ľudia viac poznajú. Tam si niektoré deti zdraviť zväčša zvyknú až tak, že potom vo veľkých mestách zdravia na ulici či v nákupných centrách aj neznámych okoloidúcich.
A čo čarovné slovíčka?
Poznáte tú príhodu, keď si chlapček pýta od dospelého nejakú hračku. Ten mu vraví: „A čo čarovné slovíčko?“ „Čáry-máry,“ odpovie chlapček. Slová „ďakujem a prosím“ berú mnohé deti dnes ako oštaru, ktorú si od nich vynucujú dospelí, a ktorú žiaľ, musia povedať, aby dostali čo chcú. Prečo? Pretože tie slovká nepočujú často od dospelých. Ak chcete, aby dieťa o niečo poprosilo, a potom za to aj poďakovalo, musí to mať dennodenne na očiach. Dbajte preto, ako sa rozprávate so svojím partnerom či známymi i neznámymi ľuďmi, ak niečo od nich chcete. Dieťa vás sleduje a zapisuje si do pamäti, ako sa zachovať v podobnej situácii.
Uprac po sebe!
Zasa ste zakopli o kocky na zemi alebo vetrovku, ktoré dieťa namiesto zavesenia odhodilo na zem? Ak chcete, aby si odpratávalo za sebou svoje veci, musíte aj vy. Isteže, máte toho na robote viac ako vaše dieťa, ak však v náhlivosti pohodíte tašku alebo sveter, kde príde, dieťa nebude chápať, prečo by si malo odkladať veci, keď vy nie. Nemusí síce variť, prať, upratovať či žehliť, jeho činnosti – kresliť, stavať hrad, jesť či čítať si sú však preňho rovnako prioritné ako tie vaše pre vás.
Hýb sa, nevylihuj na gauči!
Žiadať od neho pohyb môžete len vtedy, ak sa hýbete aj vy. Akákoľvek činnosť v pohybe je pre deti lákavá a ak športujete, dieťa bude chcieť automaticky vyskúšať to, čo vy: či už bicykel, beh, plávanie... Ak však po práci prvé, čo urobíte, pustíte televízor či zasadnete do kresla s mobilom v ruke, vaše príkazy voči dieťaťu, aby sa hýbalo či prestalo čumieť na televízor, budú ako hádzanie hrachu na stenu.
Pokoj a úprimnosť
Je náročné reagovať pokojne, keď ste v strese, ale má to dvojnásobný význam. Nebudete zbytočne nerváčiť, ušetríte si zdravie, a zároveň ukážete svojmu dieťaťu, ako zvládať stresové situácie. Aj tu platí, že zbytočne budete na dieťa kričať, nech sa upokojí, keď sa sami trasiete od hnevu či strachu. Dieťa viac než slová vníma pocity. Neoklamete ho v nich – dokáže vycítiť všetko, potláčaný hnev, smútok, nervozitu, strach... Ak ste v strese, namiesto kriku mu radšej pokojným hlasom vysvetlite – vieš, teraz som dosť nervózna, pretože mám toho veľa stihnúť a neviem, čo skôr. Nepretvarujete sa a dieťa sa naučí, že prvým krokom ako riešiť problém, je priznať si ho.
Dobrú chuť či na zdravie
Spoločné stravovanie bez ťukania do mobilu nie je prežitok dávnych snobských časov. Základom stravovania pri stole by sa malo naučiť dieťa doma, nie v škôlke. Nemusíte sadať slávnostne oblečení ku každému jedlu v presne určený čas, v dnešnej hektickej dobe sa rodina počas pracovných dní stretne neraz akurát tak pri večeri, alebo až cez víkend. Aj pri rýchlych jedlách sa však dá odložiť mobil nabok a vzájomne stačí, keď si zaželáte dobrú chuť či poďakujete za jedlo.
