Učiť sa možno i inak než sedením nad učebnicami. Na snímke Adrianine deti majú práve výtvarnú a prírodovedu v jednom.
Foto: Adriana KráľováPrečo? Neodovzdala som všetky svoje kompetencie autoritám a inštitúciám, ale všetko ostalo vo veľkej miere v našich rukách. Moje deti sú zvyknuté rásť a vzdelávať sa doma, veľa tvoriť a poznávať. Nikdy sa nespoliehame iba na pomoc zo strany štátnych inštitúcií.
Výučba v domácom prostredí je super. Čo nás ale veľmi vyrušuje, je neustále pípanie upozornení na zo stránky EduPage. Vadí mi to. Kvantitatívne.
V týchto dňoch sme prišli o niektoré formy voľnosti a naša nezávislosť je oklieštená. Nikdy som nevnímala absenciu slobody v učení viac ako teraz.
Predstavte si to. Mám zrazu dve práce. K eshopu Kengurka, ktorý prevádzkujem, som pridala šitie rúšok. Šijem od rána do večera. Často aj dva dni s jedným a tým istým drdolom na hlave. A mám tri deti. Pípanie upozornení ma vyrušuje, pretože chcem stihnúť všetky povinnosti. Lenže neustále nám pribúdajú nové a nové zadania, na každý deň od rôznych pedagógov. Samé čísla zadaní, strán, cvičení a úloh.
Adriana Kráľová šila rúška prakticky od prvých dní, kedy boli potrebné a keď ich väčšina ľudí a inštitúcií nemala k dispozícii.
Foto: Adriana KráľováŠitie rúšok vnímam ako poslanie solidarity v tejto neľahkej situácii. Trhá mi srdce, že niekto nemá rúško v práci, v obchode, na ulici. Medzi ľuďmi, o ktorých sa bojím. Tak pomáham ako sa dá. No deti mám tri a každé má svoje potreby. K tomu treba nakúpiť, navariť kvalitné jedlo. To niekedy trvá aj 4-5 hodín vrátane upratania riadov. V hlave pritom neustále premietam: „Čo mama, otec, 85-ročná starká po operácii a komu vlastne treba ešte pomôcť?“ A potom to zrazu pípne. Vlasy mi z toho stoja dupkom.
V začiatkoch mi pomohla moja priateľka Lenka Halásová, keď mi pripomenula, že systém ani EduPage nezmením, jediné, čo môžem urobiť, je zmeniť môj postoj k celej situácii.
Zvládnem to, ale vadí mi pár vecí. Nech si napríklad skúsi učiteľ v škole počas hodiny navariť; postarať sa o menšie deti, okrem tých, ktoré „píšu diktát“; nalievať vodu a robiť kuchárku, manažérku, učiteľku, matku, upratovačku a mohla by som pokračovať. Toto všetko robím a musím to robiť naraz. Vlastne táto učiteľka by mala ešte prácu formou Home Office, a popri tom diktáte by mala za úlohu šiť rúška. Tento klip by som si rada pozrela a opýtala sa jej na konci, ako sa cítila.
Ja som sa cítila hrozne. Viem, chce to plán.
Druhý týždeň to už bolo lepšie. Odmietam sa s deťmi učiť každý deň a nerobiť tým pádom poriadne ani prácu, ani školu, ani domácnosť. Tak sme si vymysleli učenie párkrát do týždňa nárazovejšie.
Prvýkrát sme si urobili školu v prírode. Bolo to super, naozaj. Pridal sa aj najmladší syn a písal “a”. Potom skončil pri lopate. Primerane svojmu veku.
So šitím rúšok pomáhajú aj deti. Ide im to. Okrem šitia sa tak učia aj pomáhať iným.
Foto: Adriana KráľováAké sú priority? Čo je pre deti dôležitejšie? Nudné zadanie z učebnice alebo verejné zdravie a pomoc chorým, starým a postihnutým?
Ja si myslím, že moje deti sa počas tejto výučby doma učia viac ako kedykoľvek predtým. Učia sa EQ a to sa nedeje v škole veľmi často. Naučili sa dokonca šiť. Aďko má často informatiku, miluje počítače, vie strihať videá na profi programe Premiére.
Na tejto jeho slobodnej informatike dokonca trénuje angličtinu. Napísal dokument o hre v angličtine. Miluje rôznych youtuberov a veľa sa tam naučí.
Potom sme mali technické a domáce práce. Varili sme. O chvíľu máme pestovateľské práce a sezónu sadenia. Rozhodli sme sa, že zriadime kurín a bude aj „veľa pílenia a šrúbovania s ockom“. Sofi si precvičuje písanie prirodzeným spôsobom a s radosťou – chlapci mali meniny a ona im „písala a kreslila darčeky“.
Rátame popri telesnej na záhrade, pretože robíme preteky na bicykloch alebo v behu.
Výtvarnú majú vlastne stále. Na záhrade rozložia drevené stojany a fičia. Na schodoch domu máme oblastnú galériu. Sofi kreslí a učí sa angličtinu s Lesanou.
Ateliér.
Foto: Adriana KráľováAďka nenudí diktát s Danielom Hevierom.
Prečo teda deti dostávajú nudné zadania? Vie sa niekto vcítiť do našich povinností? Ja to zvládnem a aj moje deti. Ale čo mi ostane na konci??? Pocit znechutenia: Fuj škola!
Toto robí školský systém deťom. Toto robí rodičom. A potom sa všetci čudujú, prečo poznanie nie je láskou, prečo máme vyhorené deti a rodičov a prečo pri slove „škola“ má každý z nich len hnusný pocit v žalúdku.
Niečo vám poviem: Toto všetko píšem ako vyštudovaný pedagóg. Ako bifľoš. Ako človek, ktorý denne číta, miluje poznanie, miluje štúdium. Ale spôsobom, aký sama chcem. Nie tým, čo mi niekto nadiktuje.
Preto si myslím, že by nám pedagógovia mali dať okruh tém, ktoré treba prebrať. A hlavne prosím, pošlite to naraz na týždeň alebo dva dopredu. Mne prestane pípať EduPage a prestanem mať z toho nepríčetné stavy.
Prečo sa rodič a dieťa nemôžu učiť slobodne? Ja pokojne na konci tohto „obdobia“ preukážem, čo sme sa naučili a čo sme robili. Bez toho, aby nás pritom niekto terorizoval kvantitou, ktorá nerešpektuje situáciu pracujúcich rodičov z viacdetnej rodiny.
Nestačí chcieť zmenu, ja som si ju vybrala. Budeme konať podľa seba a v rámci možností. Obhájim si to bez strachu z autority.
Každý deň, v tejto neľahkej situácii s koronou, sa snažím dostať do harmónie. To sa mi darí s metódou BARS a cvičeniami s Lenkou, každý večer.
Takže. Pípanie nezmizlo. Ale my sme jasne vymedzili náš prístup k učeniu a učiteľky ho akceptovali.
VIDEO Ako vyzerá naše učenie:
Aký ste mali dnes deň vy?
Ja sa chystám okrem dnešného učenia slniť s deťmi, aby sme mali imunitu od skorej jari z prirodzeného vitamínu D.
PRIORITY. Mojou je pomoc bezbranným ľuďom počas mimoriadneho stavu.
Obživa, prežitie, rodina, domácnosť a pardon, ale učenie až na konci. Pripomínam vetu, že solidarita je viac ako domáca úloha.
Prežitie, život sú viac ako nejaké zadanie.
My sa ale učíme každý deň. Učí nás reálny život a situácie v ňom.
Táto situácia môže naučiť nás všetkých, čo školstvo potrebuje prekopať. Naše postrehy a riešenia sme spísali do iniciatívy #zaslobodneucenie pod OZ VŽDY SPOLU. Ak ste sa v tom našli, prosím podpíšte našu petíciu, ktorú sme zostavili s tímom pedagógov a nemajú problém o veciach otvorene hovoriť. Nájdete ju na facebooku nášho združenia.
Pozn. autorky: Tento text nie je kritikou žiadnych konkrétnych osôb. Naše pani učiteľky nás rešpektujú. Je skôr snahou priblížiť situáciu pracujúcich rodičov vo verejnom priestore a komunikovať problematiku vecne, konštruktívne s cieľom vytvoriť čo najlepšie podmienky pre nás všetkých. Možno sa v tom mnohí rodičia nájdu. Pomáha im pocit, že v tom nie sú sami. Aby sme sa na konci ocitli na jednej lodi: učiteľ, rodič a žiak. Už teraz sa deje veľká reforma školstva. Mám z toho až zimomriavky.
