Nevyčítajte, popisujte!
Foto: Shutterstock.comPríčinou nie je „nevychované“ dieťa, ale veľmi často nevhodne zvolený spôsob komunikácie. Ani dospelý nie je nadšený, ak mu niečo niekto prikazuje či zakazuje. Ak chcete, aby dieťa s vami viac spolupracovalo a urobilo to, čo považujete za dôležité, vyskúšajte metódu popisovania.
„Podstatou popisovania je, že hovoríme o niečom, čo vnímame, a to bez toho, aby sme to posudzovali. Buď niečo je, alebo nie je v poriadku – v druhom prípade popisovaním naznačujeme, že očakávame nápravu,“ vysvetľujú princíp metódy Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová, autori knihy o výchove Respektovat a být respektován.
Ukážme si to na príklade. Bežne by sme dieťaťu povedali: „Ty si zase nevyniesol kôš, hneď s ním bež von.“ V tejto vete zaznieva negatívne hodnotenie dieťaťa, výčitka, kritika. Prirodzenou reakciou dieťaťa je odmietnutie. Začne slovná prestrelka, ktorá končí psychickým vyčerpaním na oboch stranách.
Oveľa šikovnejšie bude, ak skúsite situáciu popísať a dieťaťu tak veľmi jemne naznačíte, čo je treba urobiť: „Kôš je zasa plný.“ Dieťa sa nebude cítiť osobne dotknuté, pretože len konštatujete zjavný fakt a veľmi pravdepodobne vašu skrytú prosbu vypočuje. Ak napriek tomu nebude reagovať, môžete použiť otázky, ktoré ho k akcii priamo vyzvú, ale opäť bez negatívneho hodnotenia: Čo ty na to? Čo s tým urobíš? Snažte sa pritom o vľúdny tón bez náznaku výčitky.
Robí sa to takto
Ak dieťa ešte len učíte, čo je správne a čo nie, rovnako nemusíte používať zákazy a príkazy, ale jednoducho mu vysvetliť, ako sa veci majú. Uvidí tak vaše slová v širšej súvislosti a ľahšie si vhodný postoj osloví. Namiesto výčitky „Prečo si zasa nepozdravil tetu?“ môžete povedať: „Je pekné, ak sa ľudia zdravia. Vytvára to medzi nimi dobré vzťahy.“ Rovnako mu takto môžete vysvetliť čokoľvek bez toho, aby ste ho zahanbovali.„To, či použijeme popisovanie alebo naopak príkaz, zákaz či iné neefektívne štýly, má ďalekosiahle dôsledky. Dobrým vodidlom, ak si nie sme istí, či sme niečo povedali dobre, je otázka: Ak by sme boli na mieste dieťaťa, chceli by sme to počuť? Čo by sme na to mali chuť povedať či urobiť? Prípadne: Ako inak by sme to chceli počuť?“ uzatvárajú autori knihy.
Chcete odpoveď? Nepýtajte sa!
Aj veľké množstvo otázok, ktoré deťom kladiete, ale odpovede sa už nedočkáte, môžete s úspechom nahradiť metódou popisovania. Ak chcete vedieť, čo bolo v škole, nemusíte sa pýtať: „Písali ste ten test? Akú známku si dostala?“ Bežné dieťa je aj na takto jednoznačne podanú otázku schopné odpovedať: „Neviem.“ Aby ste ho „rozhovorili“, môžete skúsiť popis situácie: „Včera si hovorila, že budete písať písomku z matematiky.“ Otvorený koniec vety dieťa nenásilne ponúkne, aby o situácii povedalo niečo viac. „Tým dávame druhej strane priestor, aby sa rozhodla, či a ako bude reagovať. Dať priestor je znakom rešpektujúceho prístupu,“ uvádzajú autori inšpiratívnej knihy.
Aj veľké množstvo otázok, ktoré deťom kladiete, ale odpovede sa už nedočkáte, môžete s úspechom nahradiť metódou popisovania. Ak chcete vedieť, čo bolo v škole, nemusíte sa pýtať: „Písali ste ten test? Akú známku si dostala?“ Bežné dieťa je aj na takto jednoznačne podanú otázku schopné odpovedať: „Neviem.“ Aby ste ho „rozhovorili“, môžete skúsiť popis situácie: „Včera si hovorila, že budete písať písomku z matematiky.“ Otvorený koniec vety dieťa nenásilne ponúkne, aby o situácii povedalo niečo viac. „Tým dávame druhej strane priestor, aby sa rozhodla, či a ako bude reagovať. Dať priestor je znakom rešpektujúceho prístupu,“ uvádzajú autori inšpiratívnej knihy.
