Pozerajte sa na svet detskými očami.
Foto: Shutterstock.comPrečo nechce počúvnuť? Prečo sa toľko hnevá, aj keď nemá dôvod? Prečo robí prieky? Tieto otázky si rodičia kladú pomerne často a hoci sa snažia uplatniť na dieťa rôzne metódy, aby ho konečne „umravnili“, veľmi často neuspejú. Pritom by na začiatok úplne stačilo pochopiť, že dieťa nie je dospelý a jeho emócie sa od tých našich veľmi líšia. Len ak mu porozumieme a pokúsime sa pozrieť sa na svet jeho pohľadom, dosiahneme želaných výchovných cieľov a ako bonus ešte navyše zlepšíme vzájomné vzťahy.
„Okrem očividných rozdielov v telesnej veľkosti a v životných skúsenostiach existujú aj ďalšie základné rozdiely medzi dospelými a deťmi, ktoré spôsobujú veľa nedorozumení. Ak je dieťa malé, nie je iné východisko, než aby dospelý tieto rozdiely zohľadnil. Inými slovami: musí prestať s projektovaním svojho spôsobu bytia do dieťaťa a namiesto toho vnímať jeho osobitosť. Naozaj nie je možné dospelému túto ohľaduplnosť voči dieťaťu odobrať,“ je presvedčená Rebeca Wildová, autorka knihy Učiť sa žiť s deťmi (vyšla v češtine). Autorka odišla z Nemecka do Ekvádoru, kde vedie materskú, základnú školu a centrum celoživotného vzdelávania s celosvetovým ohlasom. Veľa sa pritom naučila od ekvádorských indiánov.
„To, že deti potrebujú naše skutočné pochopenie a ochranu, dokazuje, že detský organizmus sa od toho nášho v mnohom odlišuje,“ vraví a ako príklad udáva vnímanie času. Dieťaťu podľa nej úplne chýba chápanie časovej súslednosti. Nerozumie, prečo sa niečo musí diať v určitú dobu a prečo nemôže vždy robiť to, čo by práve chcelo. Je preň veľmi ťažké na niečo čakať, hoci dospelí si myslia, že by túto schopnosť malo ovládať už od útleho veku. „Myšlienka je to natoľko mylná, akoby sme chceli žalúdok dieťaťa odnaučiť pocitu hladu,“ píše Rebeca Wildová.
Dieťa nepočká
Skutočné potreby dieťaťa by rodičia mali podľa nej uspokojiť hneď, ako je to možné. Ak to neurobíme, môže sa to na potomkovi negatívne psychicky odraziť. Napríklad ak mu príliš často hovoríme, aby chvíľku počkalo, do života si môže odniesť nastavenie: „Nikto na mňa nemá čas, a tak nikomu na mne nezáleží.“ Samozrejme ako dieťa rastie, postupne sa učí, že niekedy je počkať nevyhnutné.„Ak nepozorní a nevedomí rodičia často odsúvajú uspokojenie detských potrieb na druhú koľaj alebo ich plnia mechanicky a bez pravej empatie, nahromadia v sebe deti toľko napätia, až majú nevedomky sklon k tomu, že svoje priania vyjadrujú v tom najmenej vhodnom okamihu. Akoby hľadali nové potvrdenie vlastného presvedčenia, že budú vždy odmietnuté,“ popisuje Rebeca Wildová.
Skrátiť dobu čakania na minimum a vyjadriť láskyplný záujem, to je cesta k tomu, aby dieťa získalo dôveru v rodičov, od ktorej sa potom odvodzuje dôvera v celý svet.
Alebo ďalší príklad: malé deti ešte nie sú schopné vnímať rozdiel medzi vnútorným a vonkajším, medzi ja a ostatní. S najbližšími ľuďmi aj celým svetom cíti jednotu. „Je presvedčené, že aj my sa cítime byť jedným a vždy vieme, na čo myslí, čo cíti alebo čo má práve za lubom. Mnohé výbuchy našej netrpezlivosti spôsobuje práve toto videnie sveta,“ upozorňuje skúsená odborníčka. Ak sa čudujeme, že nám dieťa nechce povedať, čo zažilo v škôlke a dokonca sa pre tú otázku cíti nahnevané, vysvetlenie môže byť, že jednoducho nechápe, prečo sa na to pýtame, veď to predsa musíme vedieť!
Brať ohľady na potreby dieťaťa a jeho aktuálny vývojový stupeň, to tiež znamená chápať všetkým rodičom dobre známe situácie, keď dieťa za nami lezie aj na wc a nedopraje nám ani chvíľu oddychu alebo začne „vyvádzať“ a dožadovať sa pozornosti práve vo chvíli, keď vybavujeme dôležitý telefonát či varíme večeru. Nechce nás nahnevať ani nami nemanipuluje, len si žiada uspokojenie svojich oprávnených potrieb. Postupom času sa všetko zmení, ale je dôležité neprepásť príležitosť pozerať sa na svet detskými očami.
