„Falošný rešpekt k dieťaťu podráža rodičom nohy,“ vraví Katka Králová z Nevýchovy. VEĽKÝ ROZHOVOR, ktorý zmení váš pohľad na výchovu

Gabriela Bachárová, 17. apríla 2021 o 05:00

„Úlohou rodičov je stať sa takým človekom, ktorému dieťa túži načúvať,“ je presvedčená Češka Katka Králová, autorka výchovného konceptu Nevýchova, ktorým už úspešne prešli desaťtisíce rodičov. Prečítajte si obsiahly a podnetný rozhovor, v ktorom sa dozviete, čo všetko je dôležité pre dobrú výchovu dieťaťa.

Katka Králová založila výchovný projekt Nevýchova.

Foto: archív Katky Královej

Prečo sa váš program volá Nevýchova, keď v ňom ide hlavne o výchovu?
Je to jednoduché, výrazné, aj zľahka provokatívne, takže ten názov už nezabudnete (úsmev). Hlavne ale ide o to, že je to výstižné. V Nevýchove ide o výchovu, nenabádame rodičov, aby deti nechali vyrastať ako drevo v lese. Ale je to úplne odlišný prístup než klasická výchova, kde spolu rodičia a deti väčšinou bojujú. Ide o to začať sa rešpektovať, načúvať si a porozumieť potrebám toho druhého. Názov sa nám páčil hneď na začiatku a aj spätne si myslím, že pri hlbšom pohľade dobre vystihuje to, čo robíme.

Nie sú zlé deti ani neschopní rodičia, problém je v komunikácii. To je jeden z hlavných princípov Nevýchovy. Akých komunikačných chýb sa rodičia najčastejšie dopúšťajú vo výchove svojich detí?
Jednou z najčastejších vecí napríklad je, že rodičia nevedia narábať s detskými emóciami. Riešia ich buď zľahčovaním v zmysle: „Neplač, to nič nie je, to bude dobré“, alebo popieraním: „Dosť už, prestaň sa rozčuľovať“, prípadne ignorovaním – to je to klasické: „Nevšímam si ho a počkám, až ho to prejde.“ Nič z toho však dieťa nenaučí s emóciami zaobchádzať a všetko to len nahráva stále častejším emočným scénam.

Možno to rodičia poznajú, že sa im doma opakujú scénky plné plaču alebo hnevu neustále dookola a so stále zvyšujúcou sa intenzitou. To je vždy dobrý signál, že to chce v komunikácii niečo zmeniť. Keď to poviem veľmi jednoducho, je potrebné sa v tých emočných situáciách naučiť zastaviť a pozrieť sa na ne aj z pohľadu dieťaťa. A hovorím zámerne „aj z pohľadu dieťaťa“. Hoci je dieťa v tej situácii dôležité, nie je v nej jediné.

Aby som vám to „z pohľadu dieťaťa“ ale viac priblížila, zoberte si trebárs takýto jednoduchý príklad: Dieťa si omylom rozšliapne svoju obľúbenú hračku a plače. Z nášho pohľadu sa možno nič hrozné nestalo, má predsa dosť ďalších hračiek. Takže mu začneme hovoriť buď: Neplač, to neprekáža, pozri, máš ešte medvedíka a pandu a autíčko... alebo naopak „výchovne“ zahlásime: Hovorím ti to stále, že si máš na tie veci dávať pozor, tak teraz nerev. No, a teraz si predstavte, že si rozbijete svoju obľúbenú šálku, je vám to ľúto a niekto vám povie: „Neplač, pozri, koľko máš ešte v poličke iných šálok. A vieš čo, mala si si na ňu dávať lepší pozor.“ Celkom nepríjemné, že? Nechceli by ste oveľa radšej počuť niečo ako: „Je ti to ľúto? Mala si ju rada, však.“

A tým chcem povedať, že deti od nás potrebujú to isté vcítenie sa, aké by sme si želali od druhých my sami, keď máme ťažkú chvíľku. A isteže je šálka banalita, ale takých situácií, v ktorých nám vcítenie chýba, s nami deti zažívajú stovky. Nielen, keď ide o emócie.

Iný príklad je, keď dieťa robí niečo z nášho pohľadu nežiadúce. Rodičia často reagujú štýlom: Nie. Nerob to. To nemôžeš. Nechytaj to. Jednoducho ho zastavia. Málokedy sa ale pýtajú na dôvody: prečo to vlastne to dieťa robí, čo ho na tom zaujíma alebo o čo mu ide? Chce možno upratovať veci ako mamička, keď sa šplhá na umývačku a stále stláča tie zakázané gombíky? Alebo si chce veci prezrieť, keď stále siaha na to, na čo nemá?

Samozrejme, vy mu nemusíte dovoliť, aby robilo všetko, čo si zmyslí. Ale je rozdiel, keď naň vyhŕknete: „Nechytaj to!“ a možno ho aj capnete po ruke, alebo keď mu s pochopením poviete: „Chceš si pozrieť môj mobil? Ten ti ale nechcem dať do ruky, vieš. Prepáč, bojím sa oň.“

Nielenže to je citlivejšie, ale predovšetkým od vás dieťa tento spôsob komunikácie odkukáva. Takže sa potom nemusíte dočkať toho, že niekomu dá na ihrisku lopatkou, keď mu nebude chcieť požičať hračku, ale namiesto toho trebárs povie: „Necem požičať, plepáč.“ To je mimochodom reálna historka, máme takých príbehov od rodičov v Nevýchove hromady, a vždy mám veľkú radosť, keď rodičia zmenou komunikácie zrazu zistia, že ich dieťa je fajn citlivý človek, a nie divoký, nezvládnuteľný beťár.

Ako môžeme tieto zlé komunikačné návyky odstrániť? Na čo máme klásť dôraz, aby sme s deťmi dobre vychádzali?
Tých vecí je viacero a nedá sa to zjednodušiť na pár rýchlych tipov „Čo urobiť, aby to s deťmi klapalo", ak nemá byť odpoveď povrchná. Spravidla je potrebné zmeniť komunikáciu od základov, keď cítite, že s deťmi nevychádzate, že vás napríklad hnevajú, neposlúchajú, ignorujú alebo tie staršie sa pred vami zatvárajú v izbe a prevracajú oči, keď im niečo poviete. To všetko sú časté známky toho, že v komunikácii niečo drhne a dieťa svojím „nevhodným“ správaním vlastne len volá po zmene prístupu.

Ak by som ale predsa len mala odporučiť jednu vec, ktorá je výborná na začiatok, bola by to táto: Keď riešite s dieťaťom akúkoľvek situáciu, tak skôr, kým niečo poviete alebo urobíte, najprv sa na moment zastavte. Samozrejme ak nejde o život a dieťa trebárs neletí do cesty, to je asi jasné. Rýchle rodičovské riešenia totiž bývajú plné emócií a naučených automatizmov, keď na dieťa niečo vyhŕkneme alebo mu bez rozmyslu povieme nejaké „výchovné“ vety, a pritom ak by sme sa nad nimi zamysleli, možno by sme ich v živote nevypustili z úst. Možno by sme si aj spomenuli, ako tie isté vety, ktoré deťom opakujeme, nás samých v detstve štvali a boleli. A nie je žiadny dôvod si myslieť, že naše dieťa neštvú alebo nebolia úplne rovnako.

Preto tá prvá dôležitá rada, ako začať svoju komunikáciu meniť a zlepšovať vzťah s deťmi, je nechrliť na ne automaticky výchovné frázy, ale dopriať si ten moment zastavenia. Chvíľu trebárs len mlčať, stačí pár sekúnd, než poviete niečo, čo by potom vás aj dieťa mrzelo. A viem, že je to ťažké, často sme v rodičovstve bohužiaľ naučení ísť na autopilota, zvlášť keď s nami mávajú emócie. Chce to určitý tréning, v našom kurze je to napríklad jedna z hlavných tém, ako zvládať svoje emócie, pretože rodičia s tým často mávajú problém.

Ale keď sa vám ten moment zastavenia podarí a predstavíte si, že by to isté, čo ste práve chceli povedať svojmu dieťaťu, povedal niekto vám, tak možno nakoniec poviete niečo úplne iné. Alebo možno len zmeníte tón z naštvaného na ľudskejší, a už tým sa môže medzi vami a dieťaťom rozbehnúť nenápadná, ale dôležitá zmena. Zvlášť keď sa vám to takto podarí opakovane. Odporúčam vyskúšať.

Katka Králová na kurze Nevýchovy.

Foto: archív Katky Královej

Nevýchova stojí na viacerých konkrétnych komunikačných princípoch. Mohli by ste mi o týchto jednotlivých princípoch povedať viac?
Môžem, ale obávam sa, že to bude iba množstvo prázdnych slov, z ktorých si čitatelia nedokážu nič vziať. Pretože žiadny teoretický popis vám nezaručí skutočný zážitok z toho, ako princípy fungujú. Skoro každý rodič už napríklad niekde počul, že je vo výchove dôležitý rešpekt k dieťaťu. A stalo sa z toho také novodobé výchovné klišé, o ktorom každý hovorí, ale málokto si to skutočne ohmatal.

Rodičom sa tak potom deje to, že v snahe o rešpekt okolo dieťaťa behajú, ustupujú mu, nechajú si, nech im skáče po hlave a tichým hlasom mu stokrát dookola opakujú: „Tobiáško, ja už potrebujem, aby sme išli“, zatiaľ čo Tobiáško ich úplne ignoruje. A títo rodičia to samozrejme myslia veľmi dobre, cítia, že klasická výchova, kde rodič vládne tvrdou rukou, a ktorú často zažili sami na sebe, nie je tou cestou, po ktorej chcú so svojím dieťaťom ísť oni. Ale skĺzli bohužiaľ do druhého extrému, keď začína dieťa vládnuť im.

V Nevýchove je rešpekt veľmi dôležitý – a tým sa dostávam naspäť k tým princípom, na ktoré sa ma pýtate, pretože rešpekt je hlavným pilierom, na ktorom všetky ďalšie princípy stoja a padajú. Skutočný rešpekt je ale vždy obojstranný, a to by som rada podčiarkla. Nemôžem skutočne rešpektovať dieťa, keď súčasne nerešpektujem aj samu seba. To potom nie je rešpekt, ale obeť, a z tej sa naše dieťa do života nič dobrého nenaučí.

Zároveň naozajstný rešpekt tiež znamená otvorenosť. Otvorenú a úprimnú komunikáciu. Žiadne manipulácie a emočné hry, ako dostať dieťa tam, kam potrebujem. Trebárs tým, že mu poviem: „To som teda smutná, keď ma tak hneváš.“ To nie. Otvorenosť a pravdivosť rodičov je v Nevýchove ďalšou kľúčovou vecou.

Aby som vám to zase priblížila na príklade: z nášho pohľadu napríklad nie je žiadny rešpekt nechať dieťa ísť do škôlky v pyžame, keď si zaumieni, že sa neoblečie, pretože ja ho predsa rešpektujem a nechám ho zažiť si dôsledky – pritom mi ale škrípu zuby z toho, ako veľmi je mi to proti srsti, cítim sa v tej situácii s prepáčením ako blbec, že vediem dieťa v pyžame, ale v duchu poučiek rešpektujúcej výchovy to urobím. V tom ale nie je žiadna otvorená komunikácia, nieto ešte nejaký rešpekt voči sebe, cítite to? Otvorené by naopak bolo dieťaťu na rovinu povedať: „Pozri, ja rozumiem, že sa ti nechce obliekať sa, ale ja potrebujem, aby sme to spoločne nejako zvládli, nechcem ťa nechať ísť v pyžame. Tak ako to spolu môžeme vymyslieť? Alebo čo by ti pomohlo?“

A teraz ma prosím neberte za slovo a neurobte z tých viet, ktoré som uviedla ako príklad, nejakú šablónu, ktorá vždy zaberie, a keď nie, tak je celá Nevýchova nanič. Chcem vám na nich len naznačiť rozdiel medzi skutočným rešpektom a pseudorešpektom, ktorý sa v modernej výchove rozbujnel a hádže rodičom polená pod nohy.

Ten skutočný rešpekt bohužiaľ v našej generácii málokto z nás na sebe zažil, nevieme, ako skutočne vyzerá, iba o ňom stále niekde čítame. Väčšinou je ale potrebné si ho najskôr zažiť a poriadne ohmatať, aby sme ho v sebe objavili a mohlo nám rešpektovanie s deťmi fungovať. Preto trebárs v Nevýchove robíme kurz pre rodičov zážitkový, teórie majú už väčšinou naštudované dostatočne, ale v praxi s deťmi ich potom nedokážu použiť. A my sa ich práve snažíme vtiahnuť do praxe. Sprostredkovať im vlastný zážitok. A tým im pomôcť to prirodzene začať žiť, aby im to s deťmi konečne začalo fungovať.

Začnite u seba

Veľa výchovných škôl kladie dôraz na rešpekt k dieťaťu, vy hovoríte, že je rovnako dôležité, aby dieťa rešpektovalo svojich rodičov, čo je zvlášť v dnešnej dobe problém a veľa detí skáče rodičom takpovediac po hlavách. Ako si rodič môže u dieťaťa vybudovať zdravý rešpekt?
Vybudovať si u dieťaťa zdravý rešpekt znamená začať u seba. A to niekedy veľmi nechceme počuť, pretože ten problém je predsa dieťa, keď ma nerešpektuje (úsmev). Lenže mojou úlohou ako rodiča je predovšetkým stať sa takým človekom, ktorému dieťa túži načúvať. A to v kocke znamená naučiť sa poznať svoje potreby, svoje hranice, dokázať ich otvorene komunikovať, pevne, ale aj láskavo. Bez toho, že by som na dieťa musela kričať: „Už ti to hovorím desiatykrát, tak ma láskavo rešpektuj, alebo už si ma nepraj!“

To je potom iba vynútená, vykričaná autorita, postavená na hrozbách a strachu. Dieťa sa bojí, že sa mama bude hnevať, že bude tato naštvaný, že dostane na zadok, že ho nepustia von. A preto urobí to, čo rodič chce. A niekedy to vyzerá ako víťazstvo – hurá, dieťa ma poslúcha, mám uňho rešpekt.

Lenže toto nie je rešpekt, ale strach. A strachom sa nedá vybudovať zdravé sebavedomie, kritické myslenie, citlivosť k druhému, prosto zdravá detská osobnosť. Zato sa môžeme tešiť na scény v puberte, kedy nám tú vykričanú autoritu dieťa začne vracať rovnakým metrom, alebo sa naopak pred nami zatvorí do izby a odstrihne nás, pretože už to jednoducho nechce ďalej počúvať.

Nič z toho sa ale nemusí stať, keď ten zdravý rešpekt spolu naštartujete včas. A znova, začať môžete tým, že si uvedomíte, ako s dieťaťom jednáte. Či tak, ako by ste si želali, aby ono jednalo s vami. Alebo ak robí niečo, čo sa vám nepáči, tak naňho nakričíte a dáte ho do laty, alebo máte snahu mu aj porozumieť. Či vo vašej konverzácii prevažujú príkazy, zákazy a všelijaké divadielka typu: „Tak keď teda nejdeš, tak ja ťa tu nechám. Nekrič, lebo sa pani doktorka bude hnevať", alebo je v nej otvorenosť, vcítenie sa, láskavosť. No a keď zistíte, že ani veľmi nie, máte na čom pracovať (úsmev). Ale nebojte sa, nemusíte to všetko zmeniť ako mávnutím čarovného prútika, to zvyčajne ani nejde, keď ste roky na niečo zvyknutí, a nie je potrebné si preto zúfať. Dôležité je začať. Ak by ste sa do toho chceli pustiť s Nevýchovou, odporúčam náš bezplatný rodičovský seriál, ktorý vám mnohé z toho, o čom som hovorila, viac osvetlí, informácie nájdete na rodicovskyserial.cz.

Hranice majú vychádzať z vás.

Rešpekt detí voči rodičom samozrejme závisí aj od toho, či deťom vybudujeme funkčné hranice a pravidlá, aby nemali pocit, že ich nezmyselne obmedzujeme a zároveň boli ochotné nastavené pravidlá plniť. Ako ale tieto hranice rozumne a citlivo nastaviť? To je tiež pre rodičov často problém.
Máte pravdu, je to častý problém. A je to dosť komplexná téma, nestačí vedieť, že mám dieťaťu nastaviť hranice a mám byť dôsledná. Pretože to často skĺzne k tomu, že na niečom trvám, dieťa to nedodržuje, ja to musím stále strážiť, kontrolovať ho a usmerňovať, a dobre v tom nakoniec nie je ani mne, ani jemu. To sú tie takzvané vonkajšie hranice, ktoré rodičom tak často nefungujú.

Ak majú byť hranice funkčné, je potrebné, aby vychádzali z vás, z vašich konkrétnych potrieb a potrieb vášho konkrétneho dieťaťa. To sú hranice vnútorné, ktoré uplatňujeme v Nevýchove. Neexistuje na to ale instantný návod typu „povedzte toto, urobte toto“. Je to proces, v ktorom najskôr rodič svoje skutočné hranice objavuje a upevňuje sa v tom, čo je pre neho dôležité, čo chce, alebo čo naopak nechce, aké hodnoty sú pre neho v živote kľúčové. Tento krok je nevyhnutný hlavne preto, aby mal v sebe nejako primárne jasno skôr, než začne nastavovať akékoľvek hranice s deťmi.

Deti totiž veľmi dobre vnímajú, keď nastavíme hranice, o ktorých sami nie sme úplne presvedčení a robíme to trebárs iba preto, že si myslíme, že sa to tak má, alebo že nám to niekto poradil: „Vieš, toto mu musíš zatrhnúť, lebo ti za chvíľu bude skákať po hlave. Takto si ho nezvykaj, dieťa musí spať v postieľke, lebo z toho budeš raz nešťastná,“ a podobne.

Také hranice sú potom umelé, neisté, rodič sa v nich sám príliš nevyzná, necíti alebo o nich pochybuje a dieťa z neho logicky tú neistotu vníma a nespolupracuje. Vaša rodičovská istota je dôležitá, aby sa o ňu mohlo dieťa oprieť a nemuselo vás neustále skúšať. Ale nedá sa vybudovať na tom, že niečo dieťaťu poviete a potom na tom i keď láskavo trváte. Nemôžu to byť iba slová, musia vychádzať zvnútra, z vás. Preto sa my v Nevýchove hraniciam podrobne venujeme v kurze, kde majú rodičia priestor si svoje vnútorné hranice nájsť, ohmatať, uistiť sa o nich. Až potom môže nasledovať druhý krok: naučiť sa svoje hranice jasne vyjadrovať.

Čo znamená predovšetkým prestať s moralizovaním typu „toto sa nerobí, toto sa nesmie“ a prikazovaním ako „nekrič tu, toto nechytaj, neskáč mi do reči, musíš si umývať ruky, budeš si po sebe upratovať, musíš nosiť prezuvky“ a podobne. A namiesto toho začať otvorene komunikovať to, o čo mi skutočne ide.

Môže to potom znieť napríklad takto: „Som nervózna z toho, ako tu šermuješ s tou palicou medzi deťmi, Maťo. Bojím sa, že niekoho zraníš, a to nechcem. Potrebujem, aby si s tým prestal.“ Ale zase, je to len príklad. Vôbec tu nejde o to, že zmeníte pár viet, poviete to dieťaťu pekne a ono sa na to chytí. To nie. Je to hlbšia cesta do seba, do svojej rodičovskej sebaistoty a pevnosti, aby to naozaj fungovalo. Je čarovná a objavná a vždy sa vám v dobrom vráti, ale chce to ísť v téme hraníc naozaj do hĺbky.

Ako sa má rodič zachovať, ak sa mu nedarí, aby dieťa dodržiavalo stanovené dohody, pravidlá, hranice?
To veľmi záleží na situácii. Každá situácia, v ktorej sa s dieťaťom nachádzate, je jedinečná, rovnako ako je jedinečné vaše dieťa a takisto aj vy, nie ste rovnaká mama ako pani Omáčková odvedľa (úsmev). Preto ja nerada dávam rodičom skratky typu: „Zachovajte sa takto, takto je to správne.“

Pretože správne je to vtedy, keď to riešenie vyhovuje vám, vášmu dieťaťu a vašej konkrétnej situácii. Samozrejme tiež s rešpektom voči okoliu, nežijeme vo vzduchoprázdne, takže určite nie je správne nechať napríklad dieťa skákať v autobuse po ľuďoch, pretože vám to tak obom vyhovuje. To je opäť len pseudorešpekt dotiahnutý do absurdity.

V každom prípade keď dieťa vaše pravidlá a hranice nerešpektuje a neberie vás vážne, je to väčšinou správa o tom, že buď vaše hranice v skutočnosti nie sú vaše, iba sa snažíte niečo uplatňovať bez vnútornej istoty. Alebo, a to je tiež časté, vám z tých hraníc „vypadlo“ dieťa. Jednoducho povedané, neberiete ho vážne, preto ani ono neberie vážne vás.

Vnútorné hranice sú totiž vždy hranice spoločné. To znamená, že vychádzajú z toho, čo chcete a potrebujete vy ako rodič, ale počítajú s tým, čo chce a potrebuje vaše dieťa. Preto Nevýchovného rodiča nebudete počuť povedať – takto to bude, pretože ja to tak chcem. Síce jasne hovorí: Toto je pre mňa dôležité, tu je moja hranica, cez ktorú nepôjdem. Ale tiež sa pýta dieťaťa: Čo je v tom dôležité pre teba? Ukazuje mu tak vlastným príkladom: toto je náš spoločný priestor, a i keď nemôže byť vždy po tvojom, na každom z nás tu záleží. A na to deti dajú. Vždy chcú cítiť, že aj na ich názore a pocite záleží, dokonca už aj tie maličké.

Katka Králová hovorí, že dôležitý je nielen rešpekt k dieťaťu, ale i k sebe.

Foto: archív Katky Královej

Prečo dnes vlastne veľa rodičov vo výchove tak tápe? Jasné, odmietli sme výchovu minulosti, ale prečo je pre nás tak ťažké nachádzať nové funkčné princípy výchovy? Čo v nás samých nám v tom bráni? Môže za to napríklad i doba, v ktorej žijeme?
Ja by som to nezvaľovala na dobu, ono každá doba má svoje úskalia. Myslím, že ten hlavný problém je v tom, že rodičia to síce chcú robiť inak, presne vnímajú, kde tá „stará dobrá výchova“ škrípe, ale nikde okolo seba nemajú príliš oporu a príklady dobrej praxe. Okolie ich často odrádza a zneisťuje: „Daj mu jednu a nemaznaj sa s ním. Počkaj, ako ti prerastie cez hlavu.“ A tí podobne naladení rodičia z okolia, ktorí sa to snažia s deťmi robiť ináč, tiež väčšinou tápu, niečo skúšajú, nie sú si istí. Pretože zatiaľ nie je kde odkukať ten zdravý, funkčný prístup, ktorý je láskavý a zároveň pevný.

No a navyše, dnešní rodičia väčšinou zažili prísnu výchovu a cítia, že ich obrala o sebavedomie. Obávajú sa, aby svojmu dieťaťu nespôsobili to isté, a tak mu nedokážu zdravým spôsobom namietnuť: „Nie. To už je na mňa príliš.“ A nechajú so sebou zametať v dobrej viere, že dieťaťu umožňujú slobodnejšie dýchať. Ibaže dieťa popri slobode vedľa seba potrebuje aj zrelú sebaistú osobnosť rodiča, aby sa malo o čo oprieť a nestalo sa neriadenou strelou bez hraníc.

A opäť sme pri tom istom - kde sa v nás mala tá sebaistota vziať, keď sme vyrástli tak, ako sme vyrástli, a sebaistých nás nikto veľmi nechcel, len hlavne poslušných. A tým sa vôbec nechcem dotknúť výchovy našich rodičov, robili to najlepšie, čo vedeli. Akurát nám to skrátka príliš nepomohlo v tom, aby sa z nás stali osobnosti, ktoré sa dokážu sami za seba rozhodnúť, kadiaľ sa vo výchove vydať, pretože tak mi to sedí a dáva zmysel.

Skrátka, čaká nás - dnešných dospelákov, ešte kus práce na sebe, ale vidím to nádejne. Stále viac rodičov to svoje prirodzené sebavedomie spätne nachádza a rastie spoločne so svojimi deťmi. V Nevýchove som toho svedkom dennodenne a je čarovné to sledovať.

Dieťaťu musíte najskôr porozumieť

Rodičia si často myslia, že na každé dieťa má platiť to isté. Vraj si stačí len prečítať nejaké knihy o výchove a uplatniť to, čo sa v nich píše. Lenže ako ste už povedali, deti ani rodičia nie sú rovnakí. Nepotrebujete návody, potrebujete dieťa pochopiť, tvrdíte v Nevýchove. Ako môžeme svojim deťom lepšie porozumieť?
Áno, je to tak, mnoho rodičov pohorí na tom, že sa snaží na dieťa aplikovať nejaké metódy a návody, ale nevidí za tou metódou skutočné dieťa s jeho jedinečnou individualitou. Ale bez toho i tá najlepšia výchovná rada alebo metóda nezaberá. Použijem také zjednodušené, ale celkom výstižné prirovnanie: rovnako ako v matematike nikdy nemôžete dobre vyriešiť príklad, ktorému nerozumiete, takisto nemôžete „vyriešiť“ svoje dieťa, ak mu najskôr neporozumiete.

V Nevýchove preto nedávame rodičom návody, ale učíme ich, ako svojmu dieťaťu načúvať, ako vnímať svet aj z jeho pohľadu a ako nájsť spoločné riešenie akejkoľvek situácie alebo problému. Niekedy sa tiež rodičom stáva, že sa snažia uplatňovať nejakú metódu, ktorá sa im zdá správna, ale v skutočnosti im úplne nesedí, necítia sa v nej dobre. A to tiež nemôže z dlhodobého hľadiska fungovať. Nemôžete sa napasovať do niečoho, čo vám niekto múdry poradí, potlačiť sami seba a myslieť si, že vychováte šťastné, spokojné a zdravo sebavedomé dieťa. Deti sa totiž učia len málo tým, čo im hovoríme, ale z veľkej časti tým, čo sami robíme. A vnímajú aj to, ako sa pri tom cítime, čo prežívame. A čo sa asi môžu naučiť, keď sa my sami necítime dobre v tom, čo robíme.

Ale vy ste sa na začiatku pýtali, ako môžeme svojim deťom lepšie porozumieť. Je to zase celý súbor krôčikov, ktoré treba urobiť, alebo skôr, ktoré je potrebné začať robiť, pretože je to vždy proces a nedá sa čakať, že sa to zmení zo dňa na deň nejakým čarovným mávnutím - a to je práve častý rodičovský problém, že chceme veci riešiť rýchlo, rýchlymi fintami alebo šikovnými vetičkami, ktoré okamžite zaberú, najlepšie hneď teraz (úsmev). Ale tým nám uniká hromada dôležitých momentov s dieťaťom, z ktorých sa práve to porozumenie rodí. A okrem toho nám uniká aj mnoho blízkosti, vzťahu a detskej dôvery.

Takže moje odporúčanie pre začiatok znie, trochu sa stíšiť. Prestať toľko „okamžite riešiť“ a toľko hovoriť a namiesto toho sa snažiť viac pozerať a pýtať. Skúste trebárs dieťa chvíľočku iba sledovať, keď sa deje niečo, čo by ste inokedy v rýchlosti riešili. Jednoduchý príklad: dieťa spadne a plače, beží k vám. Čo mu v takej chvíli bežne hovoríte? Skúste si to vybaviť.

Čaro je v tom, že tentokrát nepoviete nič, teda nie ihneď. Jasné, že mu ponúknete náruč, ak potrebuje. Ale nezačnete naňho chŕliť ten obvyklý prúd slov, ktorý vám v skutočnosti bráni s ním v tej situácii naozaj byť. A potom, keď si doprajete ten moment zastavenia, môžete sa namiesto: „Ukáž, chrobáčik, ja ti to pofúkam“, dieťaťa napríklad len opýtať: „Chceš to pofúkať? Pomohlo by to?“

Je to zdanlivo malá zmena, ale začať sa dieťaťa pýtať je kvalitatívne obrovský rozdiel. Pretože zrazu má šancu začať vám hovoriť, ako sa naozaj má, čo skutočne potrebuje. Možno to neurobí hneď, zvlášť ak je maličké alebo zvyknuté, že sa ho doteraz na jeho pohľad nikto veľmi nepýtal. Ale začne sa s vami cítiť ináč. Viac vypočuté než riešené. A to je spravidla ten prvý dôležitý krôčik k väčšiemu vzájomnému porozumeniu.

S dieťaťom si môžete dobre rozumieť, je presvedčená Katka Králová.

Foto: archív Katky Královej

To ma privádza k myšlienke, ako môžeme lepšie pochopiť sami seba? Ako vravíte, poznanie samých seba môže pomôcť v tom, aby sme sa v našom výchovnom pôsobení cítili lepšie a sebavedomejšie.
Je potrebné začať u seba. Ak sa ako rodičia cítime neistí, nevyznáme sa ani sami v sebe, tak ako sa potom chceme vyznať vo svojom dieťati. Ale to si netreba nijako vyčítať, že sa ešte ani v tridsiatke častokrát sami v sebe nevyznáme, je to napokon často tiež dôsledok tej klasickej výchovy, ktorej je tak trochu jedno, kto sme a ako sa cítime, hlavne aby to klapalo. A naše dieťa je vlastne, troška poeticky povedané, naša druhá šanca zistiť, kto naozaj som, a vyrásť z tej detskej neistoty (úsmev).

Preto vždy, keď si nevieme so svojím dieťaťom rady alebo nás jeho správanie nejako trápi, štve, zneisťuje, je dobré - alebo skôr nevyhnutné - otočiť pozornosť aj k sebe. Začať lepšie spoznávať svoje motívy, svoje potreby, svoje pocity.

A to je častý problém výchovných metód, že riešia väčšinou práve len to dieťa. Hovoria, ako k nemu pristupovať, čo robiť a nerobiť, alebo vysvetľujú jeho správanie, ale na rodičov zabúdajú. V Nevýchove je naopak rodič rovnako dôležitý ako dieťa a aj v kurze mu venujeme rovnakú pozornosť. Niekedy nám potom rodičia píšu: „To som si nemyslela, že sa v kurze o deťoch naučím aj toľko o sebe.“ A majú radosť z toho, že sa im to tak pozitívne odráža aj v iných vzťahoch, než len s deťmi.

Je samozrejme na každom z nás, akú cestu si k tomu lepšiemu poznaniu samého seba zvolíme, to dôležité ale je, uvedomiť si, že je to prirodzená súčasť výchovy, to, kto ja som a ako sa v živote mám.

Prečo je vo výchove tak dôležitá nápodoba rodičov? Je naozaj jej pôsobenie tak silné, ako sa uvádza? Nie je potom všetko to vedomé výchovné snaženie sa tak trochu zbytočné?
Napodobňovanie hrá vo výchove skutočne dôležitú rolu, ktorej si bohužiaľ často nie sme vedomí, alebo si ju prinajmenšom nesprávne vysvetľujeme. Hovoríme trebárs – no tak toto ale nemá po mne, to ja nerobím – keď je dieťa hrubé na súrodencov, ale už si nevšimneme, že my mu tiež hneď poriadne naložíme, keď mu ideme povedať, že toto sa teda bratovi fakt nerobí. Aj my v tej chvíli riešime veci silou alebo útokom, zatiaľ čo na dieťati nám potom podobné správanie prekáža.

Takých situácií je hromada, keď dieťa niečo robí, čo sa nám nepáči, a pritom my v inej situácii bez toho, že by sme si to uvedomovali, robíme to isté. Napríklad nám prekáža, že je netrpezlivé a zlostí sa, keď mu niečo nejde, ale potom niečo nejde nám a rozčuľujeme sa pri tom ako malí na pieskovisku (úsmev). A takto by som mohla pokračovať. Rodičia v kurze sú vždy prekvapení, keď začnú do tých situácií vidieť a zrazu sa chytajú za hlavu: „No vlastne hej, samozrejme, však to je úplne jasné, že sa naša Ninka takto správa...“ A v momente, kedy si to uvedomia, môžu s tým tiež niečo urobiť.

A isteže napodobňovanie neovplyvňuje dieťa definitívne, našťastie, inak by tu mohli chodiť len samé kópie našich vlastných nedostatkov (úsmev). Ale ten vplyv je významný, preto vo výchove bez výnimky platí: Správaj sa tak, ako chceš, aby sa raz správalo tvoje dieťa – samo k sebe, k druhým ľuďom, k tebe.

Nie vždy sa nám to samozrejme podarí, nie sme dokonalí a ani to nie je cieľom, snažiť sa byť za každú cenu rodič „správniak“, čo nikdy nerobí chyby. Nakoniec aj tie majú predsa v živote svoj dôležitý zmysel, učia nás a posúvajú ďalej. Len je fajn byť si toho vedomý, že dieťa naše životné stratégie odkukáva a že naše vlastné správanie ho učí viac ako všetky múdre rodičovské vety sveta.

Katka Králová prednáša rodičom.

Foto: archív Katky Královej

Ako vlastne Nevýchova vznikla?
Posledných dvadsať rokov sa venujem rodičom a deťom. Viedla som pobočku Fondu ohrozených detí, zbierala som skúsenosti v rodinách ako terénny sociálny pracovník. Učila som nadané deti, venovala som sa deťom s ADHD, Aspergerovým syndrómom či Downovým syndrómom, pracovala s deťmi s postihnutím, s deťmi v terminálnom štádiu ochorenia, ale aj s deťmi úplne zdravými a takzvane „normálnymi“. A zo všetkých tých skúseností pred ôsmimi rokmi Nevýchova vznikla.

Nespočetne veľakrát som v priebehu svojej praxe videla, ako sa rodičia a deti spolu trápia a nemôžu nájsť spoločnú reča ako aj malá zmena v ich komunikácii prelomí ľady a zrazu k sebe dokážu nájsť cestu. A to aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách. Chcela som aj ďalším rodičom a deťom pomôcť toto zažiť. Online svet ponúkal možnosť, aby som sa o svoje skúsenosti podelila s veľkým množstvom rodičov. Preto som sa nakoniec postavila pred kameru a začala natáčať prvé videá a webináre pre rodičov. Prosto som chcela, aby tú radosť zo vzájomného porozumenia zažil každý, kto o to má záujem (úsmev). A kto má odvahu niečo doma zmeniť.

A dnes snáď môžem povedať, že sa nám to postupne darí. V Nevýchove v tejto chvíli pracuje 24 kolegov, ktorí sa starajú o rodičov v kurze aj o tých, ktorí na naše stránky prichádzajú úplne po prvýkrát. A sme veľmi radi, že si nás našlo už vyše polmilióna rodičov v Čechách i na Slovensku. Verím, že cítia, ako veľmi si ich vážime a ako máme tú svoju prácu radi.

Aké boli začiatky, verili ste, že bude mať Nevýchova úspech?
Ak som neverila, tak ani nezačnem (úsmev). Začiatky ale boli ťažké, dráždila som kdekoho, mnohí na mňa ukazovali prstom, mnohí ma odhovárali, že tvrdo narazím, že v niečom tak „skostnatenom“, ako je česká výchova, sa nedá preraziť. Ale už som nemohla inak. Chcela som rodičom, ktorí budú ochotní počúvať, ukázať, že stačí málo a môžu si s deťmi začať rozumieť. A že keď spolu bojujú, klasická výchova ich z toho nevytrhne, pretože deti na ňu spravidla reagujú ešte väčším vzdorom, zlostením sa a tvrdohlavosťou.

Nevýchovu už absolvovalo veľmi veľa rodičov, aké hlavné poznatky si z nej podľa vašich skúseností odnášajú?
Nejde ani tak o poznatky, i keď tie si samozrejme rodičia odnesú tiež. Ale to hlavné, čo si z kurzu Nevýchovy odnášajú, je podľa mňa sebaistota, že sú to oni, kto svojmu dieťaťu rozumie a kto si s ním vie dať rady. Naučia sa, ako mu načúvať aj ako načúvať sami sebe – čo je nemenej dôležité – a ako riešiť konkrétne situácie u nich doma. A prestanú byť bezradní a závislí na radách zvonka. Veľmi pekne to vystihla jedna naša absolventka, keď povedala: „S Nevýchovou som sa postavila na vlastné rodičovské nohy. Nie som v napätí, pretože sa už nebojím reakcií svojho dieťaťa a pretože viem, že ak nastane i nejaká náročná situácia, tak ju spoločne zvládneme.“

Čo všetko vy osobne z Nevýchovy uplatňujete na svojich nevlastných deťoch?
Nevýchova je pre mňa prístup k životu, k ľuďom všeobecne, k tým veľkým i k tým malým, takže sa nedá povedať, že niečo uplatňujem alebo neuplatňujem. Povedala by som to skôr tak, že sa snažím každý deň žiť tie princípy, ktorým verím a ktoré sa mi s deťmi celoživotne osvedčujú. A samozrejme je to cesta, na ktorej sa niekedy zázračne darí a niekedy si trebárs poviem: „Vieš čo, Kači, tu si teraz ešte nedokázala byť taká otvorená alebo láskavá, ako by si si priala, ok, tak dobre, nabudúce inak.“ Dôležité je pre mňa neustrnúť, neustále sa vyvíjame a v momente, kedy si človek začne myslieť, že všetko vie a pozná a všetko robí správne, je vždy najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť (úsmev).

Určite vám už mnohí ľudia povedali, že ťažko môžete radiť iným rodičom, keď sama deti nemáte. Čo im na takéto „výčitky“ odpovedáte? Prečo môže s úspechom radiť i človek, ktorý vlastné deti nemá?
Na začiatku určite, niektorí rodičia boli skeptickí. Dnes už to ale nie je téma, v Nevýchove máme za sebou desaťtisíce rodičov, ktorí sa u nás naučili princípy, s ktorými sa im zásadne uľavilo, zlepšil sa ich vzťah s deťmi, vyriešili doma problémy od vzdoru a neposlúchania až po emočné výbuchy, s deťmi sa im darí. A tieto tisíce úspešných a dojemných príbehov hovoria za všetko, nikto už nepotrebuje riešiť Královej súkromie.

Katka Králová, autorka Nevýchovy
Špeciálna pedagogička, učiteľka, lektorka, ktorá sa viac ako 20 rokov venuje deťom a rodičom, ale pre väčšinu ľudí proste Káča. „Tiež osôbka s pekne podrezaným jazykom, boriteľka škatuliek najrôznejšieho druhu a žena, ktorá celému svetu tvrdí, že jediná výchova, ktorá má dlhodobú šancu na úspech, je otvorená komunikácia s deťmi," vraví sa o nej. V Nevýchove ju učí už od roku 2013, kedy spoločne s kolegami vytvorila prvý online kurz o rodičovstve v Česku.

Katka Králová.

Foto: archív Katky Královej


Nevýchova je ucelený, láskavý a zároveň pevný výchovný prístup, ktorý rodičom pomáha si s deťmi už odmalička rozumieť a predchádzať problémom, ako je vzdor, neposlušnosť, odvrávanie a ďalšie. Nevýchova taktiež ponúka konkrétne postupy, ako tieto problémy s deťmi vyriešiť, pokiaľ už vznikli. Učí rodičov, ako načúvať dieťaťu a rozumieť jeho potrebám, aby ich nemuselo vyjadrovať plačom, vzdorom a neposlušnosťou. A tiež, ako mu zrozumiteľne odkomunikovať, čo chcete a potrebujete vy, aby vedelo, čo je pre vás dôležité, poznalo vaše hranice a dokázalo vás rešpektovať. Viac na www.nevychova.cz.








Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >