Rodina Hanuliakovcov.
Foto: archív rodiny HanuliakovcovAko sa Miško má?
Je vidieť aj na ňom samom, že dobre, stále sa usmieva. Chodí do školy, na tréningy, spolu občas vyrážame na výlety.
Kde ste boli naposledy?
V Jánošíkových dierach v Malej Fatre. Je to tam veľmi pekné.
Boli ste vy sám vychovaný v štýle, akým dnes vediete Miška? Veľa záujmov a snaha, aby niečoho dosiahol?
Mal som šťastné detstvo, rovnaké ako vtedy všetky deti. Do šiestich rokov som vyrastal na dedine, stále sme s kamarátmi behali vonku, pretože okrem televízie neboli žiadne elektronické zariadenia, ktoré by nás mohli zaujať. Minule som si uvedomil, že som mal možno viac pohybových aktivít ako dnes Miško.
Prečo ste sa rozhodli dieťa vychovávať podľa systému Kamevédy, čo je sú princípy všestrannej výchovy vytvorené Čechom Pavlom Zachom?
V prvom rade sme s manželkou vedeli, že chceme dieťaťu venovať maximum nášho času. Kamevéda nám prišla do života náhodou. Keď bola ešte manželka tehotná, rozprával som sa s kamarátom žijúcim v Česku, ako by sme chceli dieťa viesť o on mi odporučil knihu Ako vychovať šampióna od Pavla Zacha, ktorá filozoficky spĺňala našu predstavu o výchove. Byť s dieťaťom, rozvíjať ho, to všetko hravou a láskyplnou formou.
Bol ste teda práve vy iniciátorom výchovy, ktorú uplatňujete, a manželka sa pridala?
Áno, ale obaja sme vedeli, že chceme dať dieťaťu maximum, manželka však napríklad zvažovala dať Miška do škôlky. Akonáhle ale videla, že to, čo robíme, má zmysel a dieťa sa rozvíja oveľa lepšie v porovnaní s inými deťmi, od škôlky celkom prirodzene ustúpila. Dá sa povedať, že ja som bol hlavným iniciátorom výchovy, ale ona nebola proti a ideme rovnakou cestou.
Čo si myslíte o takých rodičoch ako som napríklad ja? Moje dieťa chodí na viacero krúžkov, na skaut, tvorivý klub či gymnastiku, ale nič nerobí s cieľom vyniknúť v nejakej oblasti, skôr len tak pre oddych a zábavu.
Takých rodičov vnímam úplne bez problémov. Ja predsa nehovorím, ako sa to má robiť, len ukazujeme, ako to robíme my. Každý rodič si za svoju výchovu zodpovedá sám. Režisérka filmu napríklad povedala, že ona by takto vychovávať nemohla, pretože chce mať svoj čas, svoje koníčky, svojich kamarátov, ísť si večer niekam posedieť, skrátka mať svoj svet. A je to absolútne v poriadku, lebo je to úprimne. Niektorí rodičia mi vravia, že by to robili presne ako my, ak by mali na dieťa viac času. Lenže keď ho potom napríklad na dovolenke majú, hneď hľadajú, kde ponúkajú aký animačný program, kam by mohli dieťa odložiť. Víkendy s ním nejako pretrpia a v pondelok sa už tešia do práce, kde si od dieťaťa konečne odpočinú. Bolo by to v poriadku, ak by priznali, že chcú s dieťaťom tráviť maximálne hodinu denne, ale nemali by tvrdiť opak.
Voľné chvíle.
Foto: archív rodiny HanuliakovcovAkým aktivitám sa sedemročný Miško venuje dnes? Predsa len od nakrútenia filmu ubehli už tri roky.
Korona nám napríklad zastavila klavír, na ktorý sme chodili k jednej pani. Nebolo to však ani tak veľmi o hraní na klavíri, ako skôr o tom, že mu ukázala veľké množstvo hudobných nástrojov, ktoré si mohol vyskúšať. A presne to sa nám páčilo. Nechceli sme niečo drilovať, nikdy nechceme nič drilovať, všetko má byť hravou formou. Manželka na syna naďalej hovorí po nemecky, s učiteľkou sa stále venuje angličtine. Pokračuje v hokeji, tenise, gymnastike, atletike, na tieto športy chodí do klubov. So mnou hrá hokej a basketbal. Snažíme sa ho však rozvíjať aj psychicky, podporujeme kritické myslenie alebo rozvoj empatie. Čas trávime aj voľnými aktivitami, ideme na turistiku, hoci v obmedzenom režime, nedá sa stihnúť všetko. Deň nám plynie prirodzene, Miško má čas aj sám na seba, veľmi si teraz obľúbil kolobežku, v bikeparku trávime hodiny.
Film však vyznel tak, akoby snáď Miško nemal ani minútu voľného času a jeho deň deň bol naplánovaný do najmenších podrobností.
Voľný čas mal Miško aj v čase, keď sa nakrúcal film, len tam o ňom nie je zmienka. Keď štáb prišiel, bol daný nejaký harmonogram, aké aktivity máme pred kamerou ukázať. A keď režisérka teraz povie, že syn nemal voľný čas, nuž, v čase nakrúcania ho ani nemohol mať, pretože sme ukazovali iné veci. Náš štandardný deň však vyzerá tak, že Miško má nejakú aktivitu, potom prídeme domov, robí si, čo uzná za vhodné, hrá sa s autíčkom, stavia si lego alebo si vezme hokejku, s ňou sa hrá najčastejšie, prípadne loptu a hrá basketbal. Teraz má taký minibicykel, akoby do ruky, urobil si doma dráhy, po ktorých jazdí. Všetko sám. My sa nestaráme, čo robí a čím sa zaoberá, to je jeho svet, do ktorého my vôbec nechceme zasahovať. Potom skončí a buď máme spoločnú aktivitu alebo ide na tréning. Takto ubiehajú naše dni.
Vo filme bolo veľa vecí vytrhnutých z kontextu.
Keď vás tak počúvam, nie je vám nepríjemné, že sa teraz ľudia stále pýtajú na život vašej rodiny? Ako vlastne vnímate, keď musíte hovoriť o svojom súkromí?
O mnohom, čo nám vyčítajú, vieme, že to tak nie je a vie to aj naše okolie. Vo filme bolo veľa vecí vytrhnutých z kontextu, vytiahli sa len určité momenty. Z filmu sa môže zdať, že nerobíme nič iného, len dookola beháme po schodoch, tak to ale vôbec nie je. Už si ani nepamätám, kedy sme po nich behali naposledy, možno tak pred dvomi tromi mesiacmi.
Dám príklad. Ak máte s partnerom idylický vzťah, ale raz za mesiac sa na chvíľku pohádate, tak za rok a pol, počas ktorého k nám režisérka chodila, by sa o vás dal nakrútiť film, že sa doma len hádate. Aj režisérka sama povedala, že nakrútila veľa krásnych vecí, ale nikoho by nebavilo sa na ne pozerať. Film potom vyzerá tak, že Miško nemá žiadnych kamarátov, pritom nedávno sme mu robili oslavu narodenín, kde bolo 25 detí. A takú oslavu má každý rok. Vo filme však bola zachytená iba oslava s dospelými. Mnohí nás odsudzujú bez toho, aby sa nás spýtali, ako to v skutočnosti je. Na jednej debate mi istá psychologička, ktorý film videla trikrát, položila pár otázok a potom musela sama uznať, že nevidí nič, čo by mi ako odborníčka mohla vytknúť a popriala nám veľa šťastia.
Na tohtoročnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Rodina vľavo v prvom rade, režisérka Erika Hníková hneď vedľa.
Foto: archív rodiny HanuliakovcovS akým zámerom ste išli do nakrúcania filmu?
Pôvodne za nami prišli s tým, že budeme jedna z viacerých rodín, ktoré vo filme vystúpia. Povedali sme si, jasné, to môže byť zaujímavá skúsenosť, vystupovať v nejakom filme. Po týždni však režisérka prišla znovu a opýtala sa nás, ako by sa nám páčilo, ak by film nakrútila len o nás. To sme už s manželkou začali zvažovať pre a proti. Žijeme však zážitkový život, a tak sme nakoniec súhlasili. Prevážilo, že to môže byť zaujímavý zážitok a nie každému sa podarí, aby o ňom vznikol film. Zároveň sme si vraveli, že to bude aj pekná rodinná spomienka. Samozrejme, videli sme aj negatíva, riešili sme hlavne, aký dopad to bude mať na Miška a či na neho nakrúcanie nebude pôsobiť zle.
Už po prvých hodinách nakrúcania sme však videli, že je nadšený a pýtal sa, kedy filmári prídu znovu. Maximálne si to užíval. Ak by sme videli, že sa v tom necíti dobre, nakrúcanie by sme zastavili hoci aj na konci, pretože nechceme, aby naše dieťa malo nepríjemné zážitky. Nevedeli sme však, ako to celé dopadne. Väčšina dokumentov má reálne nízky dosah, pozrie si ich pár ľudí, my sme sa však ocitli na červenom koberci v Karlových Varoch a každý zrazu riešil našu výchovu.
Išli by ste do toho znovu, ak by ste vedeli, ako film dopadne?
S tými informáciami a s tým nastavením, ktoré sme mali v tej dobe, áno. Neviem vám však odpovedať na otázku, či by sme do nakrúcania išli, ak by sme vedeli, ako to dopadne. Našťastie nie som veštec s vešteckou guľou, aby som všetko videl dopredu. To by sme v živote nemohli nič urobiť, ak by sme poznali budúcnosť.
Kde Miška vidíte tak o 10 či 15 rokov? Máte nejakú konkrétnejšiu predstavu alebo ako vravíte, ani by ste to vedieť nechceli?
Presne tak, nechcel by som to vedieť. Ľudská psychika by neuniesla, ak by sme vedeli, čo nás čaká. My žijeme naplno zo dňa na deň, pretože nikdy neviete, ktorý bude posledný. Užívame si život, tešíme sa z maličkostí. Najdôležitejšie pre nás je tráviť čas spolu ako rodina. Snažíme sa dať synovi nejaký základ, ale bude na ňom, ako s ním v budúcnosti naloží a čo z neho bude. My ako rodičia sa mu vždy budeme snažiť pomôcť a najviac zo všetkého si prajeme, aby sme mali aj neskôr dobré vzťahy, aby za nami syn rád chodil, aby sme si telefonovali, pretože to je to najviac. Aj teraz sa snažím, aby sme si vzájomný vzťah nenarušili, dávam si napríklad pozor na všetko, čo mu hovorím.
Ak teda v budúcnosti príde s tým, že chce robiť niečo úplne iné, ako ste mu vštepovali, bude to v poriadku?
Samozrejme, akurát si myslím, že sa to asi nestane, pretože jeho základ je naozaj široký a bude si mať z čoho vyberať. Ak to nebude šport, bude sa venovať jazykom či umeniu, ale pokojne môže byť čímkoľvek a ja ho v tom vždy podporím. Dôležité však je, aby mu práca neprinášala len radosť, ale aj ekonomickú stabilitu, pretože žiť z niečoho musíme. Vôbec tým nechcem povedať, že musí byť milionár, no prial by som si, aby sa nemusel trápiť kvôli peniazom a mohol si kúpiť, čo bude potrebovať.
Zimné radovánky.
Foto: archív rodiny HanuliakovcovPochybovali ste niekedy o tom, či syna vediete správnym spôsobom?
Každý deň o tom pochybujeme a premýšľame, či to robíme správne. Základnú filozofickú rovinu máme nastavenú jasne – chceme čo najviac času venovať synovi, tým sme si istí, ale stále rozmýšľame o jednotlivých krokoch, ktoré robíme. Preto si aj rád čítam iné pohľady na výchovu a zaujíma ma konštruktívna kritika. A buď si poviem, že to robím fajn alebo si uvedomím, čo môžem zlepšiť.
Keď vravíte, že máte záujem aj o kritiku, česká psychoterapeutka Eva Labusová po pozretí dokumentu zverejnila článok, v ktorom vašu výchovu tak, ako ju videla vo filme, rozobrala. Napísala: „Hanuliakovci sa už vopred rozhodli, kým má ich syn byť. Cieľom ich výchovy nie je byť mu sprievodcom pri objavovaní jeho jedinečných schopností a darov, ale dozorcami pri naplňovaní svojich vlastných, z hľadiska životných možností a hlbšieho zmyslu veľmi obmedzených ambícií a snov.“
My Miškovi určite život neplánujeme, iba sme mu ukázali, čo všetko môže robiť a on sám si vybral. Niekto povie: „Ale on nemal šancu sám si vybrať.“ To však nie je pravda. Chcel som napríklad, aby si syn obľúbil futbal, ale o tento šport nemal vôbec záujem, vždy inklinoval k basketbalu. Nikdy by som ho do futbalu nenútil, ak by som videl, že ho nezaujíma. Na druhej strane, ak by som ho nevzal na hokejový štadión a neukázal mu, že môže korčuľovať a hrať hokej, mohol by mi v 12 rokoch vyčítať, prečo som to neurobil. Z pohľadu rodiča by som to vnímal ako svoje zlyhanie. Keď to zjednoduším: do ničoho ho nenútime ani mu nehovoríme, že niečo musí. Ak to robiť chceš, tak to rob. Ak nie, tak to nerob. Malé dieťa urobí prakticky čokoľvek, čo mu poviete, ale ja by som si neodpustil, ak by sa môj vzťah so synom zhoršil len preto, že som ho do niečoho nútil.
My ako rodičia sme hlavne sprievodcovia a ak dozorcovia, tak zo sto metrov a iba preto, aby sa dieťaťu z bezpečnostnej stránky nič nestalo. Minule sme boli vonku, prišlo tam dieťa, s ktorým sa Miško chcel hrať, my sme okamžite poodstúpili a len z diaľky sledovali, aby si neublížil. Naozaj nechceme ísť cestou, akou si prešli tenista Andre Agassi alebo česká lyžiarka Šárka Záhrobská, ktorých rodičia drilovali. Veď ani kamevéda nie je o tom, že dieťa musí byť vrcholový športovec, ale môže skončiť niekde úplne inde, nie pri športe. Ako vravím, najdôležitejší je vzťah medzi nami. Nútiť dieťa do niečoho len preto, že je to tajná túžba rodičov – to predsa nikdy nemôže fungovať. Táto filozofia nám nie je blízka a absolútne je odmietame. Považujem vyjadrenie pani Labusovej za absolútne neprofesionálne, keďže sa nás neopýtala žiadnu otázku, nikdy nás nekontaktovala a rozoberá našu výchovu na základe zostrihaných scén. Ak sa na základe týchto scén odváži napísať, aký je cieľ našej výchovy, tak mám potom obavu o jej klientov a odbornosť, s ktorou k nim pristupuje.
Rodičia i prarodičia mali ako deti viac pohybu ako dnes Miško.
Neuvažovali ste niekedy, či toho Miško predsa len nemá veľa a či by nebolo dobré niečo ubrať?
Presne na toto sa ma minule pýtal svokor: či toho Miška nemá veľa. A hneď si aj sám odpovedal. Keď bol malý, mal pohybu oveľa viac ako on. To isté naša generácia. Po škole sme šli von a päť šesť hodín nás nebolo. Domov sme sa vrátili, až keď sa začalo stmievať. Hladní a mokrí. A takto sme trávili každý deň. Miškove aktivity môžem prirovnať práve k nášmu detstvu, tiež si ich sám vybral. Nebojím sa, že by sa mohol svojimi fyzickými aktivitami zničiť, všímame si, či nemá na tele nejaké svalové dysbalancie a aj preto robíme viac športov, aby sme sa vyhli jednostrannému zaťažovaniu. Riešime v tejto súvislosti aj jeho stravovanie i jeho pocity.
Vo filme zaznela veta „Musíš byť najlepší“, ktorú vaša manželka Miškovi adresovala. Nebojíte sa, že ak raz najlepší nebude, môže ho to zlomiť?
Ja som nikdy predtým manželku nepočul povedať, že Miško musí byť v niečom najlepší, až vo filme. Sama vraví, že vôbec nevie, prečo to povedala, pretože v skutočnosti mu nič také nehovoríme. Iba mu vravíme, že ak bude chcieť niečo v živote dosiahnuť, musí sa snažiť, ale hlavne si to musí užiť. Režisérka si tú vetu do filmu vybrala, asi tým chcela niečo ukázať. Diskusia sa potom točila len okolo nej. V realite ju nepoužívame, ale idú nás za ňu pomaly odsúdiť. Manželka tú vetu povedala, keď sme v aute míňali bezdomovca. Miško sa na neho začal pýtať, a tak sme mu povedali, že ak sa nebude snažiť, môže dopadnúť ako on, zostane bez práce a začne vyberať kontajnery. Ako jednoducho to malému, tri a polročnému dieťaťu vysvetliť, aby pochopilo, o čo ide?
Musím sa priznať, že aj mne už uleteli slová, že ak sa dcéra nebude snažiť, skončí ako pani na verejných toaletách, čo ma potom samozrejme mrzelo.
Také vety povie niekedy asi každý rodič, ale my sme za to kritizovaní. Ak by filmári prišli do každej jednej rodiny, môžu nakrútiť niečo, za čo by ich zopsulo celé Slovensko...
Rodina spolu.
Foto: archív rodiny HanuliakovcovPristavím sa ešte pri téme odmien vo výchove, ktorú vy, aspoň z filmu to tak vyznieva, podporujete. Nemalo by však dieťa robiť veci preto, že samo cíti, že má zmysel ich urobiť, a nie preto, že za to dostane nejakú odmenu?
V žiadnom prípade to u nás nie je tak, že syn niečo urobí len preto, že dostane odmenu. Nepodporujeme ani odmeny v podobe sladkostí, ako to napríklad vidíme v rôznych športových kluboch. V kamevéde existuje systém hviezdičiek, ktoré dieťa dostáva za svoje pokroky. Na tom nevidím nič zlého, naopak dieťa tak môže vidieť, ako veľmi už pokročilo v dosahovaní svojich cieľov. Niektorí ľudia nám hovoria, že svoju lásku podmieňujeme Miškovými úspechmi a máme ho radi, len ak niečo dokáže. To vôbec nie je pravda. My syna milujeme a milovali by sme ho, ak by celé dni len sedel na zemi a nič nerobil. A či sú odmeny zlé? Ak chcete v živote uspieť, musíte sa snažiť, nič vám len tak nespadne z neba. Úspech a pocit šťastia sú predsa tá odmena za úsilie.
Ako sa Miško vzdeláva? Nenavštevuje bežnú školu, ale triedu, v ktorej sú len tri deti.
Vzdelávanie je oblasť, nad ktorou rozmýšľame najviac a dlhodobo. Boli by sme radi za kolektív asi desiatich detí, výučbu v angličtine a dve až tri učiteľky v triede. V Žiline, kde žijeme, taká možnosť nie je. Bola by v Prahe či Bratislave, ale Žilina má zasa iné výhody, sú tu dostupné športoviská, detí je na nich menej ako v hlavnom meste a kluby si ich vážia. Nechceme však ísť do bežnej školy, kde je v triede 25 žiakov, to nemôže deti nikam posunúť. Ak ich má učiteľka v triede veľa, nemôže jednotlivým deťom dať, čo treba a učiteľmi sa potom stávajú rodičia. Korona nám ukázala, že rodičia dokážu s dieťaťom za hodinu dve urobiť doma viac ako učiteľ za celý deň v škole. Chceli by sme tiež školu, kde vzdelávací proces prebieha v triede a doma si deti nemusia robiť úlohy navyše, čo je pre mňa zabitý čas. Školu ešte u Miška potrebujeme vyriešiť.
Rozpráva stále mamička na Miška výlučne po nemecky, ako to začala robiť hneď po jeho narodení?
Je vedecky dokázané, že ak sa má dieťa dobre naučiť cudziu reč, najlepšie to ide v útlom veku. Tiež je známe, že znalosť viacerých jazykov už v detstve pomáha aj v iných oblastiach, napríklad rozvíja matematické schopnosti. To bol dôvod, prečo sme sa rozhodli, že manželka bude na Miška hovoriť len po nemecky, nemčinu totiž vyštudovala a je v nej naozaj dobrá. Dnes sa však už niekedy stane, že jej nejaké to slovenské slovíčko ujde. Miško je vďaka nej v nemčine na úrovni rodeného hovoriaceho, dokonca sa mu v nemčine snívalo, keď bol menší. Angličtinu na takej úrovni nemá, ale tiež sa dohovorí. Bolo by treba, aby sa jej venoval viac. Vo filme som zo žartu povedal, že by som potreboval ešte jednu manželku angličtinárku.
Vo svete je bežné, že už malé deti ovládajú dva tri jazyky bez toho, aby to na ne malo negatívny vplyv. Ak by sme videli, že Miškovi náš prístup škodí, určite by sme v tom nepokračovali. Rád komunikujem s odborníkmi, vypočujem si ich názor, faktom však je, že mnohí si protirečia a zostáva na mne, aby som si dokázal vyhodnotiť, čo bude pre Miška a pre nás najlepšie. Tú zodpovednosť by mal cítiť každý a nevyhovárať sa, že mu nejaký odborník niečo povedal.
Časť odbornej verejnosti ale vraví, že ak sa matka s dieťaťom od jeho narodenia rozpráva iným ako materským jazykom, môže to poškodiť vytváranie citového puta medzi nimi.
Pre manželku to bolo na začiatku ťažké, istým spôsobom záťaž, ale nakoniec sa do toho vžila a dokázala cit voči dieťaťu prejaviť aj v cudzom jazyku. Dala mu tým veľký dar do života. Ak by sme videli, že to na Miška nejaký negatívny vplyv, hneď by sme sa bežali poradiť, či pokračovať. Alebo nie. Nič také však nenastalo a Miško má s mamičkou nádherný vzťah.
Režisérka však videla problém vo vašom vzťahu s manželkou, v rozhovoroch s médiami hovorila o citovom chlade medzi vami a vyhorení najmä vašej ženy.
Ak by k vám prišiel úplne cudzí človek nakrúcať o vašom živote, začali by ste sa pred kamerou s partnerom bozkávať a vyjadrovať si city?
To asi nie.
My nie sme herci, aby sme city ukazovali verejne. Žijeme úplne normálny život, ľúbime sa, dáme si pusu, objímeme sa, ale na verejnosti je moja manželka zdržanlivá. Režisérka napríklad chcela, aby sme nakrútili scénu v posteli, ako sa rozprávame o druhom dieťati, to manželka absolútne odmietla. Nejako ju teda „ukecala“, aby mi z postele aspoň zatelefonovala, ale aj to jej bolo nepríjemné. Až ma pobúrila veta režisérky, že my sa takmer vôbec nesmejeme. Neviem, odkiaľ to vzala, pretože sme sa smiali aj pred ňou a celkovo sa všetci traja často podpichujeme a smejeme sa, čo vie aj naše okolie. Miško je vysmiaty stále. Režisérka povie, že s nami strávila rok a pol, ale v skutočnosti to bolo len 35 pracovno-filmových dní, nemôže teda vedieť, ako to u nás chodí.
Keď ste už naznačili tému druhého dieťaťa, išli by ste do toho alebo by prevážil strach, že by ste sa potom nemohli už tak veľmi venovať Miškovi?
To nehrá hlavnú úlohu. Manželka mala veľmi ťažký priebeh tehotenstva, prakticky pol roka len ležala a ja som sa o ňu staral. Nemohla sa ani pohnúť, aby o dieťa neprišla. Hneď potom, ako sa Miško narodil, povedala, že ak by to tak malo byť aj u druhého dieťaťa, do druhého tehotenstva nejde. Na druhé dieťa by sme už teraz, ako chodí Miško do školy, mali viac času, ale zdravotné hľadisko u nás stále prevažuje, hoci ja som vždy chcel mať väčšiu rodinu. Zatiaľ nie sme definitívne rozhodnutí.
Manželka nepracuje, vyhovuje jej to tak?
Áno, venuje sa domácnosti a dieťaťu. Pýtal som sa jej pred časom, či je s tým takto spokojná, vravela, že áno a že má skvelý život. V súčasnosti, keď už Miško chodí do školy, má aj viac času pre seba, uvidíme, či sa vráti do práce, ešte nie je rozhodnutá. Zatiaľ má svoj program, máme ho aj spoločný, keď si napríklad ideme zacvičiť. Teraz budem hovoriť sám za seba, ale ak by mne niekto navrhol, že sa o mňa ekonomicky postará a ja sa budem môcť naplno venovať len dieťaťu, neváham, pretože to je presne to, čo chcem, milujem tráviť čas s Miškom. Manželka sa však musí rozhodnúť sama, uvidíme, čo si vyberie. Muselo by ju to aj baviť. Ja ju vždy podporím.
Vedeli by ste mi povedať jednu konkrétnu vec, ktorú by ste možno dnes vo výchove urobili inak?
Viem skôr, čo by som určite zopakoval. Znovu by som nedal syna do škôlky. Rovnako som rád, že sa syn perfektne naučil ako prvú práve nemčinu, pretože angličtinu zvládne aj neskôr. Na chyby sa ma opýtajte tak o desať rokov. Na našom živote by som nemenil asi nič, sme takto šťastní.
