Koľko dostane jeden, musí i druhý? Nie, na harmonické vzťahy platí čosi celkom iné.
Foto: Patricia PoprockáŽe rozhodne nesúhlasíte? Ako to celé je, vysvetľuje to detská psychologička Jana Kubíčková, autorka projektu Tisíc tvárí radosti na sociálnej sieti. Konštatuje, že väčšina rodičov sa v snahe zabrániť konfliktu medzi deťmi snaží byť spravodlivá, dávať obom rovnako a aj k nim takto pristupovať. Ale, a mnohí to zrejme poznajú aj z vlastnej skúsenosti – napriek snahe o rovnováhu to nielenže nevedie k zmierneniu existujúcich konfliktov, ale naopak, často to spôsobuje ešte ich eskaláciu, deti sú naďalej nespokojné, nevraživé voči sebe a neustále sa porovnávajú.
Prečo? „Súrodenci zdieľajú primárnu citovou väzbu k rodičom, preto pozornosť venovaná tomu, čo v rámci tohto vzťahu dostávajú, je prirodzená, a je tiež spôsobom, ktorým dieťa vyhodnocuje, či sa v tomto vzťahu cíti prijímané, jedinečné, milované, a teda v bezpečí,“ vysvetľuje psychologička, avšak s tým, že ak sa snažíme všetkým deťom dávať rovnako, vlastne im hovoríme, že je v poriadku a že majú dosť len vtedy, ak majú všetci rovnako.
„Zvyšujeme tak ich ostražitosť k neustálemu porovnávaniu sa so súrodencom a k tomu, či rodič koná za všetkých okolností spravodlivo,“ vysvetľuje negatívne dopady takéhoto prístupu Jana Kubíčková. Ako dodáva, neúmyselne tak deti učíme odvodzovať svoje potreby od toho, čo majú druhí, pestovať v sebe strach, že majú menej, horšie a nevenovať pozornosť tomu, čo naozaj potrebujú.
„Dieťa sa učí, že vonkajšie prostredie rozhoduje o jeho potrebách, a že je milované a dôležité len vtedy, keď má to, čo druhý, a toľko, koľko ten druhý,“ zdôrazňuje detská psychologička.
Snahou o spravodlivosť tak paradoxne posilňujeme súťaživosť medzi deťmi, vedieme ich k neustálemu porovnávaniu sa a učíme ich vnímať súrodenca alebo súrodencov ako súperov, nie ako spojencov.
Ak teda kúpite jednému nové topánky, nemusí zákonite dostať nové aj ten druhý. Aj keď sa mu to môže nezdať „fér“, úlohou rodičov je viesť deti od tohto presvedčenia k vnímaniu svojich vnútorných potrieb a jedinečnosti každého z nich. Naučiť ich, aby vo chvíli, keď sa porovnávajú so súrodencom, otočili svoju pozornosť dovnútra na to, čo skutočne chcú a potrebujú.
„Namiesto snahy všetko robiť rovnocenne pomenujme to, čo sa dieťaťu deje a presmerujme jeho pozornosť na vlastné jedinečné potreby. Aby sa dieťa učilo nehľadieť na to, čoho má súrodenec viac, ale aby sa pozrelo na vlastné potreby,“ radí Jana Kubíčková.
Ako by mala teda vyzerať správna komunikácia?
„Aj ja chcem nové topánky, takto to nie je spravodlivé!“Väčšine rodičov na utíšenie detského rozhorčenia napadne uistiť potomka: „Zajtra sa pozrieme na nové topánky i pre teba.“
Správna reakcia je však takáto, vecná a pravdivá: „Tvoja sestra už vyrástla a potrebuje nové topánky. Keď vyrastieš a budeš potrebovať topánky ty, kúpime nové tebe. Je pre teba ťažké pozerať, že sestra má nové topánky, a ty nie. Chápem, že si smutný, ale nové topánky nekúpime. V našej rodine sa nesnažíme robiť veci spravodlivo, ale podľa toho, kto čo práve potrebuje.“
„Aj ja chcem ísť s vami na zmrzlinu!“
Aj v tomto prípade by sme ako prvé asi povedali: „Dnes idem s tvojím bratom, zajtra zoberiem teba, len sa upokoj.“
Pre dieťa je však lepšie toto: „Tiež by si chcela niekam so mnou. Zajtra si urobím čas a vyrazíme si my dve. Chcela by si tiež na zmrzlinu alebo na pizzu, prípadne niekam inam? Premysli si, čo je pre teba lepšie a čo si praješ.“
(Zdroj: Tisíc tvárí radosti)
