Dôležitejšie než poradie narodenia je podľa Kataríny Winterovej je láska a pozornosť, ktorú rodičia deťom venujú.
Foto: archív Kataríny WinterovejDo akej miery vplýva na dieťa poradie, v akom sa narodilo? Naozaj je najväčšia smola je byť prostredný, pretože rodičia na vás majú najmenej času?
Každý z nás sa narodil do istého prostredia a do istej rodinnej/súrodeneckej konštelácie. Bez ohľadu na poradie narodenia je pre každé dieťa najdôležitejšia rodičovská láska a prítomnosť. Bez nej nebude fungovať rodina ani vzťahy a krása s hodnotou rodiny sa vytratí. Rodičia dnes majú všeobecne problém nájsť si čas na deti. Keď si ho už nájdu, tak je dobré, aby to bol čas „plný“, čiže kvalitne strávený rozhovormi, počúvaním a vzájomnou blízkosťou. Takže smolou sa mi nejaví poradie narodenia dieťaťa, ale to, koľko a či vôbec, sú rodičia ochotní a schopní dať zo seba svojim deťom.
Je teda úplne jedno, v akom poradí sa dieťa narodí?
Už Alfred Adler (rakúsky psychiater a psychológ) opísal takzvanú teóriu o význame poradia narodených detí na rozvoj ich osobnosti. Hovorí o tom, že poradie narodenia dieťaťa ovplyvňuje jeho psychický vývoj a dieťa má niekoľko osobnostných charakteristík práve vďaka poradiu narodenia. Medzi také všeobecné domnienky patrí, že prostredné deti žijú v tieni svojich súrodencov, že sú zanedbávané, alebo že rodičia im venujú najmenej času.
A sú?
Doteraz sa robilo niekoľko výskumov, ktoré sa zaoberali práve významom poradia narodenia dieťaťa a výsledky sú zaujímavé. Niektoré výskumy potvrdzujú isté „ťažkosti“, ktoré spájajú prostredné deti, iné zas ukazujú na to, že poradie narodenia dieťaťa nemá vplyv na jeho osobnostné vlastnosti. Takže stále môžeme hľadať odpoveď, či existuje alebo neexistuje syndróm prostredného dieťaťa.
Čo si myslíte Vy? Má výhody byť prostredný alebo je to skôr naopak?
Všetko v živote má svoje výhody aj nevýhody. Nič nie je čiernobiele. Každý z nás sa rodí s potenciálom, pričom na každého z nás vplývajú aj isté okolnosti a faktory, ako napríklad, či sa narodíme do úplnej rodiny alebo do neúplnej, či sme detstvo prežili vo finančnej tiesni alebo naopak, v istom komforte, a v neposlednom rade – ako k nám pristupovali rodičia a ako nás vychovávali.
To, ako sa dokážeme popasovať a prijať nielen pozitívne skúsenosti, ale práve tie negatívne – aký postoj k nim zaujmeme, to sú tie výhody, ktoré z nich môžeme čerpať. Takže ak by sme toto reflektovali do výhod prostredného dieťaťa, tak medzi ne patrí práve to, že sa narodilo „niekde v strede medzi súrodencami“ a tak si vie zobrať z oboch súrodeneckých vzťahov to „naj“. Čiže prostredné deti sú tímovými hráčmi, dobre spolupracujú, sú empatickí. Vedia sa prispôsobovať a byť trpezlivými. Často sú označovaní ako mierotvorcovia – vedia robiť kompromisy a počúvať druhých.
Dajú sa nejako zhrnúť typické znaky prostredného dieťaťa?
Prostredné dieťa, ktoré je označované aj ako sendvičové dieťa má svoje špecifiká a charakteristiky, hoci sa celkovo ťažšie charakterizuje. Dôvodom je práve to, že v niečom sa podobá na svojho staršieho súrodenca a v niečom zas na mladšieho. Nemusí to ale sedieť na každé prostredné dieťa.
Takže tak vo všeobecnosti môžeme povedať, že prostredné deti sú trpezlivé, vedia dobre spolupracovať a prispôsobovať sa okolnostiam. Bývajú tichšie a nechcú byť „tí prví“, ktorých je ihneď vidieť a počuť. Mávajú dôveru vo svojich priateľov, pričom sú empatickí a tímoví hráči. V dospelosti sa môžu prejaviť ako dobrí taktici, vyjednávači alebo stratégovia.
Bývajú tichšie a nechcú byť tí prví... Prečo? Človek by čakal, že to bude skôr naopak, keďže je v strede, tak chce vyniknúť, ukázať: „Aj ja tu som!“
Vysvetľujem to tým, že práve prostredné deti vedia robiť kompromisy a naučili sa prispôsobovať okolnostiam. Teda akoby hýbali nitkami zo zákulisia. Je to ako keď sa prvé dieťa naučí básničku a na každej návšteve je vyzývané, aby ju rozkošne zarecitovalo. To prostredné dieťa už nie je vyzývané, aby sa predviedlo, pretože už máme skúsenosť, že odrecitovaná detská básnička je krásna. Ale netreba to zas tak často opakovať. Taktiež to môže súvisieť s tým, že staršie dieťa môže byť v detstve do istého veku akoby hovorcom svojich mladších súrodencov. Ale ako som spomínala, neplatí to na všetky deti, treba vnímať odlišnosť v ľudskej psychike a prežívaní. Každý z nás má iné nastavenie.
A čo najstaršie a najmladšie deti? Sú tí najstarší súrodenci naozaj zodpovednejší, vodcovskejší a tí najmladší rozmaznanejší?
Na túto tému sa robilo mnoho výskumov, ktoré priniesli aj potvrdenie, aj vyvrátenie tejto teórie súrodeneckých konštelácií. Ak by sme to však chceli zjednodušiť, tak poradie, v akom sa dieťa narodí, má na neho a na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Nemôžeme však zabudnúť, že okrem poradia narodenia dieťaťa tu zohráva rolu aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, jeho rodičia a aj jeho vlastná aktivita, záujem o veci a život okolo neho samotného.
Bez ohľadu na poradie narodenia je pre každé dieťa najdôležitejšia rodičovská láska a prítomnosť.
Takže ak by sme takto „nahrubo“ mali pomenovať charakteristiku prvorodeného a mladšieho dieťaťa, tak sa môžeme rozprávať o zodpovednom vodcovi a o tom, ktorý bude vždy najmladší a tak trocha rozmaznanejší.
Záleží zrejme aj na vekovom rozdiele medzi druhým a tretím dieťaťom, pretože ak je väčší, prostredné dieťa dlho vyrastalo ako to mladšie. Alebo je to potom o to ťažšie prijať nového súrodenca?
Áno, ak dieťa vyrastá dlhšiu dobu samé a súrodenec sa mu narodí neskôr, psychologicky vlastne vyrastá ako jedináčik. Veková hranica, do ktorej je najlepšie prijať ďalšieho súrodenca, je do päť rokov. Ten päťročný rozdiel je časom, kedy súrodenci majú jeden na druhého vplyv. Po tomto roku sa oslabuje vzájomný vplyv súrodencov.
Nástrahy príchodu mladšieho súrodenca sú ale vždy. Aj pri malom ako aj pri väčšom vekovom rozdiele. Ako dôležitý faktor tu vstupuje práve povaha dieťaťa a povaha rodičov. Niektorým deťom akoby bolo „jedno“, že sa narodí ďalší súrodenec, pretože on viac menej spí, občasné počkanie na mamu taktiež nie je prekážkou. Ak však do rodiny pribudne bábätko, ktoré je náročné a plačlivé, mama je z toho frustrovaná, unavená, prenáša sa to na celú rodinu a zákonite aj do vzťahu s deťmi.
Je výhodou mladších detí, že sa majú od koho učiť, na koho sa ťahať?
Samozrejme, je to výhoda nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých. Aj v našich životoch máme predsa radi, ak máme vo svojej blízkosti niekoho, kto je pre nás inšpiratívny, kto nás niečo naučí, povedie nás v tom, v čom sa nevyznáme alebo nám dá dobré rady a my sa tak nemusíme učiť „pokus, omyl“. Tak je to aj v detskom svete. Tí starší súrodenci učia mladších „ako to chodí vo vzťahoch s kamarátmi“, ani si to neuvedomujú, ale dávajú im rady, ako sa niečo naučiť, ako vyriešiť konflikt... A to je veľká výhoda nielen pre mladších, ale aj pre tých starších, ktorí si pestujú argumentačné schopnosti, trpezlivosť a pochopenie s mladšími. Zároveň sú tými mladšími aj oceňovaní a vnímaní ako vzory.
Súhlasíte, že najstaršie si všetko najviac odskáču – jednak preto, že rodičia od nich očakávajú, že dohliadnu na mladších, že im pôjdu vzorom, a jednak preto, že samotní rodičia postupujú pri prvom dieťati často metódou pokus-omyl, učia sa na vlastných chybách? Pri druhom už vedia viac a pre samotné dieťa je to oveľa jednoduchší štart do života, čo potom vplýva na celkovú povahu a prístup k životu.
Všetko toto, čo ste vymenovali je pravda. Býva to tak, že to prvé dieťa je takým pokusom pre vlastných rodičov, kedy získavajú skúsenosti a učia sa veriť vlastnej rodičovskej intuícii. Ako som už spomínala, nič však nie je čiernobiele. A tak to nie je ani s rolou prvorodeného. Aj tí majú okrem nevýhod aj isté výhody a výsady, o ktorých môžu tí mladší len snívať. Prvorodené deti sú v niečom výnimočné a už len to, že prišli ako prvé a boli v rodine istú dobu ako jediné, je akoby pečať v tom dobrom význame slova.
Stále však platí, že to najdôležitejšie je práve láska a prítomnosť rodičov. Tú dokážu dať jednému, ale aj štyrom deťom. Ako sa hovorí, že láska sa nedelí, ale násobí. Platí to tak v každej rodine.
