Neskutočná žena! Sama s podlomeným zdravím, no neúnavne pomáha iným. Marcela Václavková Konrádová: „Vo všetkom hľadám to pozitívne.“

Gabriela Bachárová, 17. januára 2019 o 10:20

Má za sebou 24 operácií a dlhé pobyty v nemocniciach, môže sa „pochváliť" dlhým zoznamom diagnóz. Napriek tomu sa neúnavne snaží zlepšovať život iných ľudí. „Náročné situácie sa mi žiaľ nevyhýbajú, a tak som sa časom naučila otočiť ich vo svoj prospech," hovorí Marcela Václavková Konrádová, riaditeľka pomáhajúcej organizácie Prístav nádeje, koučka osobného rozvoja či autorka knihy Prebuď sa a žiar na svojej ceste.

Marcela Václavková Konrádová

Foto: archív Marcely Václavkovej Konrádovej

S Marcelou Václavkovou Konrádovou som prvýkrát komunikovala, keď sme do článku o novom spoločnom ihrisku pre hendikepované i zdravé deti vo Zvolene potrebovali fotografie. Ihrisko vzniklo v jej hlave a dokázala ho uviesť do reality. Už vtedy som ju vnímala ako výnimočnú ženu, čo mi potvrdilo aj sledovanie jej facebookového profilu. Z Facebooku som sa dozvedela i to, že na konci minulého roka sa jej veľmi zhoršil zdravotný stav a musela stráviť dlhší čas v nemocniciach. Vtedy som si povedala, že keď sa z nemocnice vráti, oslovím ju na rozhovor, pretože príbehov odvahy, silnej vôle a optimizmu, ktoré môžu inšpirovať ostatných, nie je nikdy dosť.

Minulý rok bol pre vás veľmi náročný, na jeho konci ste strávili nepretržite 49 dní v nemocniciach vo vážnom stave. Cítite sa už lepšie?
Ďakujem za opýtanie, áno, cítim sa už lepšie. Liečba však ešte trvá.

Ak sa môžeme opýtať, čo sa stalo? Prečo došlo k zhoršeniu vášho zdravotného stavu?
Žiaľ, u mňa dochádza k zhoršenému zdravotnému stavu pomerne dosť často a je to z dôvodu, že mám viacero ochorení. Tentokrát som bojovala už šiestykrát za sebou s čiernym kašľom a s mnohými vážnymi, životohrozujúcimi komplikáciami. Prevážali ma z jeden nemocnice do druhej, podstúpila som mnohé zákroky, a v tom istom čase náhle zomrel môj najlepší kamarát. Priznám sa, že to nechcem ani veľmi rozoberať, pretože to bolo tak vážne a ťažké obdobie, ktoré ešte potrebujem sama v sebe spracovať a prijať.

Veľa ľudí vás obdivuje, pretože sama nielen bojujete so zdravotnými obmedzeniami, ale ešte pomáhate ďalším hendikepovaným či rodinám v ťažkej materiálnej situácii. Pocit, že treba pomáhať, ste v sebe mali vždy, či prišiel až so zdravotnými problémami, keď ste sama poznali, čo potrebujú ľudia so znevýhodnením?
Možno to vyznie zvláštne, ale mám pocit, že potreba byť nápomocná a pomáhať bola vo mne od malička. Napokon moje prvé zdravotné problémy prišli už v mojich desiatich rokoch a do nástupu na strednú školu som mala za sebou už prvých päť operácií pohybového aparátu. V tomto čase som už brigádovala a pomáhala menším deťom v mojom okolí. Pravdou však je, že v dospelosti som formu pomoci viac sprofesionalizovala a určite za tým stojí aj to, že sama si prechádzam všetkým, čo sprevádza zdravotné znevýhodnenie. Mám tak pocit, že tejto skupine ľudí dokážem viac rozumieť. Poznať ich túžby a potreby a súčasne tak cielenejšie prinášať pomoc.

Vydali ste motivačnú knihu Prebuď sa a žiar na svojej ceste, pôsobíte aj ako koučka či lektorka seminárov o sebarozvoji. Niekto by mohol namietnúť: Prečo to robí, veď sama to určite nemá ľahké, mala by sa šetriť, to jej by mali druhí pomáhať a nie ona im. Prečo to teda robíte?
Kniha, ktorú spomínate, je tou najnovšou, motivačnou. Knihy, ktoré som napísala predtým, boli skôr beletria. Mne osobne to prišlo prirodzené, pretože sama si prechádzam cestou úskalí aj úspechov, menších či väčších. Zároveň sa osobám so zdravotným postihnutím venujem už dvadsiaty rok a myslím si, že na tejto ceste som nadobudla dosť skúseností, ktoré môžem odovzdať aj druhým. Takmer deväť rokov som pracovala v spoločnosti, ktorá pomáhala ľuďom so zdravotným postihnutím tak, že im zabezpečovala kompenzačné pomôcky. V tom istom čase som sa dostala aj k písaniu žiadostí a projektov, vďaka ktorým si osoby s hendikepom dokázali skvalitniť svoj život.

Keď si to tak uvedomím, dlhých dvadsať rokov sa v rôznych obmenách venujem ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Popri tom som začala pracovať aj s ďalšími cieľovými skupinami, či už s nezamestnanými, alebo aj so zamestnancami rôznych firiem, ktorí hľadali životnú zmenu a chceli sa vybrať na inú cestu, než tú, na ktorej pôsobili doposiaľ. A tak som sa dostala aj k firemnému koučovaniu. Oblasť sebarozvoja ma nesmierne napĺňa, a tak sa v nej veľa angažujem.

Marcela Václavková Konrádová pomáha ostatným, hoci sama má vážne zdravotné problémy.

Foto: archív Marcely Václavkovej Konrádovej

Čítala som, že intenzívnou prácou aj zamestnávate myseľ, aby sa nemusela toľko zaoberať ťažkými vecami. I preto ste veľkú časť pozornosti venovali aj svojmu vzdelávaniu?
I vzdelávanie mi prišlo do života úplne prirodzene, hoci po prvom ročníku vysokoškolského štúdia som musela pre zdravotné problémy, ochrnutie v Taliansku, štúdium prerušiť. Z každej strany som vtedy počúvala, že školu už zrejme nikdy nedokončím, aká je to škoda a podobne. Áno, zdravotné problémy ma doslovne prilepili na dlhé roky na lôžko, no časom som si našla spôsob, ako vo vzdelávaní pokračovať. Okrem toho, že vzdelávanie ma napĺňa, zvyšovať si vzdelávanie a dovzdelávať sa mi prišlo prirodzené aj vzhľadom na to, čo robím a s kým. Len tak dokáže človek pomôcť cielenejšie a zmysluplnejšie. Ja mám to šťastie, že ma to ešte aj baví, a tak som napokon vyštudovala niekoľko vysokých škôl a dva odbory.

Máte viacero titulov, vedomosti z oblasti sociálnej práce i podnikania, ktoré z nich využívate vo svojom živote najčastejšie?
Všetky vedomosti využívam asi rovnakým dielom. V práci, ktorú praktizujem, sa to jednoducho oddeliť nedá. Keď som zriadila chránenú dielňu v podobe kaviarne s knižnicou a zamestnávala som osoby so zdravotným znevýhodnením, potrebovala som rozumieť aj chodu prevádzky aj ekonomike či marketingu. Súčasne som však potrebovala pracovať s psychológiou či právom, a tak sa moje vedomosti dopĺňali.

Lekári vám v niektorých mimoriadne ťažkých chvíľach už nedávali nádej na život. Kde beriete silu a optimizmus, aby ste nakoniec pokračovali na svojej ceste?
Veľakrát som žiaľ stála na rozhraní života a smrti. Priznám sa, že sama veľakrát neviem, odkiaľ beriem silu a optimizmus. Niekedy mám aj pocit, že silu už nemám, len akosi to ide. Niekedy presne viem, že mi silu dávajú práve tí ľudia, s ktorými pracujem, ktorými som obkolesená. Ale v najväčšej miere silu čerpám z vlastných plánov a cieľov. Tých mám vždy veľa a ich (ne)naplnenie ma ženie vpred. Mám veľa plánov, ktoré túžim ešte zrealizovať, naplniť. A tak akosi vždy pozbieram aj zvyšky síl a po čase idem opäť ďalej.

„Verím, že zastavenie ma nikam nedovedie, a že jediným postihnutím v mojom živote môže byť nesprávny prístup. Naučila som sa, že nezáleží na tom, v akej situácii sa ocitám, ale na tom, ako na ňu zareagujem. A že nech sa v mojom živote stane čokoľvek, všetko môžem využiť vo svoj prospech,“ povedali ste. Ako teda využívate vo svoj prospech náročné chvíle, ktoré prichádzajú?
Náročné situácie sa mi žiaľ nevyhýbajú, a tak som sa časom naučila otočiť ich vo svoj prospech. Nepozerať sa na to, čo sa nedá, ale venovať silu a energiu tomu, čo ešte môžem a dokážem. A hľadať cesty. A tak, keď som ležala v nemocnici takmer rok súvisle, dovzdelávala som sa alebo písala knihy. Keď som absolvovala osem operácií v jeden rok a viac som ležala, ako chodila, začala som tvoriť a písať projekty. A takto by som mohla pokračovať.

Podstatné bolo, aby som nevidela len to zlé, čo sa mi deje, ale videla aj to pozitívne. Lebo v konečnom dôsledku nech to vyznie akokoľvek, možno, ak som nezostala pripútaná k posteli, nikdy by som nenapísala osem kníh, lebo by som si na ne nevedela nájsť čas. Tým však nechcem povedať, že sa teším tomu, že som k posteli pripútaná bola. Len sa snažím ukázať, že všetko zlé je na niečo aj dobré. Aj keď tej bolesti a operácií, už ich bolo 24, by skutočne mohlo byť v mojom živote menej.

Tiež ste povedali: „Verím, že všetko, čo sa v mojom živote deje, má svoj zmysel a význam. Že všetko zlé je na niečo dobré. Že náhody neexistujú. Že všetko je tak, ako má byť. Aj keď je to niekedy neúnosné a v danom momente sa ťažko hľadajú pozitíva danej situácie, čas mi všetko objasní.“ Ako si teda pozitívne vysvetľujete to, s čím sa musíte v živote vyrovnávať?
Veľa som nad tým uvažovala. Počúvala o tom, že trpím za minulé životy, že robím vo svojom živote niečo zlé a podobne. Neviem, kde je pravda a vlastne odpovede na to ani nehľadám, lebo daný stav nezmenia. Beriem život tak, ako ide. S tým dobrým aj s tým zlým. Vnímam to tak, že každý sa v živote s niečím pasuje či borí, aj keď niekto viac a niekto menej. No stále platí, že sa snažím vo všetkom nájsť aj niečo pozitívne. Nejde ho hneď, ak opakovane ochrniete a učíte sa sedieť či držať príbor v rukách, ak absolvujete xy operácií za rok, ak máte trinásť zlomenín za krátky čas či ak druhýkrát prekonáte kostný infarkt. Chcelo to nájsť vnútornú silu, veľa veľa čítať, stretávať sa s pozitívnymi ľuďmi, inšpirovať sa druhými a nájsť si svoju vlastnú cestu.

Sú chvíle, keď si poviete, že už ďalej nevládzete? Neobávate sa, že taká chvíľa môže naozaj prísť a vy skutočne nebudete už mať silu bojovať, či veríte, že to vždy nejako pôjde?
Podľa mňa je prirodzené, keď je toho na človeka už priveľa, že nevládze. Priznám sa, že sa mi to nestáva často, ale áno, poznám pocit, že už ďalej nevládzem a mám obavy. Spomínam si na dve obdobia vo svojom živote, kedy som to chcela vzdať. Nemala som silu a ani chuť „bojovať“ ďalej. Akosi som stratila zmysel. No našťastie ma moje najbližšie okolie, rodina a priatelia, podržali. Som im za to vďačná.

Kedy a ako sa začali prejavovať vaše zdravotné problémy?
To je naozaj náročné zodpovedať. V každom prípade som sa narodila ako zdravé dieťa a prvé vážnejšie zdravotné problémy mi do života vhupli v piatom ročníku základnej školy ako desaťročnej. Všetko u mňa začalo úrazom na telocviku. Od toho momentu sa už akosi nič nevyvíjalo tak, ako by sa malo. Týždeň pred maturitou mi objavili prvýkrát nádor v predkolení, v tom čase som mala za sebou už päť operácií pohybového aparátu. A rok nato som v Taliansku na zbere paradajok ochrnula. A potom, potom už prišla lavína. Množstvo komplikácií, o ktorých sa aj ťažko hovorí. Mnohé autoimunitné ochorenia, 24 operácií, zlomeniny, kostné infarkty, potravinové a liekové alergie, vážna porucha imunity, ťažké neurologické ochorenie a podobne. Som neustále pod náročnou a pravidelnou injekčnou a infúznou liečbou, a tak som v nemocnici zväčša každý druhý deň niekoľko hodín. No stále mi zostáva ten zvyšný čas, kedy sa snažím zrealizovať všetko, čo mám v pláne a žiť.

S akými obmedzeniami v spoločnosti, či už fyzickými alebo mentálnymi, ste sa stretávali na začiatku a s akým stretávate teraz? Čo sa podarilo zmeniť a kde sú ešte rezervy?
Fúú, bolo a je ich ešte stále dosť. Aj keď nejaký pozitívny posun som za uplynulých dvadsať rokov zaznamenala. Sama si pamätám, keď som po ukončení prvej vysokej školy hľadala zamestnanie a pre hendikep sa mi nedarilo umiestniť. Áno, viem, že zdravotné postihnutie bolo problémom, lebo som mala možnosť sa s potenciálnymi zamestnávateľmi rozprávať medzi štyrmi očami. Testy, skúšky, pohovory som zvládla, len som akosi nevedela prejsť cez predsudky. Tie sú v hlavách mnohých žiaľ dodnes. Mnohí, keď vidia osobu so zdravotným znevýhodnením, tak im hneď prebehne hlavou, ako často ten človek bude v práci chýbať, že ho budú musieť zastupovať a podobne.

Taktiež akosi prirodzene ľudia od osôb so zdravotným znevýhodnením očakávajú menej. Majú na nich menšie nároky, menšie očakávania. A pritom mnohí z nás túžia byť rovnocenní. V súkromí aj práci. My nepotrebujeme dostávať menšie ciele, len na tej ceste k ich naplneniu potrebujeme čo-to upraviť. Niekto potrebuje odstrániť fyzické bariéry na pracovisku, niekto potrebuje dlhšie a častejšie prestávky, niekto potrebuje kratší pracovný čas. Chcem tým povedať, že mnohí „zdraví“, myslím tým osoby bez zdravotného obmedzenia, si neuvedomujú, že sme takí istí ako oni. Že máme svoje túžby, sny a plány. Že tiež ako oni túžime byť samostatní a sebestační, túžime po rodine, po pracovnej kariére, po vlastnom bývaní... Len potrebujeme upraviť podmienky. Nepotrebujeme ľútosť, ale podporu. A niekedy by stačilo, keby nás len ktosi počúval. Naše potreby a veľakrát aj návrhy.

Marcela Václavková Konrádová

Foto: archív Marcely Václavkovej Konrádovej

Čo chcete zmeniť vy osobne?
Chcem prispieť svojou troškou a ukázať, ako sa niektoré veci dajú. Chcem veľa rozprávať o živote osôb so zdravotným znevýhodnením, aby sme pre druhých neboli strašiakom. Chcem skvalitňovať životy iných, aspoň sa o to snažiť. A ešte mnoho ďalšieho.

S pomocou sponzorov ste vybudovali bezbariérové ihrisko vo Zvolene, na ktorom sa môžu hrať zdravé deti s tými hendikepovanými. Ako vás napadla táto myšlienka?
Som šťastná, že po všetkých problémoch sa mi podarilo uspieť s projektom a získať hlavný a značný kapitál na jeho vybudovanie. A ďakujem všetkým ďalším, ktorí sa pričinili o to, aby mohlo vzniknúť prvé bezbariérové inkluzívne detské ihrisko. Nápad som v hlave nosila už dlhšie, stačí sa pozerať vôkol seba, inšpirácií je všade dosť. Taktiež som vychádzala aj zo svojho detstva, kedy som sa veľakrát na iné deti pozerala len spoza okien a nemohla som sa k nim z dôvodu bariér pripojiť. Aj to bolo dôvodom, pre ktorý som sa rozhodla túto myšlienku pretaviť do reality. Aby sa všetky deti mohli spolu hrať. Bez bariér a predsudkov.

Ako zdravé deti vnímajú, že sa s nimi na jednom mieste hrajú hendikepované a naopak?
Musím povedať, že veľmi pozitívne. Detské reakcie sú mnohokrát tak krásne a vedú ma a nás dospelých k zamysleniu. Veľakrát mi kladú tak ťažké a jednoduché otázky zároveň. Napríklad pri otvorení prvého bezbariérového ihriska sa ma jedno desaťročné zdravé dievčatko opýtalo, prečo takýchto ihrísk nie je viac, keď to deti na vozíku potrebujú? No odpovedzte jej, keď aj ja sama sa pýtam prečo?

K ihrisku chcete prirobiť inkluzívnu športovú zónu, v akom stave je momentálne tento projekt?
Projekt je napísaný, dokumentácia vytvorená, vizualizácia tiež. Písala som žiadosti o grant, v niektorých tento projekt neuspel, nebol podporený, v ďalších sme sa dostali do druhého kola. Zbierali sa hlasy verejnosti, no nebolo ich dostatok, a tak k realizácii ešte nedošlo. Chýbajú financie na jeho realizáciu. Ale nevzdávam sa. Chcem veriť, že príde čas a budeme tu mať aj prvú inkluzívnu športovú fitnes zónu.

Marcela Václavková Konrádová nestráca optimizmus.

Foto: archív Marcely Václavkovej Konrádovej

Aké ešte máte plány do budúcnosti, čo chcete dosiahnuť v práci i osobnom živote?
Plánov mám stále dosť, k ich napĺňaniu idem postupne. V súkromnom i profesijnom živote. Prvoradé je zdravie, a tak sa snažím nezanedbávať cvičenie, rehabilitácie, zvládať liečbu najlepšie, ako viem. Taktiež sa snažím obklopovať pozitívnymi ľuďmi, veľa čítať, inšpirovať sa, učiť sa a počúvať. A čas ukáže, kam ma moja cesta ešte dovedie. No ak sa mi na nej podarí inšpirovať čo i len jedného človeka, moja cesta má zmysel. Verím, že tomu pomôže aj prvá konferencia pre ľudí a s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením i pre širokú verejnosť, ktorú práve pripravujem pod názvom „Máš na to – to dáš!“ s podtitulom „Vášeň bez limitu“. Realizácia je naplánovaná na máj 2019.


PhDr. Marcela Václavková Konrádová, MBA, cert. Mgmt. žije vo Zvolene. Pôsobí ako sociálny a biznis kouč, redaktorka webu Dalito.sk, riaditeľka Prístavu nádeje, organizácie, ktorá pomáha znevýhodneným a hendikepovaným ľudom. Autorka siedmich kníh a e-booku Objav nové možnosti. Viac o jej práci nájdete na webových portáloch www.posunsa.sk, www.dalito.sk a www.pristav-nadeje.eu.




Hendikepy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >