Starostlivosť o postihnuté dieťa zahatilo Luciine plány na štúdium, neľutuje však nič. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock„Keby bol Števko zdravý, zborila by som svet. Vyštudovala by som vysokú školu, chodila do práce... Takto sa venujem len jemu, ale neľutujem nič, ani chvíľku,“ hovorí Lucia, 38-ročná Rómka zo Spiša bez štipky zatrpknutosti v hlase. Aj keď by nad jej osudom nejeden zalomil rukami, ona na to hľadí inak. Na otázku, či sa cíti šťastná, odvetí, že áno.
„Myslím, že som šťastná, napriek Števkovmu postihnutiu. Sú detičky, ktoré sú na tom oveľa horšie ako on a sú tiež mamičky, ktoré majú aj zdravé deti, a sú nešťastné, riešia kadejaké iné problémy... Ja mám dobrého muža, ktorý mi pomáha, mamu, ktorá tiež pomáha, Števka, to je naše slniečko, no a teraz ešte Tobiaska...“
Slovensky aj cigánsky
Števko sa narodil predčasne, v 28. týždni. Najprv jej lekári pre chorobu ani neodporúčali otehotnieť, potom názor zmenili, za predpokladu sledovania zdravotného stavu a príslušných liekov. Potešila sa, mať rodinu, to bol predsa ich sen. „Bolo to rizikové tehotenstvo, od piateho mesiaca som bola pre krvácanie v nemocnici. No a v 28. týždni mi praskla plodová voda, Števko sa narodil 25. decembra, na Božie narodenie. Mal 1230 gramov a 37 centimetrov,“ spomína.Intubovali ho a v tom dodnes vidí Lucia príčinu poškodenia synovho mozgu. „Možno by aj chodil, ktovie. Venujem sa mu, chodíme po rehabilitáciách, operáciách a pokroky vidno. Je vnímavý, všetkému rozumie, len to nevie povedať, vyjadriť. Hovorí mama, tata, dať, áno, nie, cigánsky aj slovensky. Že Števko? Že ty vieš aj hovoriť?“ obráti sa Lucia na syna. 11 a polročné chlapča, ktoré sedí buď v kočíku alebo v kresle s poskrúcanými tenkými rúčkami a prstami, vzápätí potvrdí mamine slová – modré oči sa mu rozžiaria, tvár roztiahne do úsmevu. „Áno,“ vysloví.
Nevie sa sám najesť, napiť ani obliecť, napriek tomu však svet okolo vníma, vie rozoznať farby, rozumie, kto mu čo hovorí, dokonca teraz podľa mamy aj trochu žiarli na mladšieho brata, ktorý do rodiny pribudol len pred dvoma mesiacmi. Lucia s ním dochádza aj do školy, pre postihnuté deti v Levoči.
„Ale on má detskú obrnu!“
„Keď sa narodil, dva mesiace bol v inkubátore. Že ostane postihnutý, som nevedela ani si nepripúšťala. Povedali mi, že je to rizikové dieťatko, mne sa zdal vcelku čulé dieťa, nezdalo sa mi, že mu niečo je. Keď mal pol roka, doktorka mi vraví: Ale on má detskú obrnu! Z ničoho nič, úplne necitlivo. No ani som si to nechcela pripustiť. Myslela som, že len pomalšie napreduje, keďže sa narodil predčasne. Aj sestra mala predčasne narodené dvojičky, cvičila s nimi vojtovku (Vojtova metóda, cvičenie na rozvoj detskej motoriky, pozn. red.) a všetko to ostatné, no a dnes sú z nich krásne 17-ročné slečny, veterinu študujú... Čakala som, že so Števkom to bude podobné.“Nebolo. Absolvovala s ním množstvo vyšetrení, liečebných pobytov, operácií na uvoľnenie šliach za nemálo peňazí. Niečo pomohlo viac, niečo menej, a hoci to úplne dobré nebude nikdy, Lucia ďakuje aj za toto. „Sme vďační Bohu tak, ako je...“
A že vraj nie je Boh...
Priznáva, že viera jej pomáhala prežiť i tie najťažšie chvíle. Tie boli po pôrode, keď synčeka intubovali, no a potom, keď sa musela zmieriť s tým, že má poškodený mozog. „Nebolo mi ľahko, ale komu by pomohlo, keby som si začala zúfať? Ani teraz nedávam najavo, keď mi je ťažko, načo. Treba ísť ďalej. Verím v Boha, veľmi mi to pomáha... Vravím si, že je to tak, ako chce Boh, a že to zvládneme.“Lucia chodila do kostola od detstva, priznáva však, že vieru precítila až neskôr, pri životných skúškach. „Aj som sa rúhala, že nie je Boh. To napríklad keď sme sa pokúšali s manželom o dieťa a nedarilo sa nám. Lekár mi raz po vyšetrení, keď som sa nádejala, že čakám dieťa, povedal, že nie som tehotná, vtedy som sa už rúhala... No manžel, keď sa asi o dva týždne vrátil z roboty z Čiech, mi vraví, že sa mu zdám nejaká iná. Tak som si na druhý deň hneď urobila tehotenský test, samozrejme. Ukázala sa mi jedna čiarka a ja som test zabudla na práčke v kúpeľni. Prišla ma pozrieť švagriná, ktorá ho tam videla a pýta sa, či som tehotná. Hej, som, tri čiarky tam mám, odvetila som ironicky. A ona že: Veď tam máš dve! No, a potom povedzte, že nie je Boh. Bola som tehotná, čakala som Števka!“
Tobiasko namiesto dievčatka
Po tom, čo sa stalo Števkovi, si však už na druhé dieťa netrúfli. Nechceli už znova prežívať ten žiaľ, chceli však veľkú rodinu, tak prišla na rad adopcia.„Už keď mal Števko dva-tri roky mi hovorili, že adopčný proces trvá dlho, nech si už podáme papiere. Ja som sa však chcela venovať len Števkovi, výlučne, na sto percent. Až o pár rokov sme sa rozhodli, že ideme do toho.“ Náročnou procedúrou prešli vcelku hladko, a na dieťa čakali relatívne krátko. Možno preto, že im ako Rómom dali rómske bábätko, mohli si ho aj sami pomenovať.
„Chceli sme dievčatko, akonáhle sme však uvideli Tobiaska, hneď sme vedeli, že bude náš. Usmial sa na môjho muža, mesačné bábätko sa usmialo... Hneď sme šli kúpiť výbavičku, nič sme totiž doma nemali a čakali. Bolo to trocha otupné, doma prázdna postieľka, kočík... No potom nám zavolali, že si ho môžeme prísť zobrať a bolo to úžasné! Máme ho už dva mesiace, 17. júla dovŕšil tri mesiace...“
Starostlivosť o postihnutého syna a k tomu ešte o malé bábätko Lucia zvláda príkladne. S vecnosťou jej typickou a bez zbytočného ťažkania si. „Nebolo to ťažké, keď k nám prišiel. Aj teraz k nemu vstávam dva-trikrát v noci, aby sa napapal. Niekedy vstane manžel... Napapá sa, prebalím ho a spíme ďalej. Ráno vstanem, obriadim Tobiaska, ten zväčša potom ešte zaspinká, potom sa zobudí Števko, tak sa venujem jemu – umyjem ho, nakŕmim, pocvičím s ním. Potom sa zas ohlási Tobiasko, a už máme deň v plnom prúde. Varím, robím, čo treba... Dá sa to. A aj mama mi pomôže.“
Konečne do vlastného
S manželom sa Lucia momentálne chystá presťahovať – konečne do vlastného domu. Obaja pochádzajú zo Spiša, museli prísť však až do Prahy, aby sa našli. On tam robil na stavbách, ona u mobilného operátora. Cesty sa im skrížili na jednej diskotéke a odvtedy vedeli, že chcú byť spolu. Po narodení Števka Lucia už zostala doma, keďže syn vyžaduje nepretržitú starostlivosť, Štefan dodnes pracuje na stavbách. Teraz najmä na vlastnom dome, ktorý bude prispôsobený Števkovmu hendikepu.„Zatiaľ bývame u mojej mamy, ale tešíme sa na vlastné bývanie. Tu musíme Števka nosiť hore schodmi na poschodie, ale keď sa presťahujeme, bude všetko ľahšie. Postavili sme bezbariérovú kúpeľňu, vedľa bude izbička, kde budú mať deti hračky a tak, je tam aj vyhrievaná podlaha kvôli Števkovi, nech môže byť na zemi...“
Aj Luciine ďalšie plány sa zameriavajú na deti. Momentálne by mal Števko podstúpiť ďalšiu operáciu – uvoľňovanie šliach, metóda ulzibat. Potom príde na rad zasa škola, rehabilitácie... No a, samozrejme, už je tu aj Tobiasko, z ktorého sa všetci tešia a dúfajú, že bude vyrastať v zdraví a harmónii.
„Ak mám nejaké ciele, pracujem na tom, aby vyšli. Keď sa nedá tak, tak hľadám inú cestičku. Nie som taká, aby som upadala na duchu a ľutovala sa. Teším sa, že Pánboh vyslyšal naše modlitby, a že sme všetci spolu...,“ približuje svoj prístup k životu.
