Nenúťte deti vystupovať a predvádzať sa, keď to samé nechcú

Patricia Poprocká, 24. januára 2019 o 11:01

Karnevaly, vianočné besiedky či koncoročné vystúpenia. Príležitosť popýšiť sa – pre učiteľov tým, čo všetko dokázali s deťmi vytvoriť, pre rodičov, aké šikovné ratolesti majú, a čo deti? Od tých sa očakáva, že sa budú predvádzať, tešiť a zabávať. Ale čo prežívajú naozaj?

Karneval je zábava, neholdujú mu však všetky deti.

Foto: shutterstock.com

„Nikdy som tieto akcie nemala rada. Do školy nás nútili priniesť nejaký kostým, ktorý sa mi nechcelo vôbec vymýšľať a už vôbec nie tvoriť, mala som akurát stres, či bude dosť dobrý, čo povedia ostatní. A keď sme mali potom akože tancovať alebo sa predviesť, tak sa mi ohromne nechcelo a pripadala som si ako panák,“ spomína na školské karnevalové časy tridsiatnička Katarína.

Detské vystúpenia, aj keď ich prvotnou myšlienkou je zábava a radosť, majú podľa pedagogičky a psychoterapeutky Laury Gutmanovej na mnohé deti presne opačný vplyv. „Samozrejme, sú deti, ktoré si to užívajú, iné naopak, prežívajú taký stres, že si to nevieme ani predstaviť,“ píše v knihe Materstvo a stretnutie ženy s vlastnými tieňom.

Najmä deti, ktorým sa doma nedostáva dostatočne empatického prístupu k ich potrebám, sú podľa nej najzraniteľnejšie v situáciách, keď majú svoju osobnosť prejaviť navonok. Stáva sa potom, že sa pri vystúpení rozplačú, zabudnú text, nie sú schopné sa na javisku pohnúť, extrémne ich vyvedie z miery odpadnutá stužka na kostýme, v krajných prípadoch sa dokonca pomočujú alebo ich bolí brucho.

Nehovoriac o tom, že ak je vystúpenie spojené so súťažou, ako napríklad karnevaly, pri vyhlasovaní najkrajších masiek hocikedy utrpí detská dušička. „Dodnes si pamätám traumu z jedného bálu, hlavne preto, že neocenili moju premenu na poľovníka, ktorú som si sama vymyslela. Sama som si zohnala propriety, požičala od krstného. Myslela som si, aká budem výnimočná, ale ocenili princezné, čo mali kostýmy z požičovne. Brala som to ako nespravodlivosť, že konvenčný priemer sa cení viac než originalita...,“ opisuje detskú krivdu Gabriela, dnes tiež už dospelá žena.

Laura Gutmanová odporúča zamyslieť sa nad účelom podobných akcií. „Zamyslime sa, ako by sme my dospelí chceli oslavovať zavŕšenie nejakého procesu , ktorého sme sa spoločne v nejakej inštitúcii zúčastnili.“

Nuž, zrejme len málokto by bol nadšený povinným prezlečením sa za rozprávkovú postavu, alebo povinným účinkovaním v scénke, ktorú mu niekto vyberie. Napokon, koľkí majú nechuť už len voči vianočným večierkom, ktoré bývajú poďakovaním zamestnávateľov za celoročne vykonanú prácu, a na ktorých nejde väčšinou o nič viac než sa najesť a napiť... Počas fašiangov mávajú dospelí plesy, účasť je však dobrovoľná.

Deti sú na tom rovnako. Nájdu sa šoumenské hviezdy, a rovnako aj tí, ktorí radšej zostávajú v úzadí.

Rešpektujme preto naše deti. „My dospelí sa môžeme rozhodnúť, či chceme predvádzať svoje telo alebo vyjadrovacie schopnosti na verejnosti,“ pripomína Laura Gutmanová.

Navrhuje preto namiesto takýchto vystúpení spoločné zábavy a oslavy. „Čo keby sme usporiadali spoločné pohostenie, kde sa zúčastníme rodičia aj deti, budeme si čítať rozprávky, tancovať, učiť sa nové pesničky, maľovať?“ Má aj iný nápad – napríklad aby rodičia zahrali na oplátku divadlo svojim deťom.

Samozrejme, ak sa dieťa na vystúpenie či karneval teší, len nech ide. Nie však za každú cenu len preto, aby malo fotku v rodinnom albume, či najnovšie dnes už na sociálnej sieti.


ANKETA:

Mali ste radi karnevaly a školské predstavenia?

18,1%



67,7%



5,5%



8,7%












Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >