Bitie a krik deti traumatizujú. Rodičia by mali voliť skôr diskusiu než uplatňovanie autority silnejšieho.
Foto: shutterstock.comHoci niekto vyrastal s tým, že jedna výchovná ešte nikdy nikomu neuškodila, psychológovia sa zhodujú, že rodič nemá nad dieťaťom uplatňovať svoju moc len preto, že je starší a silnejší.
Naopak, radia, že k nemu treba pristupovať ako k dospelým. A tých predsa tiež nikto neudrie len preto, že sa nesprávajú podľa jeho predstáv.
I keď sa dieťa po facke či plesnutí po zadku spravidla podriadi vôli rodiča, jeho reakcie v budúcnosti môžu byť o to horšie. „Kazí to človeku život. Je to niečo zastrašujúce, čo ho traumatizuje a môže zanechať horúce pamäťové stopy. Tie potom môžu u človeka vyvolávať zúrivosť, pocity bezmocnosti, nespravodlivosti,“ hovorí o bití detí psychiater a psychoterapeut Jozef Hašto.
Ako dodáva, človek, ktorého v mladosti bili, môže mať v dospelosti tendenciu kruto sa správať voči vlastným deťom, alebo aj voči sebe samému. Sám sa bude trestať, ak bude mať pocit, že robí niečo, čo by sa jeho rodičom nepáčilo, a to buď sebapoškodzovaním, alebo v krajných prípadoch, ak je to spojené so znevažovaním a odmietaním dieťaťa, to môže viesť až k samovražde.
A ak sa stane, že rodičovi predsa len prasknú nervy a neudrží sa? „Je dobré, keď po tom, čo sa rodič upokojí, ospravedlní sa: Prepáč, vo mne to vyvolalo takú zlosť, že som to neukontroloval, ja ťa mám rád, nič si z toho nerob, je to môj problém, že som to nevedel vydržať...,“ radí profesor Hašto.
Rovnako ako bitie je škodlivá aj zúrivosť či vyhrážky. Sú rodičia, ktorí dieťa v živote neudreli, napriek tomu je traumatizované rovnako ako to, ktorého rodičia verili v silu výchovnej po zadku.
Odborníci to nazývajú emočné týranie. Patria sem nadávky a hrozby – ty si taký zlý, dám ťa do lesa, k čertovi... Dieťa totiž má tendenciu rodiča brať vážne, a môže sa naozaj veľmi a pretrvávajúco vyľakať.
Ešte horšia je zúrivosť. Ak deti zažili napríklad svojho otca rozzúreného do nepríčetnosti, že by zdemoloval čokoľvek mu príde pod ruku, dieťa to môže prežívať s hrôzou, že by mohlo byť zničené, a bezmocnosťou. Spomienka sa mu uchová, a potom sa mu v dospelosti stane, že ak začuje iného dospelého hnevlivo reagovať, bude celá hrôza späť.
„Ak sa rodič rozzúri, je dobré, ak to dieťa nevidí. Rovnako by nemalo zažívať ani búrlivé hádky a bitky medzi rodičmi,“ konštatuje Jozef Hašto.
Čo teda robiť? Hovoriť s deťmi, vysvetľovať, pýtať sa ich, a ísť im príkladom.
„Obhajovanie bolestivého trestania ako niečoho, čo sa má zakomponovať do výchovy, považujem za zlé. Poškodzuje to dieťa. Niektorí rodičia majú tendenciu intelektuálne si to zdôvodňovať , že to pre dobro dieťaťa, že je to prejav rodičovskej lásky... Niekedy vyžadujú aby sa následne dieťa ospravedlnilo, poprosilo o odpustenie, že niečo vyviedlo a pobozkalo ruku, ktorá ho trestala. Ku krutému trestaniu patrí aj emočné týranie, vyhrážanie sa, zatváranie dieťaťa do miestnosti, z ktorej nesmie vyjsť, odmietanie komunikácie – hodiny, dni dokonca týždne...“ uzatvára Jozef Hašto.
