„Moju malú nosím v šatke, spokojné sme obidve.“

Gabriela Bachárová, 13. októbra 2018 o 10:00

„Predtým som cez deň nič nestíhala, k jedlu som sa dostávala až večer. Chcela som si v pokoji vypiť teplú kávu, nakúpiť si, navariť. Podarilo sa. A aj vďaka noseniu z dcérky vyrastá nebojácne a sebaisté dieťa,“ chváli si nosenie v šatke Alžbeta Mészárosová zo Šale, mama štvormesačnej Lindy Elis.

Nosenie prospieva Linde Elis i jej mamičke.

Foto: archív Alžbety Mészárosovej

Linduška mávala po narodení koliky, neustále sme ju museli nosiť po byte a trvalo aj hodinu, kým sa upokojila a zaspala. Nosenie na rukách vyžadovala aj preto, že bola na všetko zvedavá. A ja som nič nestíhala. Veľakrát sme tiež mali v bytovke pokazený výťah, veľakrát som si niečo objednala a musela som vybehnúť pred dom za kuriérom. Znášať stále malú s kočíkom by sa nedalo, ani si to nechcem predstaviť.

Vyriešila som to jednoducho, nosením. A je to úžasné. Všetko, čo chcem, stíham, zvládnem i pracovať. Som fotografka a potrebujem mať čas na úpravu fotiek, taktiez aj maľujem. Keď sa venujem týmto činnostiam, dcérka na mne spokojne spinká. Linda nemá rada kočík a tiež dlho nevydrží spať, keď ju položím počas dňa do postieľky. Zaspí mi jedine v šatke.

Samozrejme, nosením sa posilnil aj náš vzťah. Moja malá je veľmi nebojácne, sebaisté dieťa, nemá problém so spoločnosťou, nemá strach, keď ju hocikto zoberie na ruky, nemusím byť ani v jej dohľade. Takže reči, že bude na mňa prehnane naviazaná, sú hlúposti.

Začala som, keď mala Linda tri týždne. Keď som bola tehotná, kamarátka ma pridala do skupiny na sociálnej sieti, ktorá sa zaoberá nosením detí. Najprv som nemala záujem. Názor som zmenila po narodení dcéry, ktorá bola už od začiatku veľmi náročná. A tiež ťažšia a ťažšia, nosenie predstavovalo záťaž na ruky. Pri nosení v šatke nie je váha na rukách, ale rozložená na ramenách. Pri správnom uviazaní ma vôbec nebolí chrbtica, ani kríže, ani ruky, je to veľmi pohodlné.

Cez Facebook som sa skontaktovala s podpornou skupinou v Galante, kde ma naučili viazať. Šatku mi najprv požičali, aby sme sa s ňou zoznámili a po pár týždňoch sme si kúpili vlastnú. Jej viazanie je veľmi jednoduché. Zo začiatku mi to išlo pomalšie a nevedela som, či viažem správne, časom sa to ale zautomatizovalo a za asi minútu mám dieťa uviazané.

Ľudia sa na mňa pozerajú ako na zjavenie


Väčšinou sa stretávam s tým, že ľudia na mňa pozerajú v obchodoch na ulici ako na zjavenie. Ešte viac pohľadov máme, keď má malú v šatke uviazanú môj drahý. Je to pre ľudí nezvyčajné. Zvykli sme si. Ľudia sa väčšinou pýtajú, či je to pre bábätko zdravé a či na mňa nebude prehnane naviazaná a rozmaznaná.

Priamo s negatívnymi reakciami som sa ale nestretla. Z blízkeho okolia si to nedovolili, pretože ma poznajú a vedia, že keď som sa pre to rozhodla, tak som si všetko naštudovala. Určite by som nerobila niečo, čo by nášmu bábätku škodilo. Vidia, že dieťa je v šatke spokojné a tešia sa z toho. V momente, keď ju uviažem, zaspí a rýchlo sa jej uľaví aj od bolesti bruška. Vidia, že nemám prekážky, keď idem kdekoľvek. Nemusím sa naťahovať s kočíkom. Bohužiaľ nie všade je prístup bezbariérový, dostať sa do úradu, k lekárovi či do niektorých obchodov sa s kočíkom nedá, ak ho nechcem ťahať po schodoch.

Veľa ľudí mi vravelo, že keď malú stále nosím pri sebe, rozmaznám ju, bude sa báť ľudí a chcieť byť stále pri mne. Vôbec to tak nie je. Práve naopak. Je veľmi spoločenská, má veľmi rada spoločnosť aj cudzích ľudí. Nemá problém, ak si ju zoberie niekto iný na ruky a vezme ju aj mimo môj dohľad. Nemá problém ostať s niekým iným aj niekoľko hodín bezo mňa. Je to úžasné dieťa

Maličká je len raz, preto si ju chcem maximálne užiť a vždy ju mať pri sebe. Je pokojná, pretože cíti teplo mamičky, počuje tlkot môjho srdca, môj hlas tak, ako keď bola v brušku, cíti sa bezpečne a je šťastná a spokojná. Ja som takisto šťastná a spokojná. Ten pocit, keď mi spinká na hrudi, by som nevymenila za nič na svete. S radosťou sa nosíme.






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >