Mária Sliacka vedie UNICEF Slovensko od decembra minulého roka.
Foto: archív Márie SliackejKde vo svete dnes deti najviac potrebujú pomoc?
Neprávosti voči deťom sa dejú na celom svete, vrátane Slovenska a nezáleží na tom, či doma, v škole, komunite alebo na miestach, kde sa deti pohybujú. Naša organizácia hovorí o 41 miliónoch detí, ktoré potrebujú pomoc v 59 krajinách sveta. Ide o prírodné katastrofy či vojnové konflikty. Pomoc UNICEF má rôzné podoby: pokrytie základných potrieb, ako sú voda či potraviny, ďalej zdravotné potreby, vzdelávanie či pomoc obetiam násilia alebo sexuálneho obťažovania.
Vo svete je dnes najviac vojnových konfliktov za posledných asi tridsať rokov, a tak deti potrebujú pomoc na veľa miestach. Či už je to Južný Sudán, kam smeruje aj oficiálna zahraničná pomoc Slovenskej republiky, alebo Afganistan, Stredoafrická republika, ďalej Irak, Jemen, Sýria, Mali, Somálsko, Líbya alebo Bangladéš, odkiaľ prišlo z Mjanmarska veľa utečencov z etnickej skupiny Rohingov, ktorú tvoria najmä moslimovia.
Plánovanie distribúcie stavebného materiálu na opravu poškodených domov na Ukrajine.
Foto: ADRA UkrajinaMajú jednotlivé krajiny v rámci UNICEF určené, do akých oblastí bude smerovať práve ich pomoc?
Snažíme sa o súlad s oficiálnou slovenskou zahraničnou pomocou. Nedávalo by veľký zmysel posielať peniaze do krajín, kde Slovensko nemá svoje zastúpenie, ambasády. Pre nás je témou Ukrajina, kde už päť rokov prebieha vojnový konflikt. Potom sú to Keňa, Južný Sudán, Tanzánia, Etiópia. Ďalej Sýria, Irak a krajiny v ich okolí, kam prichádzajú sýrski a irackí utečenci, to je hlavne Libanon či Jordánsko.
Ako pomáhate na Ukrajine? Čo potrebujú tamojšie deti?
Predtým, ako som prišla do UNICEF, pracovala som na Ukrajine takmer dva roky. Na východe krajiny malo veľa miest problémy s pitnou vodou ešte pred vojnou. Počas konfliktu boli čističky a filtračné zariadenia bombardované. Preto sme na Ukrajine hlavne v prvých rokoch vojny pomáhali s pitnou vodou. Prístup k nej potrebovali a stále potrebujú domácnosti, školy, nemocnice.
Druhá forma pomoci je pre Ukrajinu typická. Deti, ktoré bývajú na hraniciach medzi obsadenou a neobsadenou zónou, žijú v konštantnom strese. Chodia síce normálne do školy, ale v pozadí stále počujú streľbu. Školské zariadenia sú neustále pripravené na útok: majú označené miesta, kam sa žiaci a učitelia budú môcť ukryť, nachystané vrecia s pieskom, chránia ich vojaci. Veľká časť našej pomoci smeruje na zmiernenie psychických tráum detí, ktoré zažili utrpenie vojny. Máme pre ne programy, ktoré im umožňujú návrat do bežného života, pripravujeme pre ne detské tábory. V roku 2016 sme napríklad medzi deti v meste Svitnodarsk zavolali slovenského tanečníka Jara Bekra, stretnutie s ním deťom umožnilo na chvíľu zabudnúť na konflikt, učili sa tancovať, cítili sa ako hviezdy.
Pociťujete na Slovensku dostatočný záujem o problémy detí vo svete? Darí sa vám vyberať dostatočné množstvo finančných prostriedkov?
Určite je veľká rezerva. Veľa ľudí má skreslený pohľad na to, čo je UNICEF. Po prvé, myslia si, že sme bohatou organizáciou, ktorá dostáva peniaze priamo z Organizácie spojených národov, pod ktorú patríme. Tak to ale nie je. Všetky peniaze máme od darcov. A po druhé, ľudia častokrát hovoria, že by chceli prispieť na niečo či niekoho konkrétneho. Na konkrétne dievčatko napríklad v Afrike. To však z nášho pohľadu nie je tak úplne správne. Dieťa je pre darcu potom akoby jeho majetok, on rozhoduje o tom, či peniaze pošle, obdarovaný sa na ňom stáva závislý. Takúto formu pomoci nepovažujeme za optimálnu.
Koľko vám ľudia dávajú priemerne?
V rámci nášho programu Svetový rodič je to priemerne sedem eur mesačne. Pre nás je lepšie, ak od ľudí dostávame menšie sumy, ale pravidelne, ako keď nám niekto daruje jednorazovo tisíc eur. Vďaka menším, ale stálym platbám si dokážeme robiť zásoby a vieme tak lepšie a rýchlejšie naplánovať pomoc. Príde k zemetraseniu napríklad na Srí Lanke a my vieme, koľko máme v skladoch hygienických balíčkov či toaliet a do 24 hodín môže byť pomoc na mieste. Zatiaľ čo ak chcete vyhlásiť verejnú zbierku, potrebujete povolenie a propagáciu, čo si vyžiada istý čas. Ľudia vám potom budú zopár dní prispievať na účet a keď sa peniaze vyzbierajú, pomoc už nemusí byť potrebná.
Inštalácia vodnej nádrže v utečeneckom tábore v Kukume v Keni.
Foto: archív Márie SliackejO čo ide v programe Svetový rodič?
Je to pravidelná a efektívna mesačná pomoc deťom na svete, ktoré žijú v utrpení. Zabezpečujeme základne potreby, aby deti mohli viest šťastný život, na ktorý majú právo. Spolu so Svetovými rodičmi sa UNICEF snaží o to, aby deti mali detstvo, v ktorom sú milované, chránené, zdravé, vzdelávané a v ktorom sú schopné naplniť svoj potenciál. A to na Slovensku aj v ktorejkoľvek krajine sveta.
Voči humanitárnej pomoci panuje stále veľké množstvo predsudkov, napríklad že je často zbytočná, nedostane sa tam, kde je potrebná a podobne. Ako ľudí presvedčiť, aby napríklad viac prispievali?
Na Slovensku nie je povedomie o tom, ako vlastne humanitárne organizácie pracujú, a to aj preto, že ich tu nie je veľa. Ľudia nevedia, čo táto práca obnáša a čo všetko je potrebné zabezpečiť, aby sa pomoc dostala na miesto určenia. Napríklad firma daruje kamión vody, ktorý môžete poslať na Ukrajinu. Tú vodu ale musíte najskôr zabaliť podľa pravidiel legislatívy. Na hraniciach ju zasa potrebujeme precliť.
Na Ukrajine to prebieha tak, že musíte mať samostatný sklad až do doby, kým príde k precleniu. Keď sa konečne dostanete na miesto, aj tam potrebujete ďalší sklad, za ktorý rovnako platíte. Tovar tiež musí niekto vyložiť a následne je nutné zabezpečiť odvoz do dajme tomu desiatich dedín, čo si vyžiada autá a benzín. Toto ľudia nevidia. Tiež si myslia, že humanitárny pracovník je niekto, kto by mal pracovať 24 hodín denne najlepšie zadarmo. Aby u nás ľudia viac prispievali na humanitárnu pomoc, to si vyžiada zmeniť pohľad na to, čo vlastne humanitárna pomoc je.
Škola pre chlapcov z ulice v Nairobi v Keni.
Foto: archív Márie SliackejAko ste sa vy sama dostali k pomáhaniu deťom?
Viac menej náhodou. Robím si z toho žarty. Mala som priateľa, za ktorého som sa takmer vydala. Vravievala som mu „zo srandy“, že ak sa so mnou rozíde, odídem pomáhať do Afriky. Vtedy som však ešte netušila, že existujú nejaké mimovládne organizácie a myslela som si, že pomáhať môžem jedine tak, že sa zo mňa stane rehoľná sestra.
Vyštudovala som ekonomiku so zameraním na cestovný ruch a pracovala som ako hotelová manažérka. Často sa stávalo, že do hotelov prichádzali veľmi bohatí ľudia, ktorí však vo všetkom nachádzali chyby a vyhadzovali peniaze za úplné hlúposti. Jedni chodili do hotela raz s manželkou, potom s frajerkou. Ďalší si objednávali eskortu. A ráno na raňajkách plakali, aký majú pobabraný život. Začala som si uvedomovať, že takýmto ľudom slúžiť nechcem a hľadala som cesty, ako byť užitočnejšia. Vďaka dobrovoľníckemu programu som sa dostala do Kene, kde som v rámci street work pomáhala chlapcom, ktorí žili na ulici a mali veľmi ťažký osud. Zneužívali ich, mlátili, boli to aj bývalí zlodeji, niektorí zabili. Oni sa však snažili zo svojich problémov vyhrabať a stále mali úsmev na tvári. Odvtedy sa pomoci venujem viac ako desať rokov.
A čo ten rozchod?
Áno, prebehol (smiech).
Práca v humanitárnej organizácii je určite emocionálne náročná. Je nutné držať si odstup?
Určite sa to človek musí naučiť. Akonáhle začnete pracovať s emóciami, môžete skôr niekomu ublížiť ako pomôcť. A pomoc nedostane ten, kto ju potrebuje. Treba mať nastavené jasné pravidlá. Žiaľ nejde pomôcť každému, ale každý prirodzene skúša všetky spôsoby, začne sa vyhrážať, kričať, plakať pred vami. Pragmatický prístup a pravidlá sú preto veľmi dôležité.
Poľnohospodársky projekt na vidieckych školách v Keni.
Foto: archív Márie SliackejUtkvel vám osud niektorých detí v mysli viac ako iných?
Takých príbehov je viac. UNICEF Slovensko sa svojou vianočnou zbierkou snažil prispieť deťom, ktoré trpia podvýživou. Jedným zo šťastných detí bol Pierre z Bangu, hlavného mesta Stredoafrickej republiky. Otec bol bez práce a ich život poznačil konflikt v krajine. Každý deň bojovali aspoň o trošku jedla. Kukurica z blízkej farme bola to jediné, čo si mohli dovoliť. Pierrova váha začala klesať, bol chorľavý a odmietal jesť aj kukuricu. Jeho stav sa neustále zhoršoval a otec sa bál, že si nebude môcť dovoliť nemocnicu. Vo veku 3,5 roka chlapček vážil len deväť kilogramov a trpel hnačkami.
Nakoniec otec zobral vychudnutého Pierra do dvanásť kilometrov vzdialenej nemocnice, ktorú podporuje UNICEF. Pierre dostával dvakrát denne nutrične obohatené mlieko, aby zosilnel a mohol opäť prijímať potravu. Po siedmych dňoch bol už silný natoľko, aby sa mohlo pristúpiť k ďalšej fáze liečby. Práve terapeutickú výživu, ktorú dostal v nemocnici, zabezpečil UNICEF.
A ďalšie príbehy?
V škôlke v meste Slavjansk na Ukrajine sa učiteľky s deťmi museli rýchlo ukryť v pivnici. Učiteľky sa snažili zmierniť strach detí, a tak im povedali, že sa na úkryt idú len tak hrať. Jedno dieťa však napriek svojmu nízkemu veku povedalo: „Pani učiteľka, toto ale nie je hra, to je vojna.“
Ďalší je príbeh ženy z utečeneckého tábora v Kakume v Keni. Vojaci ju uniesli v Kongu, držali v lese a znásilňovali, až otehotnela. Napriek všetkým prežitým traumám však dala synovi meno Treasure, čo v preklade znamená poklad.
Alebo kresťanská škola v Keni robila počas pôstneho obdobia zbierku na pomoc chlapcom z ulice. Každý chlapec sa snažil do zbierky prispieť aspoň malou mincou. Prišiel za mnou asi sedemročný chlapček, ktorý veľmi rád jedol, a opýtal sa ma, či mu nemôžem požičať. Myslela som si, že si chce kúpiť niečo na jedenie, ale on chcel tie peniaze darovať práve do zbierky…
Môj posledný príbeh je z Ukrajiny, kde som mala na starosti veľký projekt opravy striech, ale bola som bez ubytovania, kancelárie i skladu. Na pomoc mi z Kyjeva poslali len jednu skromnú a jednoduchú ženu, ktorá mi pomohla nájsť priestory. Sama hľadala prácu. Tej po bombardovaní nebolo. Mohla som jej ponúknuť jedine upratovanie, ale to nechcela, vraj sa doma naupratuje dosť. Povedala som jej, nech teda čaká a možno sa niečo uvoľní. Postupne začala pomáhať kolegom a nakoniec sa stala šéfkou skladovej administratívy. Zo ženy, ktorá si neverila, sa za rok stala ženou, ktorá dokázala mať pod kontrolou sto mužov.
UNICEF pomáha aj slovenským deťom, čo je možno trošku prekvapujúca informácia.
Je dôležité, aby deti – bez ohľadu na to, kde žijú – prežili šťastné detstvo v zdravom prostredí, mali prístup k hodnotnej strave, zažívali dobré domáce prostredie, mohli tráviť čas s rodičmi, v školskom kolektíve nemuseli zažívať trápenie. Na Slovensku spolupracujeme s asi 300 školami, na ktorých by sme chceli riešiť problémy slovenských detí. Napríklad tým, že vzdelávame jednotlivé deti, ktoré sa potom stanú prostredníkmi medzi učiteľkou a spolužiakmi.
Momentálne sa začíname venovať spolupráci s firmami, aby vytvárali také prostredie, ktoré rodičom umožní venovať viac času deťom. Či už sú to skrátené pracovné úväzky, alebo práca z domu, možnosť dojčiť dieťa na pracovisku a podobne. Firmám, ktoré sa takto ústretovo budú správať, chceme odovzdávať certifikát Family Friendly Firma.
Kto je Mária Sliacka
Narodila sa v roku 1979 vo Zvolene. Vyštudovala Ekonomickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracovala ako dobrovoľníčka v Keni, po návrate začala pracovať na poľnohospodárskych projektoch pre školy v Keni a Južnom Sudáne. Koordinovala výstavbu škôl po zemetrasení v Haiti, venovala sa aj projektom v Afganistane a Gruzínsku. S organizáciou Polish Humanitarian Action viedla misiu na turecko-sýrskych hraniciach, koordinovala zásobovanie chlebom, distribúciu hygienických balíčkov a prevádzku mobilných kliník pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie.
Po začatí konfliktu na Ukrajine pôsobila ako programová riaditeľka pre koordináciu humanitárnej pomoci medzinárodnej siete ADRA. Okrem finančnej pomoci, distribúcie jedla či vody viedla hlavne program zameraný na opravu vojnou poškodených domov na Donbase. Od decembra minulého roka je riaditeľkou UNICEF Slovensko.
Narodila sa v roku 1979 vo Zvolene. Vyštudovala Ekonomickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracovala ako dobrovoľníčka v Keni, po návrate začala pracovať na poľnohospodárskych projektoch pre školy v Keni a Južnom Sudáne. Koordinovala výstavbu škôl po zemetrasení v Haiti, venovala sa aj projektom v Afganistane a Gruzínsku. S organizáciou Polish Humanitarian Action viedla misiu na turecko-sýrskych hraniciach, koordinovala zásobovanie chlebom, distribúciu hygienických balíčkov a prevádzku mobilných kliník pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie.
Po začatí konfliktu na Ukrajine pôsobila ako programová riaditeľka pre koordináciu humanitárnej pomoci medzinárodnej siete ADRA. Okrem finančnej pomoci, distribúcie jedla či vody viedla hlavne program zameraný na opravu vojnou poškodených domov na Donbase. Od decembra minulého roka je riaditeľkou UNICEF Slovensko.
