Spoločne sa zasmiať je lepšie, ako sa na seba hnevať.
Foto: Shutterstock.comAk chcete situáciu vyriešiť, v prvom rade musíte ovládnuť svoje vlastné emócie. A to nie je práve ľahké. „Vždy som si myslela, že som pokojný, nekonfliktný typ. Potom sa mi však narodil Tomáško a ja som s nemilým prekvapením zistila, že v záťažových situáciách naňho kričím. Presne tak ako kedysi moja mama na mňa. Ako by sa spustil nejaký program, ktorý som v sebe mala a len čakal, kým nastanú vhodné podmienky,“ hovorí Hana, matka deväťročného syna. „Samozrejme ma to potom mrzelo, hovorila som si, že som tá najhoršia mama na svete. Môžem si hovoriť, že nabudúce už nevybuchnem, ale opakuje sa to stále dookola,“ je nespokojná.
„Ak neviete, čo robiť, tak nerobte nič.“
„Aj ja sa rozčuľujem, ale občas sa mi podarí skrátka zostať ticho. Nadýchnem sa a pokračujem ďalej v tom, v čom som robila. Neviem, čo robiť, tak si poviem, že skrátka nebudem robiť nič. Pomáha mi zastaviť sa, nereagovať nijako. Potom ten prvotný hnev prejde a dokážem reagovať normálne. Ale aj tak je to asi jeden prípad z troch či piatich...“ hovorí Júlia, mama troch malých detí.„Aj ja som kedysi na dcéru dosť kričala. Potom som si povedala, že už nesmiem, pretože nechcem, aby mala na detstvo zlé spomienky. Ak by sa ma niekto pýtal, aké bolo moje vlastné detstvo a čo si z neho pamätám, tak by som musela odpovedať, že rodičia na mňa často kričali. Deti sú na to, ako sa k nim rodičia chovajú, veľmi citlivé, v tej svojej malej hlavičke si všetko zaznamenávajú. Pomohlo mi obyčajné uvedomenie si, že nechcem, aby moja dcérka mala podobné spomienky ako ja,“ hovorí Simona, mama štvorročného dievčatka.
Ovládať sa za každých okolností nie je vôbec jednoduché a aj psychológovia potvrdzujú, že nezvládnuté emócie riešia veľmi často. Zároveň upokojujú, že sa nemusíme cítiť prehnane previnilo, pretože v strese sa celkom prirodzene aktivujú vzorce, ktoré máme uložené hlboko v podvedomí. Jednoducho povedané, reagujeme rovnako, ako sme to odpozerali od našich vlastných rodičov. Nie je to celkom naša vina. A je fakt, že minulá rodičovská generácia považovala krik za správny výchovný prostriedok, pretože s deťmi to predsa inak nejde.
Čo som to urobila?
Psychologička Pavla Koucká, autorka kníh Zdravý rozum ve výchově a Uvolněné rodičovství, hovorí o tom, že aj ona sama vo výchove zlyhala: „Dúbravka má dva a pol roka. Pripravujem v kuchyni desiatku, miešam tvarohový dezert, krájam ovocie. Ešte pitie, to všetko na tácku, odnesieme si to do izby. Rana. Všetko je na zemi, rozliate, vysypané, pomiešané… A moje dievčatko s tvarohom na šatách. Dúbrava, čo si to urobila? Máš rozum? Uhni! Dieťa sekundu stojí a pozerá, potom začína zúfalo plakať.“Pavla Koucká priznáva, že jej reakcia bola strašná. „Dcéra mi chcela pomôcť, nemohla vedieť, že tácku neudrží. Sama sa zľakla toho, čo urobila, a ja namiesto toho, aby som jej pomohla úľak spracovať, ešte som ho zhoršila.“ Skutočnou príčinou jej výbuchu pritom boli únava a starosti s bývaním. Ako to dopadlo? „Stop! Ľakám sa vlastnej reakcie. Poď sem, prepáč, beriem dcéru do náručia a natriem tak tvaroh aj na seba. Pár minút sedíme v objatí na zemi vedľa toho, čo malo byť desiatou. Keď sa dievčatko upokojuje, dáme sa spoločne likvidovať katastrofu a zachraňujeme z jedla, čo je ešte použiteľné.“
Psychologička vraví, že jej krik bol kontraproduktívny, nič nevyriešila a dcére ublížila. „Či nie je pre dieťa dôležitejšia spokojná mama ako optimálne bytové podmienky? A keď som unavená, mohla som jej dať na desiatu napríklad hrušku. Nabudúce to tak urobím.“
Ako sa dá s kričaním na deti bojovať? Najlepšie tak, že sa mu budete snažiť predchádzať.
1. Čakajte od dieťaťa viac a zároveň menej
Nie je žiadna novinka, že dieťa by malo rešpektovať hranice a pravidlá, ktoré mu rodičia určia. Tieto hranice sa samozrejme menia podľa situácie či veku dieťaťa, ale potrebné sú v každom prípade. Je rozumné, ak na nich rodičia pokojne, ale jednoznačne trvajú. Venujú pri tom potomkovi plnú pozornosť, nezakážu mu niečo len v rýchlosti a už nedajú pozor, aby to splnilo.Zároveň s tým ale nežiadajte od potomka viac, než je vám vzhľadom k svojmu veku schopné ponúknuť. Kričať na ročné dieťa, že odmieta zjesť jogurt a robí okolo toho cirkus, je skutočne nešťastné. Vysvetľovanie, dohováranie, zvyšovanie hlasu či tresty nepomôžu. Oveľa lepšie je poskytnúť dieťaťu dostatok pochopenia a netrvať na svojom.
2. Získajte viac materského sebavedomia
Matka, ktorá na dieťa zvyšuje hlas, si nie je istá vo svojej materskej roli a často ani v živote. Jednou z ciest, ako zmierniť vlastné prehnané reakcie, je zvýšenie sebadôvery vo všetkých oblastiach života. Čo nie je jednoduché. Môže ale pomôcť, ak si uvedomíte, v čom ste ako matka, žena a človek dobrá, o čo sa môžete oprieť. Dieťa potrebuje sebavedomú mamičku ako soľ. Predstaviť mu svet ako príjemné a bezpečné miesto môže len človek, ktorý sa v ňom sám cíti dobre a bez primeranej sebaistoty to nejde.Matka, ktorá má pevné a dobre zdôvodnené postoje a váži si sama seba, je pre dieťa neoceniteľným darom, pretože mu poskytuje ochranu a vedenie. Je veľká pravdepodobnosť, že takúto matku bude dieťa inštinktívne rešpektovať, zmenšia sa trecie plochy a kriku ubudne.
3. Nebuďte na seba tak prísna
Matky samotné si často vôbec neuvedomujú, aká náročná je úloha, ktorej sa každý deň od rána do večera, prakticky bez prestávky venujú. Dieťa, domácnosť, zamestnanie, partner – považujeme za samozrejmé všetko dokonale zvládnuť. Vlastnú hodnotu hľadáme ešte stále v obraze výkonnej a obetavé ženy. Nie je potrebné zdôrazňovať, že to dlhodobo nemôže fungovať a ideál sa skôr či neskôr zrúti. Hnev na dieťa je potom logickým vyústením vlastnej frustrácie. Snažte sa preto hľadať v živote aj odpočinok, relaxáciu a venujte sa vlastným záľubám. A potom nebudete na dieťa toľko kričať.Ak nie je krik každodennou záležitosťou, ale skôr výnimkou z pravidla, odpustite si to. Niekedy to dokonca môžete považovať za pozitívum. Pre zdravý vývoj dieťaťa je totiž najlepšia takzvaná dosť dobrá matka, nie dokonalá za všetkých okolností. Deti sa učia orientovať v emóciách druhých ľudí už od skorého veku práve v prostredí rodiny a je dôležité, aby negatívne emócie zahrnuli do svojej rozvíjajúcej sa predstavy o ľuďoch.
„Často pomôže uvedomiť si, že hoci ako matka robím chyby, stále som tou najlepšou mamou pre svoje dieťa. Ako inak by sa naučilo chyby reflektovať? Ako inak by zažilo stres, naučilo sa odpúšťať či vyjadrovať emócie? Tieto schopnosti je predsa len najlepšie predať deťom v teple domova a vybaviť je tak do sveta dôležitými kompetenciami,“ napísala psychologička Lenka Lacinová, spoluautorka knihy Dost dobří rodiče aneb drobné chyby ve výchově dovoleny.
ANKETA:
