Malí ekológovia chránia Zem. Vtipné príhody rodičov, ako sa ich deti starajú o prírodu

Patricia Poprocká, 24. apríla 2019 o 06:00

Tohtoročný Deň Zeme pripadol na Veľkonočný pondelok, takže pri tejto príležitosti sa o prírode a ochrane planéty hovorilo o niečo menej než po iné roky. Bez ohľadu na to, našťastie je veľa rodičov, ktorí sa snažia vypestovať vo svojich deťoch vzťah k prírode. Detská logika je jedinečná a svojská, takže enviromentálna výchova v rodinách sa neraz skončí komickou situáciou alebo aspoň vtipnou hláškou. Zozbierali sme niektoré zážitky rodičov.

Miško (vľavo) na svojho obľúbeného zajaca nezabudol ani na Veľkú noc.

Foto: Veronika Neilová

Veľkonočná kupačka zajacov

Moje deti mali odmalička radi zvieratá, vodievala som ich na prechádzky so psom, u deda mali mačku, chovali sme rybky a na jeseň im dedo kúpil aj zajačiky, ktoré chová u seba na dvore. Deti si ich veľmi obľúbili a kedy sa len dá, chodievajú k nemu kŕmiť ich a pohrať sa s nimi. Každý zo synov má svojich obľúbenca. Deväťročný Miško tento rok nástojil, že bezpodmienečne musíme ísť na Veľkonočný pondelok aj za dedom. Dôvod? „Musím obliať zajačicu, aby bola zdravá.“ A v utorok, keď na východe oblievajú dievčatá chlapcov, zasa presviedčal mňa, že musím ísť aj ja – poliať všetkých zajacov.
(Veronika, Medzilaborce, matka 11 a 9-ročného syna)

Plastová puška za každú cenu

Snažím sa deťom vysvetľovať dopady konzumného života na našu planétu, ukazujem im napríklad obrázky uhynutých veľrýb, ktoré sa prejedli plastov. Päťročný syn nedávno prišiel s tým, že aj on by chcel plastovú pušku, akú má jeho kamarát. Tak som mu opäť pripomenula nadmerné množstvo plastov na našej planéte a snažila sa ho presvedčiť, že postačí, ak si zoberie z drevenú palicu a bude sa hrať, že je to jeho puška. „Plastové pušky sú zbytočné, znečisťujú našu Zem, keď ich ľudia vyhodia, skončia niekde na smetisku, alebo sa dostanú až do oceánu, kde ich potom zje nejaká ryba, ktorá zomrie,“ snažila som sa o jednoduché vysvetlenie. Syn sa zamyslel a prikývol, čo vo mne vyvolalo nádej, že rozumie. No prišiel s vlastným riešením. „Vieš čo? Tak keď Mirko svoju pušku vyhodí, ja si ju zoberiem a nikdy ju nevyhodím.“
(Renáta, Bratislava, matka päťročného syna a šesťročnej dcéry)

Posiata kofola

Štvorročný syn trávi veľa času vonku a veľmi rád pomáha v záhrade. Tento rok siali s otcom. Keď som prišla domov, celý natešený mi bežal v ústrety: „Mami, mami, my sme sadili v záhrade. A posiali sme aj kofolu!“ Až partner mi musel vysvetliť, že šlo o rukolu.
(Nataša, Prešov)

Kŕdeľ stíhačiek

Milo má štyri roky a vyrastá na lazoch. Väčšinu dní strávi vonku pri zvieratách, o ktoré sa stará jeho otec. Chodieva aj do „civilizácie“ – na nákupy, k starým rodičom, občas do škôlky, predsa len však prírodu pozná lepšie než výdobytky techniky. Keď sme raz prechádzali okolo Sliača, ukazujem mu: „Pozri sa, tam sú stíhačky.“ „Vidím,“ volá natešený syn. „Celý kŕdeľ!!!“
(Silvia, Zvolen, matka štvorročného syna a šesťročnej dcéry)

Éčkové potraviny nie, céčkové áno

Deti sa snažíme viesť k zdravému stravovaniu, najmä k tomu, aby jedli čo najviac sezónnych a lokálnych potravín. Ak chcú v obchodoch nejaký polotovar alebo sladkosti, tak im vysvetľujeme, že sú chemicky upravované, obsahujú „éčka“, aby dlho vydržali, pekne voňali a výraznejšie chutili. A že keď sa ich v tele nahromadí veľa, človek ochorie. Naopak, jednoduché jedlá, obyčajné ovocie či zelenina sú zdravé, majú veľa vitamínov. Najlepšie si pamätajú vitamín C. Potom som počula päťročnú dcéru, ako poučuje kamaráta: „No ty asi chceš, aby ťa bolelo brucho, a aby si ochorel, keď ješ sladkosti. Éčkové potraviny sú škodlivé, môžeš jesť len céčkové.“
(Petra, Bratislava, matka päťročnej dcéry a trojročného syna)

V zemi je kvietkom najlepšie

Rastliny aj stromčeky treba chrániť, a hoci sú kvietky krásne, najlepšie im je v zemi. Netreba ich brať domov do vázy, dlhšie vydržia v hline, kde majú najviac živín, vysvetľujem svojim deťom vždy, keď ideme okolo nejakých kvetín ktoré by si najradšej odtrhli. Samozrejme, že deti chcú mať kvietky aj vo váze, takže sa to väčšinou končí kompromisom. Niekedy odtrhnú, niekedy nechajú tak. Bez dozoru však väčšinou neodolajú, a keď minule odtrhli narcisy susede, nahnevala som sa. Nakričala som na nich, že nemôžu brať kvetiny druhým, že teta sa z nich tešila a teraz nemá nič. Syn v snahe napraviť veci ich zobral kvietky a zapichol ich do zeme pred susedkin plot. „Už sú naspäť, zasadil som ich, v zemi im je najlepšie...“
(Katarína, Ivanka pri Dunaji, matka sedemročnej dcéry a päťročného syna)



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >