Nikdy som nič nepočítala, ani nákupy, ani peniaze. Vždy sme nejako vyšli, vraví matka deviatich detí

Patricia Poprocká, 14. júna 2019 o 06:00

To, nad čím sa iní čudujú, ako to mohla zvládnuť, ona nerieši. Anna je matkou deviatich detí a už dávno si nekladie zbytočné otázky. Ako vraví, nikdy nič nepočítala. Jednoducho vždy robila, čo bolo treba. Veľa vecí sa musela naučiť za pochodu a neraz musela čeliť nepríjemným poznámkam okolia, napriek tomu je z nej šťastná a vyrovnaná žena.

Jedenásťčlenná rodina je raritou dnes, rovnako ako v minulosti. Jej členovia okrem bežných problémov musia neraz riešiť aj predsudky okolia.

Foto: shutterstock.com

Chce zostať v anonymite, aj s ohľadom na svoje deti. Veľkej rodine sa nebránila, aj keď nikdy nebola jej hlavným cieľom.

„Všetko išlo nejako samé od seba. Ja som zo štyroch detí, manžel zo šiestich, takže sme k veľkej rodine akosi prirodzene inklinovali. Ale žiadne počty, nič sme si neplánovali. Život sa aj tak nedá naplánovať,“ vraví žena s jasným svetonázorom. Prvé dieťa sa im narodilo ku koncu vysokej školy.

„Vtedy som nechápala, ako môže mať niekto vôbec dve deti. O jedenástej doobeda som sa ešte len obliekala z pyžama, s dieťaťom som vôbec nevedela zaobchádzať, nevedela som ani, či a ako sa ho vlastne môžem dotknúť...,“spomína.

Následne zhruba s odstupom dvoch rokov pribúdali ďalšie deti. Až skončili pri deviatom, to už mala po štyridsiatke.

Do práce sa za ten čas nedostala. Či presnejšie – nedostala sa do zamestnania, práce mala nadostač. Ale nesťažovala si. „Neraz som počúvala od ľudí: Ty máš toľko roboty, toľko detí... Na to som im vravievala: ´A ty máš zasa dve deti, záhradu, dobytok, zamestnanie...´Každý máme svoje povinnosti. Podstatné je, aby sme mali zo života radosť...“

Na ulicu s úsmevom

No nemala to vždy takto vyriešené. Ako každý, aj ona v jednotlivých etapách svojho života musela zdolávať rôzne prekážky. Pri jej veľkej rodine to boli najmä predsudky okolia. Deväť detí je raritou dnes, bolo aj v osemdesiatych rokoch.

„Do očí vám často nikto nič nepovie, ale cítila som to aj tak.“ Keďže nemá rada konflikty, znášala to ťažko. „Niekto pri výčitkách vyplazí jazyk, niekto sa rozplače. Mňa sa strašne dotýkalo, ak na mňa iní krivo či posmešne pozerajú. Mala som čo robiť, kým som to vnútorne spracovala,“ priznáva.

Pomáhal jej manžel, ktorý bol jej akýmsi ochranným štítom. „Je veľmi sebaistý a rozhodný. Veľmi mi pomáhal pri výčitkách alebo kritike. Vedel ich umlčať jednou vetou.“ Anna však mala aj svoj recept: Na ulicu vždy s úsmevom, aj keby doma „padala na hubu“. Pracovala na sebe, čítala knihy a potom učila aj deti: Rob sám na sebe psychoterapiu, inak ju budú na tebe robiť iní.

Taká veľká, a plienky?

Anna napokon dokázala byť sama sebou, aj keď to nebolo vždy jednoduché, o čom svedčí príhoda, ktorú si pamätá dodnes:

„Skoro všetky moje deti dlho nosili plienky. Vtedy ešte neboli jednorazovky, takže som poctivo všetky prala. No napriek tomu som deti nechcela nasilu odúčať, a ani to nešlo. Takže chodili v plienkach mnohé aj vyše dvoch rokov. A raz na ulici nejaká pani začala dohovárať mojej asi dvojročnej dcérke: ´Taká veľká, tak krásne šaty má a aha, ešte plienky!´ Nejako som sa s tým stotožnila, dotklo sa ma to, že som neúspešná matka, tak som doma začala na dcérku kričať, že teta mala pravdu a že už by s tými plienkami mala prestať. Hľadela na mňa, prekvapene, nechápavo, a ja som si vzápätí uvedomila: Čo to preboha robím? Načo to robím? Stojí mi to za to? Čo je dôležitejšie? Spokojnosť mojej dcérky alebo slová nejakej pani?“

Nezbláznime sa pre hlúposti

Zdravý rozum Anna uplatňovala takmer vo všetkom, čo musela každý deň pri početnej rodine riešiť. „Čo zvládnem, je zvládnuté. Čo nezvládnem, ostane nezvládnuté. Šlo mi o to, aby bol doma pokoj, predsa sa nezbláznime pre nejaké hlúposti,“ pripomína hlavné heslo.

Domácnosť si sama našla vlastný chod. Nákupy, varenie, hry, prechádzky s deťmi, neskôr škola... Anna vraví, že nikdy nič nepočítala. Ani kusy nakúpených potravín, ani peniaze, či vystačia. „Vždy nejako vystačili. Oblečenie sa posúvalo zo starších na mladších, šila som, plietla... Nakupovali sme, čo bolo treba, žiadne zbytočnosti.“
Čo zvládnem, je zvládnuté. Čo nezvládnem, ostane nezvládnuté. Šlo mi o to, aby bol doma pokoj, predsa sa nezbláznime pre nejaké hlúposti.

Keď bol čas, upratovalo sa. Boli však aj dni, keď večer v obývačke hračky len jednoducho nohou zhrnula na kopu niekam nabok. No a čo? Anna vyznávala zásadu, že dom a jeho miestnosti majú slúžiť jeho obyvateľom, nie naopak.

„To mám ešte od mojej mamy. Kedysi sa na dedinách žilo prakticky len v kuchyni, obývacia izba bola hosťovská, pre návštevy či špeciálne príležitosti. U nás ale nie. Obývacia izba je od slova obývať, takže sa tam normálne žilo. Tak som to zaviedla aj u nás. Naša obývačka bola často centrom diania v dome. Deti si na stolíku porozkladali čo práve robili – výkresy, šitie, stavebnice... Žilo sa tam.“

Žiarlenie som strážila

Deväť tehotenstiev, deväť pôrodov... Anna nad nimi len mávne rukou. „Raz bolo horšie, raz lepšie. Vždy si to odskáčeme.“

Deti si podľa nej na seba zvykali bez väčších problémov. Vždy dbala na to, aby ich nezaťažovala tým, že musia varovať mladších súrodencov. „Vravela som si, že aj keď ich je viac, nemusia to pociťovať. Snažila som sa, aby mali toľko voľna, koľko sa len dalo. A manžel mi tiež pomáhal.“

Strážila si aj, aby v starších deťoch nevzbudila žiarlivosť na nového súrodenca. „Vždy som každému zdôrazňovala: ´To je tvoja sestrička. Tvoja.´ Keď som dojčila najmenšie dieťa, druhou rukou som objímala staršie. Vety typu: ´Bábätko spí, nezobuď ho!,´ to u nás nebolo.“

Problémom sa však aj tak nevyhla. „Keď som šla do pôrodnice pri siedmom dieťati, manželovi prišla pomôcť varovať babka. „Najmladšiu, dvojročnú dcérku, chcela odučiť od plienok, tak jej povedala, že plienky teraz bude potrebovať bábätko, že ona musí prestať. Výsledok? Dcérka sa po našom návrate z pôrodnice na sestričku nechcela ani pozrieť, zazerala z kúta. Musela som ju uistiť, že plienky jej nikto nezoberie. Jasný príklad, ako sa to nemá robiť.“

Na väčšie problémy s deťmi si nespomína. „Samozrejme, bývala som nevyspatá, vravievala som si, že sa vyspím asi už len v nebi... A ešte možno hluk, to áno, toho u nás bolo dosť, ale to asi všade, kde sú malé deti. Deti sa medzi sebou hrali, rozprávali, pomáhali si s úlohami do školy. Občas sa hašterili. Keď som niekedy v duchu lamentovala, kedy už prestanú kričať, pomyslela som si, že raz, keď vyrastú, si budem želať, aby mi tu niekto kričal. To mi pomohlo zvládnuť to,“ usmieva sa.

Veľká rodina, to je komunita, má vlastný chod, vlastný humor, vlastný jazyk.

Foto: shutterstock.com

Vlastný rytmus aj humor

Anna sa naučila rýchlo rozoznať priority a podstatné veci. Umelé pravidlá či režim neplatili. „Žili sme si vlastným prirodzeným rytmom.“ Ten im zostal dodnes a ako Anna vraví, nie každý, kto príde zvonku, ho hneď aj chápe.

Problém mali starí rodičia, zvykať si musia aj partneri, ktorých staršie deti medzičasom priviedli do rodiny.

„Svokra napríklad chcela u nás urobiť poriadok ako u nej doma, večer vyhlásila, že kuchyňa je zamknutá, lebo tam už poupratovala. Lenže u nás to takto nikdy nefungovalo. Kuchyňa bola vždy otvorená, kto mal kedy hlad, šiel sa najesť, keď chcel piť, šiel sa napiť. Neplatilo žiadne „už je tam poriadok, dnes sa tam už nechodí“. Napokon, pri toľkých ľuďoch to ani nešlo.“

Deti chodievali neskôr spať, čo sa ľuďom zvonku tiež nie vždy páčilo. „Nevedela som presvedčiť malých, že majú ísť spať o siedmej, keď ich starší súrodenci ešte boli hore,“ približuje Anna. Ale nešlo len o to. Rodina, to je komunita, má vlastný chod, vlastný humor, vlastný jazyk.

Bez škôlky i krúžkov

Anna sa o deti starala doma. Nechodievali do škôlky, rovno do školy. „Nevidela som dôvod dávať deti do škôlky, keď som bola doma. Normálne sme žili bez nej, nikomu to nechýbalo. Dokonca som o deťoch doma zistila veci, ktoré by mi v škôlke boli unikli,“ vraví.
Neraz som počúvala od ľudí: Ty máš toľko roboty, toľko detí... Na to som im vravievala: ´A ty máš zasa dve deti, záhradu, dobytok, zamestnanie...´Každý máme svoje povinnosti.

Ako školáci vynechali aj krúžky. „Školu sme zvládali bez problémov, ale cítila som, že systém, v ktorom funguje naša rodina, celá tá naša masa, by sa už nezvládol prispôsobiť ďalšiemu systému, ako boli krúžky či nejaké tréningy. A ani peňazí nebolo nazvyš,“ vysvetľuje Anna.

Takže deti sa hrali doma navzájom, prípadne na ulici, chodievali s rodičmi na nákupy či výlety. Dnes z nich nie sú síce v ničom majstri sveta, všetci sú však úspešní v tom, čo robia. Krúžky sú podľa Anny skvelé, aby si tam dieťa našlo kamarátov, alebo aby sa zabavilo, ak je rodič v práci... To nebol ich prípad.

Život ako rieka

Dnes má už Anna domácnosť podstatne tichšiu, väčšina detí si žije svoj život. No doma sa aj tak stále niekto prestrieda. Jeden odíde, druhý príde...

Anna má dnes čas aj na seba, po rokoch sa vrátila k tomu, čo vyštudovala – k projektovaniu. Robí z domu, spoločne so synom, ktorý medzičasom vyštudoval to isté. A teraz spolupracujeme,“ usmieva sa.

Dve deti žijú v zahraničí, takže Anna sa dala aj na štúdium angličtiny, v miestnej jazykovej škole. „Nemám na to veľmi čas, ale je to nevyhnutné. No všetci sme tam takí – prídeme, absolvujeme vyučovanie, potom chytro balíme tašky a utekáme zasa za povinnosťami.“

Keď sa obzrie dozadu, cíti spokojnosť. Podarilo sa jej vytvoriť rodinu, ktorá drží spolu, hoci je porozliezaná po svete, rada sa vždy zíde v rodičovskom dome. A súrodenci sa kontaktujú aj navzájom. Majú sa radi, chcú o sebe vedieť.

Minulosť a prítomnosť Anna dodnes nijako významne neoddeľuje. Vždy všetko nejako prirodzene plynulo a plynie aj teraz. „Život je ako rieka, neviete si ho naplánovať. My sa rozhodujeme, či vľavo alebo vpravo, ale nie, čo bude,“ vraví.



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >