Kým mamičky riešili odgrgnutia a teploty, ja to, či sa mi dieťa ráno zobudí alebo nie

Patricia Poprocká, 23. februára 2019 o 18:49

Keď prišla na svet, dávali jej pár dní života. Predčasne narodené dievčatko s masívnym krvácaním do mozgu štvrtého stupňa, štvorkomorový hydrocefalus... Keď mala pár dní, zavolali k nej pravoslávneho kňaza. „Nechcela som, aby zomrela nepokrstená,“ spomína jej mama Veronika. Dnes je z Laury desaťročná tretiačka, ktorá sa na pohľad ničím nelíši od spolužiakov.

Z Laury je dnes krásna slečna. Na pobyte v Dunajskej Lužnej.

Foto: archív Veroniky Novákovej

Aká ťažká cesta plná sĺz a bolesti to bola, vedia najlepšie ony dve - matka a dcéra.

„Hneď po cisárskom reze mi ju zobrali, ani som si ju nevidela. Dávkovali mi všetko postupne. Keď sa nevykaká, zomrie. Keď sa nevyciká, zomrie... Narodila sa v piatok, 28. novembra, 39 centimetrov a 1450 gramov, v nedeľu sa jej stav výrazne zhoršil... Hlávka rástla enormne rýchlo, 1-2 centimetre za deň. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že ju treba dať pokrstiť. Keď má zomrieť, nech je aspoň pokrstená... A po krste sa to začalo zlepšovať. Samozrejme, žiadne zázračné vyliečenie to nebolo, ale žila,“ vracia sa o desaťročie dozadu do prešovskej pôrodnice Veronika Nováková, Laurina matka.

Laura pri predčasnom príchode na svet v 29. týždni nemala vyvinuté pľúca. Po narodení sa teda nemala ako nadýchnuť, tak jej popraskali cievy, čo spôsobilo krvácanie do mozgu. A spustilo sériu nekončiacich sa zdravotných problémov.

Nikdy sa sama ani nenapije, dajte ju do ústavu

Keď ju po dvoch týždňoch prevážali do Bratislavy na Kramáre, Veronika nemohla ísť ani s ňou v sanitke, musela si odvoz zabezpečiť sama. Trápila sa kvôli dcérke, aj kvôli vzájomnej odlúčenosti.

Nekonečné týždne v zajatí hadičiek a prístrojov.

Foto: archív Veroniky Novákovej

„Ostatným mamičkám nosili deti na kŕmenie, ja som odsávala. Laura bola na JISke, kam som mohla prísť dvakrát denne na polhodinu. Snažila som sa na to celé nemyslieť, milión hadičiek, pľúcna ventilácia... Neviem to ani popísať, tú bezmocnosť, čo som cítila. Prišla som za ňou a plakala. Vždy. Potom som si uvedomila, že sa musím vzchopiť, lebo bábätko ma potrebuje. Aj sestričky vravievali, že dieťa vníma, či tam som, tak som jej prihovárala, držala ju za rúčku... A hovorila som si, že to bude lepšie. Že to musí byť lepšie, a že ja urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

Povzbudivých slov z okolia sa príliš nedočkala, naopak. „V nemocnici mi hovorili, že ak prežije, celý život bude ležať, nepostaví sa ani na nohy, nenapije sa ani sama z pohára. Jedna sestrička mi dokonca radila, že som ešte mladá, nech ju dám do ústavu, lebo si zničím život, neviem, čo ma čaká...“

To však bolo pre Veroniku neprijateľné. „Je to moje dieťa, nemá nikoho, len mňa, kto môže za ňu bojovať...“ Tak bojovala.

Laurin anjel

Z Prešova ich previezli do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, ktorú si Veronika nevie vynachváliť. „Veľmi nám pomohli. Z lekárskej stránky, aj psychickej.“ Oceňuje najmä neurochirurga MUDr. Františka Horna z kliniky detskej chirurgie.

Maličký statočný bojovník.

Foto: archív Veroniky Novákovej

„Videla som v ňom Laurinho anjela, cítila som nejako, že on nám pomôže. A naozaj. Každý mi hovoril, že Laura nebude vedieť to, hento... On mi hovoril: Hovorte s ňou, spievajte jej... Vždy mi dával strašne veľa sily a viery. Neplačte, pomodlite sa, povzbudzoval ma. Pre mňa je človekom, ktorý vie, čo robí, a urobí všetko ako najlepšie vie...“

Práve v Bratislave si mohla Veronika svoju dcérku prvýkrát zobrať do náručia. „Mala asi dva mesiace, keď ju vybrali z inkubátora, nech si ju chytím. Bol to neopísateľný pocit... Niečo neskutočné...“

V čase, keď už mala prvé kritické týždne za sebou.

Foto: archív Veroniky Novákovej

Sedem operácií mozgu a obrna k tomu


Maličká Laura absolvovala sedem operácií mozgu. To poslednou bolo zavedenie, ventilu, čo je vývod z hlávky do bruška, ktorým prechádza likvór, mozgovomiešny mok. Ten má dodnes. Keďže je však pod kožou, v praktickom živote Lauru nijako neobmedzuje.

V škole sa jej páči, aj keď ako každý žiak, prázdniny má najradšej.

Foto: archív Veroniky Novákovej

Keď mala Laura rok, diagnostikovali jej detskú mozgovú obrnu s tým, že bude navždy na vozíku. Veronika sa však nevzdala, chytila sa nádeje, keďže Laura kopala nožičkami a hýbala rukami. „Povedala som si, že keď má byť na vozíku, nech sa vie aspoň sama najesť. Tak som jej začala strkať do ruky predmety, pukačku do vlasov, hocičo, čo prišlo. Nech trénuje.“

Cvičila s ňou aj Vojtovu metódu, pravidelne navštevovali Špecializovanú rehabilitačnú nemocnicu v Dunajskej Lužnej, v minulosti známu ako Rehabilitačné detské centrum. Výsledok?

Keď mala Laura dva roky, prvýkrát sa postavila. „Držala sa postieľky, stála a smiala sa. Veľmi som sa tešila...,“ vraví Veronika.

V piatich rokoch Laura absolvovala ako tretie či štvrté dieťa na Slovensku operáciu miechy – selektívnu dorzálnu rizotómiu. Zjednodušene povedané, nastrihli jej vybrané nervové vlákna, aby sa uvoľnilo svalové napätie, typické pre deti s obrnou. Predchádza sa tak kŕčom v nohách a ich napätiu.

„Laure ťahalo dovnútra kolienka, operácia ich mala uvoľniť, aby ich tak neťahalo k sebe.“ Približuje Veronika. To bol posledný veľký zákrok.

Skúšala všetko na sebe, lieky i Vojtovku

Dnes je z Laury krásne, úplne normálne dievčatko, ktoré sa vie samé najesť, čítať, počítať. Vzhľadom na to, ako na tom bola pri narodení, je to malý zázrak. Samozrejme, s pomocou vedy a lekárov, nebyť však Veronikinho odhodlania a vnútornej sily, neriešili by dnes školské príklady.

Veronika Nováková nie je z tých, ktorí pasívne čakajú, čo sa stane. Sama skúša a hľadá riešenia. „Tuším nebol liek, ktorý by som najprv neochutnala, nech viem, čo dieťaťu dávam. Rovnako to bolo aj s Vojtovou metódou. Vyskúšala som ju na sebe, aby som vedela, čo to robí s telom. Zistila som, že nebolí, akurát je tam človek neprirodzene poskrúcaný.“

Na školskom karnevale.

Foto: archív Veroniky Novákovej

Dodnes s Laurou rehabilituje, chodí na pravidelné pobyty do Dunajskej Lužnej, a stará sa o jej výživu.

Okrem zdravej stravy sa jej snaží dávať aj prírodné doplnky. „Skúšali sme kadečo, najlepšie účinky má pre ňu aloe vera,“ spresňuje Veronika, ktorá neskôr začala tento produkt aj sama distribuovať.

Laura je na tom vcelku dobre, aj keď úplne zdravá nebude nikdy. „Samozrejme, mozog má poškodený, to je jasné. Má autistické sklony, priemerný až podpriemerný intelekt, má 10 rokov, a niekedy odpovedá ako šesťročná. Niekedy má tendenciu chorobu využívať – keď sa jej niečo nechce urobiť, tak vraví, že to nedokáže. Tiež viem, že nikdy nebude behať ani hrať futbal. Robím však všetko preto, aby sa vedela podpísať, najesť, obliecť a dostať kam treba. Chcem, aby bola v živote samostatná. A ak sa jej zdravotný stav neskomplikuje, verím, že sa nám to podarí.“

Doma je doma, medzi svojimi je ale v Dunajskej Lužnej

Veronika je momentálne na materskej, nedávno sa Laure narodila sestrička a konečne si to užíva.

Rehabilitácia je neoddeliteľnou súčasťou života.

Foto: archív Veroniky Novákovej

„Keď bola Laura bábätko, ostatné mamičky riešili grgnutia, teploty, ja som riešila, či sa mi dieťa ráno zobudí alebo nie, či bude monitor pípať alebo nie...
Teraz už grgnutia a teploty riešim aj ja. Teším sa, keď môžem v noci vstávať a dávať malej Nine jesť, presne toto som predsa chcela...“

Ostatným mamičkám odkazuje, nech sa nevzdávajú. „Na začiatku je to hrozne ťažké. Ale nedá sa len plakať a ľutovať sa. Isteže, človek cíti hnev, krivdu, nezmieri sa s tým, ale musí s tým žiť. Keď bola Laura bábätko, pri tých všetkých zdravotných problémoch som pochopila, že dieťatko nedokáže rozprávať, a že ja som jej rodič, musím sa za ňu postaviť a rozprávať, aby som jej pomohla. Nemôžem byť ticho.“

S druhým manželom žije dnes v harmonickom vzťahu v Čabalovciach neďaleko Medzilaboriec. Ako vraví, aj keď ju dokáže vo všetkom pochopiť, predsa len, najviac „medzi svojimi“ sa s Laurou cíti na rehabilitačných pobytoch v Dunajskej Lužnej, na ktoré dodnes chodievajú.

„Všetci sme si tam prešli podobným trápením, vieme sa najpresnejšie vcítiť do našich starostí aj radostí, navzájom sa povzbudiť. Človek sa tam nabije energiou a môže ďalej fungovať doma.“

Letná pohoda.

Foto: archív Veroniky Novákovej



Hendikepy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >