„Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

Gabriela Bachárová, 3. novembra 2018 o 11:40

„Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

Tomáškovi po narodení pomáhalo prikladanie na mamičkinu hruď.

Foto: archív Ivety Jančokovej

„Ako prvorodička, mamička-čakateľka som si tehotenstvo užívala naplno. V 27. týždni, čo je koniec šiesteho mesiaca, som konečne vyzerala ako tehotná a nie ako prejedená. Začali sme s manželom zariaďovať izbičku a kupovať veci pre bábo. Jediná vec, na ktorú ma moja gynekologička upozornila, bola placenta, v tom čase umiestnená na opačnej strane maternice. To sa však vraj stáva často. Placenta sa buď posunie na svoje miesto, alebo porodím cisárskym rezom.

Všetko sa to zvrtlo jednej noci, keď som začala slabo krvácať. Po príchode do nemocnice už bolo krvácanie celkom intenzívne. Lekári vyhodnotili situáciu ako kritickú pre moje bábätko aj pre mňa. Priznám sa, trvalo mi veľmi dlho, kým som pochopila, čo sa deje. Vlastne mi to celé „docvaklo", až keď ma pripravovali na operáciu. Lekár ma informoval o tom, že sme obaja v obrovskom riziku a bábätko musí von.

Vtedy prišiel obrovský šok, stres, strach, smútok, hnev, zúfalstvo. Ani plakať som nevedela. Prvýkrát v živote som nebola schopná prijať nejakú informáciu. Mozog jednoducho vypol a ja som sa zmenila na robota, ktorý robil to, čo mu kážu, aby ma čo najskôr pripravili na operáciu a mohli nás oboch zachrániť. Toto všetko sa udialo v priebehu asi hodiny, čo som prišla do nemocnice.

Manžel stál za zatvorenými dverami a čakal. Dostal informáciu, že obaja sme v ohrození života a všetci urobia maximum, aby nás zachránili. Je taký zvyk, že keď žena porodí bábätko, otecko jej daruje nejaký darček, že to celé zvládla a „pretrpela“. V tomto prípade to bolo naopak. Ja som to celé prespala a môj manžel trpel v strachu a nevedomosti.

Prvé minúty a hodiny Tomáškovho života boli najkritickejšie. Narodil sa celý nezrelý, nevedel sám dýchať, dostal krvácanie do mozgu a objavilo sa veľa iných komplikácií, ktoré mohli mať fatálne následky. Každý deň sme ho s obrovským strachom chodili navštevovať k inkubátoru.

Túžili sme stretnúť našu ošetrujúcu pani doktorku Molnárovú a zároveň sme sa báli toho, čo nám povie. Najhoršia na tom všetkom bola nevedomosť. Chceli sme mať vešteckú guľu, aby sme videli aspoň rok dopredu, či to naše dieťa prežije a bude sa zdravo vyvíjať. To však naozaj nikto nevie.

Predčasný pôrod je niečo, čo neočakávate. Hlavne ak počas tehotenstva nemáte žiadne komplikácie. Je to šok, z ktorého sa spamätávate naozaj dlho, ale musím povedať, že každý to prežíva inak. Poznám mamičky, ktoré majú už veľké, zdravé detičky a stále sa s tým, že porodili predčasne, nevysporiadali. Vyhýbajú sa napríklad nemocnici, kde ležalo ich bábo, lebo tie emócie sú stále veľmi veľmi silné.

Mne veľmi pomohlo, že som pozitívne mysliaci človek a jednoducho som si žiadne negatívne myšlienky nepripúšťala. Absolútne som dôverovala lekárom a sestričkám. Jednoducho som v tom neznámom hľadala oporný bod. Obrovská psychická pomoc je, keď môžete niečo pre svoje bábo urobiť – dať mu vaše odsaté mliečko, prečítať mu rozprávku, rozprávať sa s ním, kúpiť mu mojkáčika, ktorý ho takmer celého zakryje. Dnes sa mu už takmer stráca v rukách... Sú to maličkosti, ktoré pre vás znamenajú úplne všetko.

Môj manžel je pre mňa v tomto našom príbehu hrdina číslo dva. Nedokážem si ani predstaviť, čo sa muselo odohrávať v jeho vnútri počas tých nekonečných minút a hodín, keď lekári bojovali o naše životy. Keď som išla prvýkrát navštíviť nášho Tomáška, čo bolo asi 48 hodín po pôrode, stál pri mne a bol mi neskutočnou oporou, aby som sa nezrútila. On bol ten ďalší pevný bod, ktorý nikdy neprejavil ani náznak neistoty a myslím, že aj preto sme to celé tak dobre zvládali.

Rodina Jančokovcov. Tomáško má už dnes 5 rokov, do rodiny pribudol teraz už dvojročný Kubko.

Foto: archív Ivety Jančokovej

Tomáško bol prepustený po troch mesiacoch. Nebola som s ním hospitalizovaná. Klasicky ma prepustili po cisárskom reze asi na piaty deň. Chodila som potom jeden- až dvakrát denne do nemocnice za ním. Nosila som mu hlavne svoje odsaté mliečko. Mohli sme byť pri inkubátore, ak s ním práve sestričky alebo doktorky nič nerobili.

Týždeň pred plánovaným prepustením som k nemu bola prijatá do nemocnice a učila som sa, ako sa oňho postarať. Niektoré úkony sme už mohli robiť aj počas obdobia, keď bol v inkubátore: prebaliť ho, merať mu teplotu. Neskôr sme sa s ním postupne učili cvičiť, polohovať a iné. Najobľúbenejšie však určite bolo klokánkovanie, keď nám ho vybrali z inkubátora a mohli sme konečne cítiť vzájomnú blízkosť.

Po prepustení z nemocnice sme dostali dlhý zoznam lekárov, ktorých sme museli navštevovať: rizikovú ambulanciu, očné, úšné, neurológ, pľúcne, kardiologické... Hneď po prepustení z oddelenia patologických novorodencov sme strávili dva týždne na pľúcnom oddelení, kde Tomáško absolvoval kyslíkové testy, ktoré jeho pľúcka zvládli. Nebolo tak potrebné nasadiť kyslíkovú liečbu, ktorá je taktiež veľmi obvyklá pri jeho diagnóze.

Tomáško bol extrémne nezrelý a mal aj krvácanie do mozgu, preto nám odporučili cvičiť pod dohľadom rehabilitačného lekára. Viac ako rok sme cvičili Vojtovu metódu, ktorá je medzi predčasniatkami veľmi známa. Aj vďaka pravidelnému a poctivému cvičeniu štyrikrát denne sa Tomáško vyvíjal naozaj veľmi dobre.

Prvý rok bol naozaj extrémne náročný. Väčšinu času sme strávili na vyšetreniach alebo cvičením. A to sme boli tí šťastnejší, ktorým sa žiadna diagnóza nepotvrdila. Tomáško má dnes päť rokov a je to zdravý, veľmi šikovný a vnímavý chlapček. Tak, ako bol na začiatku drobunký a tichučký, je ho teraz plná miestnosť všade, kam príde.

Ja som stále na rodičovskej dovolenke s našim druhým synom Jakubkom, ktorý bude mať dva roky. Našťastie Kubko sa narodil v termíne, aj keď cisárskym rezom, ale len v lokálnej anestézii. Mala som ho teda hneď po narodení pri sebe."

Predčasne narodeným deťom pomáha Malíček
Iveta Jančoková pôsobí v združení Malíček, ktoré podporuje rodiny s predčasne narodenými deťmi: „Samotné predčasné narodenie Tomaška a aj čas, kedy sa narodil, vnímam ako znamenie zhora. Tomáško sa narodil 19. novembra, dva dni po Svetovom dni predčasne narodených detí. Malíček je skvelá organizácia, pretože všetky naše aktivity robíme srdcom, s nadšením a chuťou pomôcť. Je to neustále hľadanie spôsobov, ako pomôcť nielen rodičov, ale aj zdravotníkom. Snažíme sa využiť naše skúsenosti a vedomosti z profesionálneho života a pretransformovať ich do pomoci rodinám. Milujeme, keď môžeme isť medzi mamy a podporiť ich, že v tom nie sú samé a zvládnu to.“ Viac na www.nasmalicek.sk.



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

  • Obrázok „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Zo zdravotných dôvodov sme s manželom nemohli sme mať vlastné deti, hoci sme sa od lekárov nikdy nedozvedeli, v čom je problém. Nepomohlo ani umelé oplodnenie. Rodinu sme však chceli veľkú a cítili sme, že je už najvyšší čas,“ hovorí Simona, mama osemročného a päťročného syna.

Ďalšie články v rubrike >