Detská duša je krehká, netrápte ju krikom či bitkami.
Foto: shutterstock.comPediatrička Martina Milkovičová, autorka blogu Pediatria s úsmevom, vraví, že rodičia sa na ňu často obracajú s jednou otázkou. Ako to urobiť, aby sa dieťa začalo správať podľa ich predstáv? „Doktorka, nemáte niečo na hnevanie? Nejakú injekciu? Pretože na mladého nič neplatí. Ani jedna na zadok,” popisuje. Lekárku trápi, že telesné trestanie sa ešte stále považuje za bežnú výchovnú metódu, adresovala preto mamám a otcom zamyslenie, prečo by si buchnutie na zadok či dokonca facky mali celkom určite odpustiť.
Krok číslo jedna
V prvom rade si treba podľa nej uvedomiť, že deti sa nerodia zlé. Rodičia si často myslia, že „nevhodne” sa správajú s cieľom nahnevať ich, poriadne potrápiť. Tak to ale nie. Len jednoducho nerozumejú, čo a prečo od nich rodič žiada.„Dieťa sa narodí ako nepopísaný list papiera a nie ako dobré či zlé. Od malička ochutnáva, ovoniava, okukuje, načúva všetkému, čo život prinesie. Učí sa za pochodu. Občas je to pochod víťazný, občas nie. Ale cíti sa v tom svojom detskom svete prešťastne. My rodičia sme preň superhrdinovia, ktorí na všetko dozerajú a majú schopnosť zabrániť pádu na tie najostrejšie hrany. Keď však na dieťa začneme kričať alebo ho udrieme, je to, ako by sme mu stúpili topánkou do rozostavaného lega. Dokážete si predstaviť, čo v tej chvíli cíti?” zamýšľa sa pediatrička slovenského pôvodu, ktorá sa usadila v Česku. Dieťa sa jednoducho ešte len učí, no rodič už naň dvíha ruku...
Krok číslo dva
Keď si uvedomíte, že doma nemáte žiadne zlé, ale úplne normálne dieťa, druhým krokom môže byť, že sa na to, čo svojmu potomkovi vyčítate, pozriete jeho očami. Malé deti často nie sú schopné pochopiť, čo a z akého dôvodu od nich chceme. Čo si asi môže myslieť dieťa, keď naň spustíme či mu hrozíme výpraskom? Martina Milkovičová ponúka pár takých myšlienok:„Prečo tu nemôžem behať, keď včera som v lese behal a bolo to super?”
„Keď tu kričím, tak sa mi to krásne ozýva. Včera, keď som doma takto kričal, sa mi všetci smiali, ale teraz sa hneváš. Nie, neviem, čo je reštaurácia ani banka.”
„Jé a videla si, mamička, aká krásna kytička je na stolčeku? Prečo sa jej nesmiem dotýkať? Včera sme ich vonku natrhali kopu...”
„A toto už si počul, tatinko? Ako krásne duní, keď búcham tým drievkom? Telefonuješ? Ale ten bubienok je krásny, počuješ, tati?”
Ak na dieťa nakričíte, neznamená to, že sa začne správať inak, pretože ešte nemusí byť vývojovo schopné porozumieť významu vašich slov. Z kriku je vydesené, môže sa vás začať báť. Nemyslíte to zle, no nevedomky narúšate jeho dôveru k vám, posilňujete vzdorovité správanie.
Krok číslo tri
Tretím bodom je uvedomiť si, kedy máte tendenciu správať sa ako rodič zlostne. Asi nám dáte za pravdu, že je to najmä vtedy, keď ste unavení, vystresovaní, nič nestíhate, nič sa nedarí. Keď toho skrátka máte až nad hlavu. Nebyť v takom psychickom stave, na dieťa by ste reagovali oveľa pokojnejšie aj vľúdnejšie. Riešte preto skôr seba ako dieťa. Martina Milkovičová radí vzdať sa nárokov, ktoré si sami vytvárame. „Dnes a denne vidím mamičky v šestonedelí, unavené a vystresované. S nepokojnými, plačúcimi deťmi. Keď im poviem, nech nič nerobia, len spia, jedia, dojčia a maznajú sa s bábätkom, pozerajú na mňa ako na Marťana,” pridáva skúsenosť zo svojej pediatrickej praxe.Krok číslo štyri
Keď sa naučíte vnímať svoje potreby a byť k sebe milší, skúste sa zamyslieť nad tým, či to, čo dieťaťu vyčítate, je naozaj také zavrhnutiahodné, že si to vyžaduje krik či dokonca bitku. Je skutočne taká hrôza, keď „niečo rozbije, pomaľuje, rozstrihá, vysype, niečo nezje, niečo zje, behá, vlečie sa, hovorí, nehovorí, nechce spať, nechce vstať, behá bez topánok, s topánkami, po blate, tráve, snehu, ktorý si nakoniec vopchá do úst. A čo keď dieťa vezmete do reštaurácie, kaviarne, banky, nákupného centra... a ono sa tam, nevďačník jeden, tvári, že sa nudí. A vymýšľa si svoj náhradný program.” Nerobia snáď aj dospelí to isté? Tiež sa nám často niekam nechce, necítime sa tam príjemne, snažíme sa uniknúť a robiť niečo lákavejšie.Biť deti je podľa pediatričky absurdné aj preto, že k dospelým si to nedovolíme. „Premýšľala som, ako často v bežnom dospelom živote človek niekoho udrie, keď ho naštve. Zaucho kamarátke, facku kolegyni, cez prsty šéfovi, po zadku policajtovi, na chrbát podriadenému, úradníčku chytiť za pačesy! Tam sa ovládame! A to i napriek tomu, že sú to obvykle úplne cudzí ľudia, ku ktorým nič necítime,” upozorňuje. Zbiť partnera sa považuje za domáce násilie, dať facku dieťaťu je však ešte stále normálne.
Martina Milkovičová si myslí, že obdobie detstva by malo byť v živote tým najkrajším, bez trápenia a bolesti. „Za tak krátku chvíľu sa musíme naučiť v postate všetko, čo budeme v živote potrebovať. Sedieť, chodiť, cikať do záchodu, jesť lyžičkou, hovoriť, dokonca v cudzom jazyku, zaviazať si šnúrku. Naučiť sa písmená, vymenované slová, rozbor básne. Jedna plus jedna, násobilku, preponu nad odvesnami. Kotúľ, stojku, korčule, noty, hlavné mesto Zimbabwe, zaviazať kravatu, tancovať valčík, naučiť sa podpis rodiča, naniesť si riasenku, dať pusu... Tak to tým deťom nerobme ešte horšie, ako to už majú,” uzatvára.
