Komunikujte s deťmi správne. 6 super techník, aby náš počúvli a necítili sa pritom zahanbené

Gabriela Bachárová, 5. februára 2019 o 11:30

Koľkokrát ti to mám ešte povedať? Buď si tú izbu okamžite upraceš, alebo nejdeme do žiadneho kina! Rodič je možno spravodlivo rozhorčený, ale s takýmto prístupom toho veľa nedosiahne. Ako teda s deťmi správne komunikovať, aby sme dosiahli to, čo chceme a zároveň deti mali pocit, že ich rešpektujeme?

Komunikujte s deťmi tak, aby mali pocit bezpečia.

Foto: Shutterstock.com

Kniha o výchove a rodičovstve Rešpektovať a byť rešpektovaný, ktorú napísali českí odborníci Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová, prináša viacero užitočných a konkrétnych tipov, ako na efektívnu komunikáciu s deťmi, ktorá prinesie výsledky a zároveň je k deťom ohľaduplná. Zhrnuli ich do šiestich bodov.

1. Popíšte situáciu, konštatujte fakt

Nehovorte: „Ty si zasa nevyniesol koš?" Povedzte: „Janko, koš je plný."
Ak chceme, aby dieťa konečne vyneslo kôš, nepomôže nám, ak mu začneme vyčítať, že to stále neurobilo. Výčitky nemá nikto rád a môže sa zatvrdiť. Lepšie je konštatovať fakt. Koš nie je stále vynesený. „Obraciame sa síce k dieťaťu, ale hovoríme o plnom koši. Nehodnotíme dieťa," uvádzajú autori knihy. Ak slušným a vecným tónom dieťaťu povieme, čo je treba urobiť, zvýšime tak pravdepodobnosť, že ten kôš nakoniec bez odvrávania vynesie.

2. Vyjadrite, čo je správne urobiť a buďte pritom pozitívni

Nehovorte: „Choď a ospravedlň sa!" Povedzte: „Keď niekomu ublížime a chceme sa s ním zasa zmieriť, pomôže, keď sa ospravedlníme."
Nevyčítajte dieťaťu, že niečo urobilo zle, nevyvolávajte v ňom pocity hanby. Oveľa lepšie je skonštatovať, čo sa zvyčajne v niektorých situáciách robí. Začínajte vetu napríklad slovami: „Je treba... Pomôže, ak... Robí sa to tak, že..." Pred jedlom je treba umyť si ruky. Špinavé prádlo hádžeme do koša a podobne. Naučte sa tiež negatívne reakcie premeniť na pozitívne. Namiesto „Klamať sa nemá" môžete povedať „Je potrebné hovoriť pravdu".

3. Vyjadrite svoju potrebu

Nehovorte: „Nekričte už, mám toho po krk!" Povedzte: „Som dosť unavená. Pomohlo by mi, ak by som si teraz pol hodiny mohla odpočinúť. Potom sa vám budem venovať."
Namiesto výčitiek hovorte o svojich pocitoch. Dúfam, že sa dohodneme v pokoji. Potrebovala by som, aby ste ma viac počúvali. Dieťa uvidí, že na naň neútočíte, čo zvýši šancu, že sa budete môcť dohovoriť bez väčších problémov. „Ak použijeme výrok v podobe priania či očakávania, je to na prvý pohľad celkom mierny prostriedok, ale prekvapivo dosť účinný. Druhí ľudia radšej splnia naše priania, zvlášť ak sú zmysluplné, než aby počúvali o negatívnych emóciách, ktoré v nás vyvolalo ich správanie sa," konštatujú odborníci.

4. Urobíš to takto alebo takto?

Nehovorte: „Okamžite utri tie riady!" Povedzte: „Môžeš tie riady umyť alebo utrieť."
Ak dáte dieťaťu na výber, bude sa cítiť dôležité, že o niečom môže samo rozhodnúť. „Ak dávame na výber, ako by sme hovorili: Považujem ťa za kompetentnú osobu, ktorá je schopná sa rozhodnúť a urobiť, čo je treba," píše sa v knihe. A tak sa môžete dieťaťa pýtať: „Umyješ tú vaňu sám alebo ti mám pomôcť?" Skoro by sme sa stavili, že dieťa si vyberie prvú možnosť. Veď už je dosť veľké a schopné, aby tú vaňu umylo samo.

5. Stačia dve slová, prvé z nich je meno dieťaťa

Nehovorte: „Poď si už konečne vyčistiť zuby!" Povedzte: „Eliška, zuby."
Nadmiera slov škodí. Často stačí osloviť dieťa menom a čo najstručnejšie zopakovať svoju požiadavku. „Schopnosť Dvoch slov je asi jednou z najviac rozšírených efektívnych komunikačných schopností. Šetrí čas, šetrí nervy," uvádzajú autori v knihe. A niekedy dokonca stačí len pohľad či gesto. Hlavne sa nedostať do situácie, kedy niečo musíme dieťaťu zopakovať stokrát a nakoniec mu sľúbime hračku za odmenu, aby nás už konečne počúvlo. To je nočná mora výchovy, snažte sa ju zo všetkých síl z komunikácie odstrániť.

6. Čo s tým urobíme?

Nehovorte: „Zase si rozlial vodu, dávaj už konečne pozor a okamžite to utri!" Povedzte: „Tak čo s tým teraz urobíme? Máš nápad?"
Nerozhodujte za dieťa, ako napraviť nejakú situáciu. Návrh by malo dať ono samo, tým posilníte jeho kompetencie a znovu sa vyhnete zahanbovaniu. Pýtajte sa, čo so situáciou, čo si o nej dieťa myslí, ponúknime mu aj pomocnú ruku. „Sme si vedomí, že konečné rozhodnutia v dôležitých veciach, vrátane toho, čo navrhuje dieťa, sú záležitosťou dospelého. Reč je však o spoluúčasti na veciach, ktoré sa ich týkajú, od maličkostí až po závažnejšie rozhodnutia," uzatvárajú odborníci.








Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >