Deti vždy trpia, ak vo vzťahu rodičov chýba dôvera a láska, vraví Lýdia Adamcová.
Foto: archív Lýdie AdamcovejPrípad z Česka, keď koncom decembra matka zabila štvorročného syna a potom seba, je obrovská tragédia. Malo sa tak stať po tom, čo súdy rozhodli o zverení dieťaťa do otcovej starostlivosti a žena to veľmi ťažko niesla. Každý sa asi pýta, čo mohlo dohnať matku k tomu, že dieťa radšej zabije než aby ho zverila otcovi. Čo si myslíte vy, čo?
Súdy robia množstvo rozhodnutí a mnohí, aj keď sa cítia porazení, tieto rozhodnutia zvládajú. Keď však po súdnom rozhodnutí dôjde k tragédii ako v tomto prípade, signalizuje to, že problémy sú zložitejšie a vždy sa vyvíjajú v určitom časovom rozpätí. Ani tu problém určite nevznikol iba teraz, spomínaným rozhodnutím súdu. Už pred ním bežal určitý proces, ktorý sa začal pre určité konfliktné nezrovnalosti a ktoré sa hromadili.
Platí to vlastne pre všetky citlivo vnímané aj iné medializované dramatické situácie, keď napríklad žiak zabije učiteľa, otec rodinu či chlapec spolužiaka. Aj v týchto prípadoch žiak nezavraždí učiteľa iba preto, že mu niečo povedal; otec nezastrelí svoje deti a manželku len preto, že ho neposlúchali; mladý muž nezabije spolužiaka len preto, že sa mu vysmieval. V každom z nich sa niečo dialo, dlhodobo hromadilo, niečo, čo nevedeli riešiť a iba to potláčali. A potom príde, často možno aj nevinná „posledná kvapka“, ktorá spustí niečo hlboko uložené a potlačené a prejaví sa silou, ktorá je neúmerná podnetu.
Podľa policajných informácií žena svojho takmer štvorročného syna uškrtila. Uškrtiť vlastné dieťa... Naznačuje to duševnú poruchu alebo mohlo ísť o náhle skratové konanie?
Veľmi zjednodušene môžeme predpokladať, že mohlo ísť o psychické ochorenie, ktoré má často skrytý, pomalý, nenápadný vývin a spôsobuje skreslené vnímanie reality. Veľkou témou sú depresívne stavy, mnohé môžu začať už v detstve, a časté sú tiež neliečené popôrodné depresie. Prípadne aj poruchy osobnosti, keď má človek svoje nemeniteľné predstavy o živote a o správaní iných. Môže ísť o mentálne a osobnostne nezrelé typy ľudí, ktorí nedokážu kontrolovať svoje emočné prejavy, ale môžu to byť aj normálni jedinci, ktorí sa dostali do zložitej situácie a reagujú skratovo.
V určitej životnej situácii, v určitom bode, sa môže stretnúť viacero problémov, ktoré dlhodobo tlačíme pred sebou. Všetko sa to kombinuje – problémová osobnosť s určitými emočnými stavmi. Aj emócie sa vždy kombinujú a vrstvia a predovšetkým dedia – naberajú na intenzite a potom sa stáva, že dvojročné dieťa zúri, bije mamu, adolescent sebapoškodzuje a je agresívny voči okoliu. Tie emócie, to je bezradnosť, nedôvera, znížená sebadôvera, depresia, zúfalstvo, strach zo straty, ale aj boj v podobe hnevu, nenávisti, agresie, pomsty, zničenia a porazenie protivníka.
Táto žena mala možnosti riešiť problém – odvolať sa, podávať nové žiadosti, zmeniť vo svojom živote to, kvôli čomu jej súd dieťa neprisúdil... Alebo sú situácie, keď už človek nevidí tieto východiská?
Vždy máme rôzne možnosti, ale nie vždy sme v stave vidieť ich ako reálne možnosti riešenia. V hre sú aj životné skúsenosti. Predovšetkým mnohí mladí ľudia nie sú často pripravení na zložitejšie životné situácie – vyrastali v podmienkach, kde rozhodovali rodičia, všetko sa vybavilo, zariadilo, kúpilo a všetko bolo ľahko dostupné. Potom to majú o to ťažšie.
Ak súd zveril dieťa otcovi, mal na to určite dôvody. Nevieme, do akej miery zohľadňoval psychický stav matky, ale myslíte si, že sa dalo vopred rozpoznať riziko takého jej konania a predísť tejto tragédii?
Rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa je často založené aj na znaleckom dokazovaní. Predpokladám, že aj v tomto prípade bolo realizované psychologické, možno i psychiatrické vyšetrenie oboch rodičov, v ktorom sa porovnáva ich spôsobilosť k zabezpečeniu výchovy detí. Psychodiagnostické vyšetrenie rodiča dokáže signalizovať jeho rizikové spôsoby prežívania a správania, mnohí to ale popierajú, žiadajú kontrolné znalecké vyšetrenia a všetko sa následne predlžuje. Paradoxom je, že v tak nízkom veku dieťaťa ako v tomto prípade, sa rešpektuje ešte jeho väzba na matku. Možno predpokladať, že problémom v tejto situácii bol práve psychický stav matky.
Podľa posledných záberov z lanovkovej kamery chlapček ťahá sánky, vyzerá to teda, akoby šli sa vonku prejsť, pohrať... Dá sa z toho faktu niečo dedukovať?
Nedovolím si z toho dedukovať nič.
Mohol súd rozhodnúť o okamžitom zverení dieťaťa otcovi? V tomto prípade rozhodnutie malo byť vykonateľné až od 1. januára, čo vlastne umožnilo žene koncom decembra urobiť to, čo urobila. Ale zas na druhej strane, ak by dieťa i seba chcela zabiť, urobila by to zrejme aj potom, keď by ho mala napríklad cez víkend alebo v iný určený čas...
Právny systém má svoje postupy a lehoty na odvolanie, ktoré práve v takýchto situáciach komplikujú aj psychické traumy detí. Ako znalec som si často uvedomovala, aké ťažké to majú deti, keď sú pod tlakom jedného a súčasne aj druhého rodičia. Neodporúčala som ich vypočúvať s otázkou – s kým chcú žiť. Mnohí klienti, teraz už dospelí ľudia, ktorí museli odpovedať na túto otázku, vravia, že stále trpia výčitkami, pretože museli povedať, že nechcú ísť k otcovi, že chcú byť s mamou alebo naopak. Dá sa tomu vyhnúť, máme k dispozícii psychologické testy, v ktorých sa dieťa úplne inak vyjadruje k rôznym situáciám a ani si neuvedomuje, že sa vyjadruje k téme rodičov.
Pamätám si medializovaný prípad, keď súd v zložitom spore o dieťa rozhodol o jeho dočasnom umiestnení v neutrálnom náhradnom prostredí. Myslím si, že takáto možnosť by bola prospešná vo viacerých prípadoch – deti by boli viac chránené pred neprimeranými vplyvmi rodičov, a tí by zasa mali čas prehodnotiť svoje deštruktívne pôsobiace správanie na psychiku dieťa. Snažili by sa tiež spor urýchlene vyriešiť, nie ho predlžovať. A odznel by aj ten impulz ku skratovému konaniu.
V sporoch o deti sa zvykne zdôrazňovať najlepší záujem dieťaťa – kto ale vlastne dokáže posúdiť, čo je pre dieťa najlepšie? Napríklad pri tejto tragédii, ak by súdy zakázali matke kontakt s dieťaťom úplne, bolo by to kruté a napadnuteľné na súde, na druhej strane by ale chlapček ešte žil... Zdá sa to bezútešný kolotoč, kde sa vyberá len medzi zlým a horším riešením...
Rozhodovanie súdu v týchto citlivých témach sa nerobí iba za stolom – vyjadrujú sa kompetentní sociálni pracovníci, sú k dispozícii vyjadrenia škôlok, škôl, pediatrov a všetko sa spracováva v znaleckom posudku. Súdy môžu obmedziť kontakt dieťaťa s matkou v prípade jej ochorenia, prípadne ak požíva alkoholické nápoje alebo iné drogy, ale popritom sa jej odporúča liečba. A v prípade, že ju matka podstupuje, sa jej styk s dieťaťom môže obnoviť.
Vy ste sa vo svojej praxi stretli s podobnými krajnými prípadmi ako tento?
Áno, zažila som aj to. Matka odišla s dieťaťom do lesa a skočila s ním z útesu, s tým rozdielom, že dievčatko to vtedy prežilo. Spolu s detskou psychiatričkou sme boli v prípade poverené vypracovaním znaleckého posudku. Bolo potrebné vyjadriť sa k zvereniu dieťaťa do výchovnej starostlivosti otca alebo do starostlivosti starej matky, u ktorej matka s dcérou po rozvode žila. Mali sme možnosť analyzovať vzniknutú situáciu. Tu by som zdôraznila práve ten aspekt dlhodobého vývoja každého problému, o ktorom som hovorila na začiatku.
Čo teda bolo za tým všetkým?
Matka vyrastala v rozvedenej rodine, kde jej autoritatívna mama nedovolila styk s otcom, a citovo ju vydierala. Ona vyrastala ako nesmelé, utiahnuté dievča, bez kontaktu s mužskou energiu a v pretrvávajúcich konfliktoch medzi rodičmi. Jej manželstvo bolo únikom pred dominantnou matkou, nedokázala však v ňom byť sebaistou partnerkou a matkou. Nepoznala harmonické rodinné prostredie a mala pocit, že ho nevie ani vytvoriť. Následný únik z tejto náročnej situácie viedol k rozvodu a návratu k dominantnej matke, ktorá ale prevzala aj výchovu vnučky a pokračovala v manipulácii, tentoraz v styku vnučky s otcom. Tlak zo strany otca a neschopnosť tejto ženy vziať výchovu svojho dieťaťa z rúk dominantnej matky do svojich, ju doviedol k depresii, v pozadí ktorej boli potlačované pocity strachu, bezmocnosti, ale aj hnevu a nenávisti k matke (ich začiatok bol už v jej detstve).
Ale môže toto všetko dospieť až do štádia, že chcete zabiť aj svoje dieťa?
Čo všetko sa dialo v hlave matky, čím všetkým prešla, čo prežívala, s kým a čím nedokázala bojovať, a čo bolo tou poslednou kvapkou – o tom vedela najviac asi práve stará mama, ale pravdu sme sa nedozvedeli. Obviňovala súdy, vnučkinho otca, sociálne pracovníčky a aj nás znalkyne... Neviem či matka chcela zachrániť dievča pred výchovou akú ona poznala, možno sa bála, že bude v živote bude trpieť ako ona, možno cítila, že dcéra sa v novej rodine neadaptuje, že nebude rešpektovať pravidlá alebo bola v hre aj obyčajná pomsta všetkým...
Ako to dopadlo s dievčatkom?
Odporúčali sme jej zverenie do výchovnej starostlivosti otca a upravenie styku so starou mamou. Otec mal novú rodinu s dvomi malými deťmi, no dievčina odmietala žiť s nimi, pretože u starej matky bola jediná, akoby „princezná“, iba jej patrila pozornosť a rôzne výhody. V novej rodine bola súčasťou prirodzeného modelu rodiny – kde sa pomáha, delí, rešpektujú sa potreby iných. Odmietala teda pobyt u otca a po úmrtí starej mamy sa situácia zdramatizovala, pretože nemala vytvorené žiadne zdravé citové väzby najmä voči otcovi a nevlastným súrodencom. Nemala vlastne rodinu, aj keď ju mala.
Aké sú životy detí, ktorí si prešli v detstve spormi rodičov, v dospelosti? Poznáte ich?
V tých ľahších prípadoch sa „iba” opakuje príbeh ich rodičov – ako dospelí sa tiež rozvádzajú, a to i napriek tomu, že nechcú, aby ich deti zažívali to, čo kedysi oni. Sú ale aj dramatickejšie prípady – samovražedné pokusy u detí, dokonané samovraždy alebo úmrtia v dôsledku požívania alkoholu a drog.
Znie to hrozne, čo všetko môže rozchod rodičov človeku spôsobiť.
Všetko záleží od „kultúrnosti” rozchodu rodičov. Zažila som širokú paletu manipulácii zo strany rodiča – od skrytej manipulácie, kedy dieťa vníma ako jeden rodič trpí, v štýle „ale len choď k otcovi, ja to nejak zvládnem aj sama,“ cez otvorenú manipuláciu „veď vieš, ako otec na teba kričal, aký bol k nám, my už nie sme preňho dôležití...“. Niekedy sú to aj obvinenia partnera zo sexuálneho zneužívania dieťaťa, smerujúce k zákazu styku, potom únosy detí, no a to najhoršie sú vraždy dieťaťa.
Nie každé dieťa, samozrejme, trpí, ale tieto traumy sú vždy rizikové, s nepredvídateľným vplyvom aj v ďalších generáciách. Takto funguje napríklad skrytý hnev voči mužom, ktorý začal hnevom matky na otca, s ktorým sa dcéra stotožní, a ktorý môže byť rizikom aj v partnerskom vzťahu vnučky, kedy sa objaví v podobe nenávisti voči partnerovi a ona ani nechápe, prečo.
50 rokov praxe klinického psychológa a 47 rokov praxe znalca z odboru klinickej a poradenskej psychológie vás naučí vnímať problémy klientov od detstva až do dospelosti vo väčšom časovom horizonte niekoľkých generácií. Vidíte dôsledky dramatických a dlhotrvajúcich scén plných hnevu a nenávisti, ktoré svojou deštruktívnou silou zasahujú aj generáciu vnúčat. Vidíte dôsledky neriešených a neliečených psychických problémov, ktoré vedú až k somatickým ochoreniam.
Lýdia Adamcová
Čím to je, že rodičia pri rozchode často viac hľadia na svoje trápenie a záujmy než na svoje deti? Každý povie, že pre dieťa by urobil všetko, no potom mnohí neváhajú dieťa využiť, nehľadiac na to, čo to na ňom zanechá.
Problémom je prevalcovanie všetkého dobrého z partnerského vzťahu deštruktívnymi emóciami. Rodič nedokáže prijať koniec vzťahu a intenzitou svojich emócií manipuluje aj dieťa. Bohužiaľ sú to častejšie ženy a matky, ktoré často túto pomstu maskujú za nezáujem dieťaťa stretávať sa s otcom, dieťa sa bojí oponovať a často stereotypne opakuje dôvody udávané matkou. Pre nás to vždy znamená hľadať odpovede – čo narušilo silnú biologicky danú väzbu medzi dieťaťom a druhým rodičom. Deti svojich rodičov prirodzene milujú, aj keď nie sú ideálni. Máme dve možnosti: mohol to byť agresívny, násilnícky otec, možno alkoholik, ktorý vyvolal strach u detí. Ak ale otec takýto nie je, je tu matka, ktorá zmanipuluje dieťa proti otcovi a vykresľuje ho ako zlého.
Dá sa povedať, že pri rozvode niet víťaza? Vždy na to niekto doplatí – dieťa stratí zázemie, jedného z rodičov, resp. častejší kontakt s ním, musí sa vyrovnať s veľkými zmenami – v najhoršom prípade ide o život... Na druhej strane ale tiež nie je dobré, ak rodičia zostanú spolu len kvôli deťom, a tie vyrastajú v prostredí plnom napätia, hádok či domáceho násilia. Aké je teda riešenie, keď rodičia už nechcú spolu žiť?
Deti vždy trpia, či sa rodičia rozvedú alebo formálne zotrvávajú vo vzťahu, ktorý nie je naplnený láskou, úctou, dôverou. Pomôcť dieťaťu môže to, ak vidia, že sa rodičia i napriek rozvodu rešpektujú, tolerujú, uznávajú a o expartnerovi hovoria s úctou. Deti svojich rodičov milujú, naučiť ich nenávidieť druhého rodiča ubližuje predovšetkým dieťaťu a je hriechom spáchaným voči jeho životu. Dehonestovať druhého rodiča znamená dehonestovať aj svoje dieťa, jeho identita je predsa daná oboma rodičmi. Ak niekto dehonestuje svojho partnera, mal by si uvedomiť, že to bola jeho voľba, on sám si ho vybral za rodiča pre svoje dieťa.
To najdôležitejšie pre deti je rodičovský a partnerský vzťah, v ktorom je láska, intimita, dôvera, tolerancia, úcta. Deti sú tak silné a zdravé ako silný a zdravý je vzťah medzi rodičmi.
Lýdia Adamcová sa dnes venuje súkromnej psychologickej praxi, je autorkou projektu Výchova v kocke, v rámci ktorého poskytuje poradenstvo rodičom v rôznych oblastiach výchovy detí.
