Dobré riešenie väčšinou neexistuje, iba najmenej zlé.
Foto: shutterstock.comRozchod rodičov sa detí dotkne vždy, viac či menej. Fungujúcu rodinu sa niekedy podarí vytvoriť na druhý pokus s „náhradným“ rodičom, čo je dobré, druhou stránkou však je, že dieťa stráca kontakt s nahradeným rodičom. Ako rozumný kompromis sa zdiaľky javí aj mať dva domovy, jeden u mamy, druhý u otca, diaľky, odborníci však v tomto prípade varujú, že dieťaťu chýba ukotvenie, istota, pravý domov, čo je najmä pre malé deti niekedy až likvidačné. Pri takomto rozdelení starostlivosti je potom vhodnejšie nechať deťom jedno bydlisko, v ktorom sa striedajú rodičia.
Univerzálne riešenie však neexistuje, ani sa nedá povedať, ktoré je najlepšie, pretože u každého to znamená niečo iné. Prinášame tri príbehy slovenských rodín, ako sa vyrovnali s rozvodom.
Dcéru som nechal exmanželke, inú cestu som nevidel
Rozvádzal som sa, keď mala naša dcéra dva roky. Bolo to z môjho popudu, nedokázal som s manželkou žiť, ona sa však nechcela sa rozísť. Keď videla, že ma neuprosí, začali sa naťahovačky o dcéru, na ktorej jedinej mi v našom manželstve záležalo. Mali sme dobrý vzťah, hoci som pracoval na týždňovkách, tešila sa na mňa, volávali sme si, hrávali sa spolu.Pri rozvode padali klasické obvinenia, že som alkoholik, násilník, gambler... Súd mi povolil vídať dieťa každý druhý víkend s tým, že prespávať bude u matky. Aj tak sa však stávalo, že mi exmanželka v určenú sobotu len strčila do ruky papier od lekára, že mi dcéru nedá, lebo je chorá.
Keď jej minuli tri roky, snažil som o častejší kontakt, zobrať ju na dovolenku alebo aspoň niekam na víkend. Exmanželka nesúhlasila, tak som to skúsil cez súd. Tam to skĺzlo do sťažností, že dcéru vraciam v špinavých ponožkách, že jej zakazujem brať si domov hračky, že vykrikuje zo spánku, bolí ju bruško, keď príde odo mňa a podobne.
Aj sudkyňa občas krútila hlavou nad nezmyselnými výčitkami, no napokon mi styk s dcérou upravili tak, že namiesto navýšenia dovtedajších štyroch dní za štyri týždne som s ňou mohol tráviť len tri. Ani som sa neodvolal, načo? Prestával som vidieť zmysel v celom boji. Navyše sa zmenilo aj dcérkine správanie, prestávala ma volať otec a hocikedy z ničoho nič, napríklad pri obede, začala srdcervúco plakať „za mamičkou“. To bol pre mňa ďalší dôvod na premýšľanie.
Zakrátko som sa rozhodol: Ustúpim. Nech ušetrím dcéru stresov a umožním jej mať jeden stabilný domov – s matkou a jej partnerom, o ktorom vravela, že má k malej skvelý vzťah. Nech nezažíva neustále presuny, zmeny a všetko to, čo na ňu takto zle vplýva.
Prestal som sa s dcérou stretávať. Možno mi to celé uľahčovalo aj vedomie, že s exmanželkou neviem žiť ani normálne vychádzať, čiže dcére nedokážem dať to, čo potrebuje. A že matka je pre ňu dôležitejšia než ja. A keď chce mať dcéru len pre seba, nech má, ak to pomôže.
Čo si o tom myslia ostatní, neriešim. Už 10 rokov platím výživné a naši spoloční známi mi občas čo to povedia z dcérinho života. Že sa má dobre, na aké krúžky chodí a že exmanželkin priateľ je pre ňu otec. Či a čo o mne vie, neviem.
Začal som nanovo, mám ženu a deti, o svojej nevlastnej sestre vedia. Čo bude ďalej, nechávam voľne plynúť. O kontakt sa nepokúšam, ak raz dcéra bude chcieť, všetko jej vysvetlím. Že inú cestu som nevidel, že som jej chcel týmto stiahnutím sa z jej života dopriať pokojné detstvo v usporiadanej rodine s milujúcimi sa partnermi, aby z nej rástol vyrovnaný človek.
Všetko na polovicu, na minútu presne
Manželka ma vymenila za mladší kus. Našla si priateľa, dodnes s ním žije. Nebolo mi všetko jedno, povedal som si ale, že sme predsa inteligentní ľudia, tak nájdeme riešenie. Z materiálneho hľadiska som bol veľkorysý, nechal som si dom, jej som kúpil iný, kde stále býva. Je to novostavba, má teda vyššiu hodnotu ako ten môj, náš pôvodný, ale neriešim to.Čo sa však týka detí, nedaroval som jej nič. Striktne trvám na tom, aby som mal s nimi rovnaký kontakt. Sú na základnej škole a sú moje rovnako ako jej.
Dohodli sme si striedavú starostlivosť, takže deti trávia týždeň so mnou, týždeň s ňou. Delíme si ich takpovediac na minútu presne, rovnako aj prázdniny či sviatky. Ak sú napríklad na Vianoce dopoludnia u mňa, o rok to bude naopak, budem ich mať popoludní. Či to deťom vyhovuje? Nezdá sa mi, že by mali nejaký problém. Nesťažujú si, niekedy mám pocit, že sú so mnou radšej než s ňou. Keď budú plnoleté, samé si vyberú, čo chcú. S exmanželkou nekomunikujem, iba ak treba niečo riešiť ohľadom detí a nemienim na tom nič meniť.
Otec je len jeden a vždy ním zostane
Z nášho manželstva láska postupne vyprchávala. Každou novou hádkou, každým novým nesplneným sľubom. Keď z nej už nezostalo nič, začala som chodiť s kolegom z práce. Môj manžel pracoval v zahraničí a keď na to prišiel, iná cesta než rozvod nebola. Búrlivý rozvod, ak mám byť presná. Žili sme v malom meste, kde o nás každý klebetil, napokon, aj bolo o čom, scény, ktoré robil manžel mne, mojim rodičom aj kolegovi-priateľovi, a to hoc aj rovno na ulici, boli vďačnou témou.Naše dvojičky boli vtedy v škôlke, takže to ešte našťastie nepociťovali. Stálo ma to veľa nervov aj bezsenných nocí, ale povedala som si, že to vydržím, a že moje deti tým nebudú trpieť. Teším sa, že sme to dokázali.
Pred deťmi sme sa nehádali. Tým, že manžel pracoval v zahraničí, sa pre nich veľa nezmenilo. Bol preč väčšinu času ako predtým, aj im telefonoval ako predtým. Dcéry s ním komunikovali ako predtým. A keď prišiel domov na sviatky, tak sme boli spolu ako predtým, hoci sme s exmanželom komunikovali len o nevyhnutných veciach a keď sa dalo, chodievala som prespať k rodičom.
To, že sme rozvedení, vyšlo na povrch nejako postupne, logicky, keď napríklad na víkend na chatu alebo k babke šli deti len samé s otcom. Rovnako aj na dovolenky, kam ich brával. Prijali to normálne, nebolo ich treba uisťovať, že sa pre ne nič nemení, že otec ich má rovnako rád a ja tiež, videli to najlepšie samé v každodennom živote.
Aj keď ma manžel, neskôr exmanžel, ohováral na každom kroku, ja som držala jazyk za zubami. Nepovedala som naňho jediného krivého slova ani pred deťmi. Napokon, je to stále ich otec, jediný, ktorého majú a vždy budú mať, nik iný ho nenahradí, a to, že sa chová nepekne ku mne, neznamená, že je zlý aj k nim. Naopak, ako otec bol výborný. Staral sa o nich, ako sa dalo, brával ich na výlety, do kina, zaujímal sa, ako sa majú, skrátka všetko.
Ako nám stretávanie s deťmi nariadil súd, dodnes vlastne ani neviem. Nikdy som ho poriadne nečítala. Nedodržiavali sme ho, bol s nimi vždy, keď prišiel na Slovensko, a keď mohol. Nebránila som v tom, je to ich otec a vždy bude. Dnes sú už dvojičky gymnazistky a je pre ne samozrejmé, že v zime idú s otcom na lyžovačku a v lete na brigádu do jeho firmy. A zrejme sa všetci štyria opäť stretneme o dva roky na ich stužkovej. Ja exmanžela stále vôbec nemusím, som najradšej, keď ho nevidím a nič o ňom nepočujem, ale kvôli dcéram určite zvládnem aj stužkovú.
