Na terapiu zvieratmi reagujú veľmi dobre deti, k zvieratám prirodzene inklinujú.
Foto: trumpeter/istockAnimoterapia je ideálna doplnková liečebná metóda, na ktorú reagujú veľmi dobre najmä deti. „Možno je to tým, že deti nejako prirodzene inklinujú k zvieratám, neboja sa, majú ich rady, chcú sa s nimi hrať. Hipoterapia, keďže nemáme biele plášte a nie sme v telocvični, nepôsobí na deti ako liečba, ale skôr ako zábava, hra,“ myslí si certifikovaná hipoterapeutka Katarína Quevedo.
Zvieratá dokážu niekedy naozaj zázraky. Terapeut Miroslav Suja, ktorý vyštudoval canisterapiu a svojimi psíkmi pomáha hendikepovaným deťom opisuje prípad, ako sa autistický chlapček naučil počítať do desať. Učiteľke sotva napočítal do štyroch, obľúbenému psíkovi však chcel dávať piškóty. „Musel ich najskôr postupne napočítať. Na začiatku narátal päť. Potom sme postupovali a skončili sme pri desiatke. Urobil pre to všetko, aby mu mohol dať piškótu,“ vysvetlil Miroslav Suja v rozhovore pre Zvolen.dnes24.sk.
Spomenul aj ďalší pokrok chlapčeka na vozíčku, ktorý vôbec nechodil, no tak veľmi chcel pohladkať psíka, že sa k nemu dokázal doplaziť.
Najčastejšie sa v terapii využívajú psy a kone. Kým hipoterapia sa orientuje viac na pohybové ústrojenstvo, canisterapia dokáže zlepšovať aj mentálny stav. Nejde len o relax, keď deti, resp. dospelí pacienti hladkajú zviera, pokroky sú ohromné.
Miroslav Suja v spomínanom rozhovore opisuje ďalší silný príbeh zo života: Deväťročný chlapec s najťažšou formou autizmu dokázal stáť pri stene od rána do večera. Keď ho chcel niekto vyrušiť, spustil krik, stránil sa dotykov, blízkosti, nikdy si nepohladkal ani mamu. „Najskôr si psy nevšímal. Po piatich týždňoch ich začal napodobňovať. Psov som viedol tak, aby prišli k jeho mame, dali na ňu labku a odišli. Jeho mama prvýkrát pocítila, ako ju pohladkal. To sú neopísateľné emočné chvíle. A je to veľký úspech,“ priblížil Miroslav Suja pre Zvolen.dnes24.sk.
Kone sú zasa užitočnými liečiteľmi pri poruchách hybnosti, koordinácie, chôdze, držaní trupu, pri ortopedických ochoreniach a tiež pri kombinovaných psychomotorických a senzomotorických deficitoch, s ktorými sa človek buď narodí, alebo ktoré nadobudne napríklad ako následok nehody.
„Ľudia, ktorí nikdy nejazdili, si to vôbec nedokážu predstaviť. Až keď ich posadím na koňa a po chvíli sa uvoľnia, sami zisťujú, aké blahodarné účinky má kolísavý pohyb tohto veľkého, pokojného zvieraťa. Podvedome nám pripomína hojdanie v maminom brušku. To, že nás niekto nosí, nám dáva pocit lásky a napokon teplota tela koňa, o trošku vyššia ako naša, pomáha uvoľniť stuhnuté svalstvo,“ objasňuje Katarína Quevedo v čom tkvie sila konskej terapie.
Prospešná by podľa nej bola aj pre všetky vekové kategórie, vrátane seniorov. „Môže zlepšovať rovnováhu, mobilitu, schopnosť chôdze a taktiež môže pôsobiť na hormonálnu a cerebrálnu aktivitu i u pacientov v seniorskom veku,“ spresňuje Katarína Quevedo.
