Každý na svojom mieste alebo kto kde chce? Čo o rodine prezrádza sedenie pri stole

Patricia Poprocká, 1. augusta 2019 o 09:00

Ako to vyzerá u vás pri jedálenskom stole? Každý má svoje vyhradené miesto, alebo si sadá, kde je práve voľno a kde sa mu práve chce? Navonok banalita, ktorá však vypovedá o rodine a vzťahoch v nej. Čo je lepšie z hľadiska výchovy detí – mať alebo nemať zasadací poriadok?

Voľné stolovanie učí slobode aj rôznym uhlom pohľadu.

Foto: shutterstock.com

Spoločné stravovanie, alebo hoci len posedenie za stolom je pre rodinu dôležité. Posilňuje súdržnosť, vytvára priestor na rozhovory, čo kto cez deň zažil, čo kto chystá, čo koho trápi. „Je to priestor na emocionálne zladenie sa a zdieľanie informácií, názorov, plánov či zážitkov, podľa toho, kedy sa je – raňajky, obed, večera,“ pripomína docentka Zora Hudíková, psychologička a komunikačná koučka z Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Ako však pri tom sedieť?

Každý má svoje miesto, i pilot v lietadle

Klinická psychologička Lýdia Adamcová uprednostňuje poriadok, presne určené miesto za stolom pre každého člena domácnosti, podľa dôležitosti. „Môže to byť základ pokojnej výchovy: Patríš sem, tu je tvoje miesto, tu sa môžeš hrať, jesť, písať, rozprávať sa s nami. Mať svoje miesto za stolom je jeden z momentov, ktorý nám vždy bude pripomínať domov.“

Ako vysvetľuje, mala by platiť hierarchia, pretože pomáha bez kriku a nátlaku podporovať autoritu rodiča. „Predstavte si lietadlo, každý tam má svoje miesto, aj prvý pilot aj druhý. Viete si predstaviť, že by prišla letuška a chcela sedieť na mieste pilota? Alebo chirurgický operačný tím, kde by chcel operovať asistent? Sú rôzne stoly – svadobný, okrúhly, v triede, a všade sa dodržiava hierarchia a nepísané pravidlá,“ vraví Lýdia Adamcová.

Rešpekt k určitému miestu, je podľa nej aj rešpektom k osobe, ktorej to miesto patrí.

Voľné sedenie učí slobode a rôznym uhlom pohľadu

Ako všade, aj tu je však druhá strana veci, napríklad nie každý člen rodiny je so svojím miestom spokojný, čo je prípad tridsiatničky Adely, ktorej chýbala možnosť voľby, alebo aspoň občasnej zmeny miesta pri stole. „Áno, aj u mňa sa spomienka na detstvo spája so spoločným stolom v kuchyni. No hoci bol okrúhly, moje miesto ako najmladšej bolo stále chrbtom k dverám a nemala som ho vôbec rada. Zostalo mi to doteraz, kedykoľvek prídem k rodičom, prestrú mi tam, ale stále tam nerada sedím a snažím sa premiestniť,“ opisuje.

Podľa Zory Hudíkovej je pre formovanie osobnosti dieťaťa najvhodnejšia vyvážená kombinácia oboch spôsobov – teda voľné sedenie počas všedných dní a etiketa cez sviatky, napríklad Vianoce.

„Možnosť zvoliť si miesto sedenia a striedanie pozícií učia deti slobode. Zároveň v nich rozvíjajú schopnosť pozerať sa na svet z rôznych perspektív (z inej strany stola). Stolovanie podľa etikety ich zasa učí dodržiavať pravidlá a podriadiť sa im,“ vysvetľuje.

Výber miesta odráža momentálnu náladu

Voľné sedenie pri stole umožňuje podľa Zory Hudíkovej členom rodiny aj slobodne prejaviť svoje aktuálne pocity. Sadajú si na miesto, ktoré je pre nich v daný moment príťažlivé.

Ak si napríklad niekto sadne tak, aby mal čo najviac krytý chrbát, vyhľadáva pocit bezpečia. Ak si vyberie miesto, kde pri ňom nebude nik sedieť, chce byť chvíľu izolovaný, mať vlastný priestor. Ak sa chce pozerať do miestnosti, chce mať prehľad, všetko pod kontrolou. Výhľad von oknom, nebyť s nikým v očnom kontakte vyjadruje potrebu kontaktu samého so sebou, inokedy sa niekto zasa chce pozerať na stenu, obraz či fotografiu tam, a rozjímať.

„Niekedy pri výbere miesta rozhoduje vzťahová rovina, momentálna sympatia a antipatia, téma, ktorú ľudia spolu riešia, spoločné záujmy alebo citová naviazanosť, napríklad mladší súrodenec chce sedieť pri staršom, ktorého obdivuje,“ pripomína docentka.

Celoživotná „ukrivdenosť“

Z psychologického hľadiska nie je podľa Zory Hudíkovej striktne dané, či má rodina pri každom stolovaní zachovávať presný zasadací poriadok, alebo si členovia majú sadať voľne. „Odráža to jej charakter a tradície. Konzervatívnejšia rodina dodržiava striktné pravidlá, liberálnejšia uplatňuje skôr voľné,“ poznamenáva.

Ak v rodine, kde má každý stále svoje miesto a niekto z členov nie je prítomný, jeho stolička zostane buď voľná, na znak úcty, alebo sa o ne strhne bitka. Napríklad deti si budú chcieť vyskúšať pozíciu, kde sedáva „hlava“ rodiny, aby tak posilnili svoju rodinnú pozíciu, alebo aby si vyskúšali pozíciu autority a jej pohľad na svet. „Potom preberajú aj jeho správanie a vyjadrovanie,“ dodáva Zora Hudíková.

Chápe aj pocity Adely. „Pri dodržiavaní iba jedného zasadacieho poriadku môžu získať najmä mladšie deti pocit celoživotnej „ukrivdenosti“, že nebudú mať šancu dosiahnuť významnejšie miesto iba tak, že sa ho musia dožiť, teda získajú ho, keď budú oni hlavami rodiny.“

Prináša voľnosť riziká?

Naopak, podľa Lýdie Adamcovej voľnosť pri sedení nie je prospešná. „Všetko v živote, v prírode, v spoločnosti je založené na princípe hierarchie. Príchodom na svet nám bolo dané miesto, v krajine, rode, rodine aj pri stole. Miesto alebo čestné miesto dáva určitý status najdôležitejšiemu členovi rodiny a mal by to byť otec a matka. Ak deti necítia silnú pozíciu otca alebo matky, hľadajú ju inde. Ak je hierarchia, deti sú kľudné,“ je presvedčená.

Ľudia majú podľa nej hlboko zakorenenú potrebu mať svoje miesto, ktoré sa v jednotlivých etapách života mení. „Raz sa dieťa dostane na miesto, kde sedával jeho otec. Ak idete na dovolenku autom, kto bude šoférovať? Asi nie ten, ktorý si sadne prvý za volant. Mať prísny poriadok s prísnymi emóciami alebo mať úplnú voľnosť s pocitmi nedôležitosti, kde kto si sadne, sú extrémy s určitými rizikovými dôsledkami v správaní detí aj v atmosfére celej rodiny,“ tvrdí.

Deti podľa Lýdie Adamcovej môžu zažiť slobodu, voľné sedenie napríklad v prírode, pri kempovaní či na záhrade. „Sedieť na otcovom mieste môže byť odmenou alebo privilégiom ak dieťa urobí niečo, čo ho oprávňuje sadnúť si na toto miesto. Alebo môže byť dohoda, že v určité dni budú deti sedieť na miestach, patriacim rodičom ale aj so všetkým , čo k tomu patrí, teda napríklad pripravia večeru a podobne,“ hovorí.

Inak voľnosť môže podľa Lýdie Adamcovej viesť ku konfliktom a boju a strachu, či sa im ujde miesto, ktoré chcú a čo ak im ho niekto obsadí. „Možno si rodičia povedia: nech má dieťa široké lakte, v živote ich bude potrebovať. Ale skôr rešpekt a úcta môžu byť cestou k úspechom.“

Zlatý stred

Ako stolovať, nemožno nikomu nadiktovať. Každá rodina vie sama, čo jej najlepšie vyhovuje. Ako vo všetkom, aj tu je zrejme najlepšia zlatá stredná cesta, len si nastaviť tú svoju.

Čo hovorí etiketa

Spoločenské pravidlá určujú najlepšie miesto pri stole najdôležitejšiemu členovi rodiny, najnevýhodnejšie má najmladší. Spoločensky významnejšie osoby majú vždy prednosť. Teda: starší pred mladšími, ženy pred mužmi, spoločensky významní pred menej významnými.

Stolovanie pri spoločenských udalostiach má dané pravidlá. Na ilustračnej snímke spoločenská akcia vinárov.

Foto: PRAVDA, Ivan Majerský

Pri usádzaní sa berie do úvahy umiestnenie steny, okna a dverí. Kľúčové miesto pre začatie sú stena alebo okno. Spoločensky významnejšie osoby majú k tomuto miestu sedieť chrbtom, s výhľadom do miestnosti alebo na dvere tak, aby mali prehľad o celom priestore. V reštauráciách si na tieto miesta často sadajú muži.

Najčestnejšie miesto na čele stola oproti dverám patrí hostiteľke. Pri formálnej večeri sedia hostiteľ a hostiteľka zvyčajne oproti sebe. Najčestnejšie miesto pre ženu, ktorá je hosťom, je po pravici hostiteľa, pre muža–hosťa zasa po pravici hostiteľky. Druhé najčestnejšie miesto je po ľavici, tretie opäť po pravici, a tak sa postupuje až ku kraju stola. Čím je hosť spoločensky významnejší, tým bližšie sedí k hostiteľom a naopak.

Ženy by nikdy nemali sedieť na kraji stola. Pri stole v tvare obdĺžnika sedia hostiteľ a hostiteľka uprostred oproti sebe, hostiteľka chrbtom k stene. Pri okrúhlom stole sa používajú varianty, buď hostitelia sedia oproti sebe (ak nie je stôl veľmi veľký), alebo sedia vedľa seba a ďalšie páry sedia podľa spoločenskej významnosti po ich stranách, takže oproti sedia menej významní účastníci. Tento variant sa odporúča pri veľkých stoloch, pri ktorých je konverzácia cez stôl vylúčená.

Ak si spolu sadá skupina ľudí, ktorí už majú medzi sebou nejaké vzťahy a volia si miesta, na najvýhodnejšie miesto si sadne najdominantnejší, prípadne najvýznamnejší člen. Po jeho pravej a ľavej strane jeho podporovatelia. Čím ďalej je miesto od vodcu, tým menej blízky vzťah, slabšie sympatie. Oproti vodcovi sedávajú jeho oponenti.

Prenechanie lepšieho miesta pri stole je aj prejavom úcty. Veľa ale závisí aj od toho, ako izba vyzerá, kde je stôl umiestnený, či sa dá k všetkým miestam dostať pohodlne. To potom mení klasifikáciu dominantných miest pri stole.
(Zdroj: Doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD, psychologička, koučka na komunikačných a mediálnych tréningoch, Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave)


ANKETA:

Aké sedenie za stolom je podľa vás lepšie?

84,5%



8,4%



6,1%



1,0%










Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarTraktoristaamater 1. augusta 2019 o 11:44

    Také rady si nechajte do parlamentu. Nikoho nebudem uprednostňovať ani nikoho ponižovať. Každý si sadne u mňa tam, kde mu to vyhovuje. Hostiteľka sedí najbližšie ku dverám.
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >