Kamarátka s Rózou. Kým som chorobu neprijala, ničila ma, teraz som ja tá silnejšia, vraví Veronika o skleróze multiplex

Patricia Poprocká, 17. mája 2019 o 05:48

Svoju chorobu volá Róza. „Je to moja kamarátka, pochopila som, že ju musím prijať a potom môžem byť ja tá silnejšia. Kým tomu tak nebolo, ona ma ubíjala, ničila...,“ vraví Veronika, ktorá trpí sklerózou multiplex. Cesta k tomuto poznaniu jej trvala päť dlhých a nesmierne ťažkých rokov.

Veronika so svojím synom.

Foto: archív

Mala jedenapolročného syna, trápili ju bolesti hlavy, poruchy videnia a nesmierna únava. Sprvu to pripisovala pôrodu, ale keď sa to s odstupom času nezlepšovalo, začal sa kolotoč vyšetrení. Sklerózu multiplex jej diagnostikovali v apríli 2011, čím sa začalo najťažšie obdobie jej života.

„Bolo to nesmierne ťažké. O syna sa starala moja mamička, pomáhala aj moja sestra, ktorá už dnes žiaľ nie je medzi nami. Vedela som, že syn je v dobrých rukách a že je oňho postarané, no aj tak to na mňa psychicky zle vplývalo, že sa oňho neviem postarať, že to nedokážem. Mal jeden a pol roka a chvíľami už ani nevedel, kto je jeho mama. Okrem mamy tam bola okolo neho aj moja sestra, moja mama...“

Na jednej strane dobré, že bol niekto nablízku, Veronika však chcela byť matkou. A veľmi sa trápila, že to nebolo možné. Do toho ešte diagnóza nevyliečiteľnej choroby, o ktorej vtedy dokopy nič nevedela.

„Bola som viac v nemocnici ako doma. Vymeškala som všetko, synove prvé slová, krôčky, odučenie od plienok...Bola som na tom psychicky veľmi zle. Nemala som chuť žiť, uzavrela som sa. Navyše ešte som sa musela zmieriť s tým, že mám ochorenie. Nie je to jednoduché zo dňa na deň sa s tým zmieriť.“

Aby toho nebolo málo, musela ešte riešiť rozvod. „Manžel nezvládol moju chorobu, nevedel sa s tým zmieriť.“ Tak ich veľmi rýchlo, už v roku 2012, rozviedli.

Z psychiatrie do nového života

Zlom nastal na jeseň 2015, keď sa Veronika ocitla na neuropsychiatrii v Pezinku. „Nebola blázon, ale ochorenie sa u nej prejavilo práve takto, psychickými prejavmi,“ vysvetľuje jej lekárka, neurologička z Centra pre liečbu sklerózy multiplex v Bratislave MUDr. Darina Slezáková, PhD. Príznaky sklerózy multiplex totiž nie sú u každého len fyzické ako únava, problémy s videním, kŕče, tŕpnutie končatín či strata rovnováhy, ale aj psychické – depresia, úzkosť, poruchy spánku či psychózy.

Som vďačná za každý krásny deň, vraví Veronika.

Foto: Accelerate Communication

Na svoju lekárku Veronika dodnes nedá dopustiť. „Veľmi mi pomáhali, aj lekári v Pezinku. Som im veľmi vďačná. Na klinike mi ukázali, aké sú hodnoty, na čom záleží, ako sa pozerať na svet. Teraz už o tom všetkom viem aj rozprávať, vtedy som nevedela.“

Veronika sa po niekoľkomesačnej hospitalizácii v roku 2016 domov do Duloviec v okrese Komárno vrátila ako celkom iná žena. Vyrovnaná s chorobou, so svetom, odhodlaná tešiť sa z maličkostí a každého nového dňa.

„Jednoducho život ide ďalej, máme niečo, čo nám zobral, a niečo, čo nám dal. Netreba sa vracať do toho, čo bolo, ale tešiť sa z toho, čo je. To, čo sme dostali, je ten kríž, ktorý musíme niesť, musíme s tým ísť ďalej. Keď sa tomu poddáme, tak nás to zloží,“ vysvetľuje svoj pohľad. Ako dodáva, život je krásny a musíme byť vďační, že sme dostali možnosť ho žiť.

So synom na bicykli

Prvé, čo Veronika po návrate z nemocnice urobila, bolo, že si kúpila bicykel. „Predtým som sa toho veľmi bála, no potom som si ho kúpila so synom sa chodíme bicyklovať, športujeme. Je to úžasné a on ma stále povzbudzuje.“

Ako vraví, syn jej je veľkou oporou už celé roky. „Aj v ťažkých chvíľach, keď som prišla z nemocnice a ležala na posteli, ma povzbudzoval. Mamička, ja ti postavím takú posteľ, ktorá ťa vylieči, vravieval mi. Potom ma upozorňoval: Mamička, nezabudni si palicu. Mami, lieky... Dokonca mi dokázal pichnúť injekciu v stave, keď ja som nebola schopná. Cvičil so mnou, povzbudzoval ma, že sa musím hýbať, ísť viac hore.“

Syn je pre Veroniku všetkým, venuje mu všetok čas, ktorý môže.

Foto: archív

Veronika sa s ním snaží tráviť všetok čas, ktorý môže. „Trošku mi je ľúto, že mu ako matka nedokážem dať všetko to, čo iné matky. Napríklad neviem ísť s ním sama na výlet niekam k moru, pretože musím mať pre istotu niekoho pri sebe. Občas bývam unavená, ale aj tak mu dávam všetku lásku, čo môžem.“

Zabudnete, ako sa voláte

Veronika dnes pracuje na obecnom úrade v Dulovciach. Teší sa z toho, ale zamestnanie sa jej veru nehľadalo ľahko. Skončila obchodnú akadémiu, zo zdravotných dôvodov ďalej študovať nemohla. Pracovala ako mzdová účtovníčka, potom prišla choroba a invalidný dôchodok.

„Zamestnávatelia sa na mňa pozerali s nevôľou. Zabudnete, kde pracujete, ako sa voláte, čo máte robiť, hovorili o mojej chorobe. Bolo to dosť ponižujúce, zle to pôsobilo na moju psychiku. Na čo som, keď nemôžem dať druhým, čo viem, pracovať? Cítila som sa jednoducho ako taký odpad,“ opisuje.

Predsudky pripisuje ľudskej nevedomosti. „Ľudia len počujú skleróza multiplex, nevedia o tom viac a z toho potom vyplýva, že nás odsudzujú.“ Choroba má viacero štádií a hoci nie je vyliečiteľná, jej priebeh sa dá spomaliť aj stav stabilizovať.

Tak je na tom teraz našťastie aj Veronika. Má nastavenú liečbu, ktorú dobre znáša, raz mesačne chodieva na infúzie, ktoré ju, ako vraví „naštartujú“. Pociťuje aj niekoľko obmedzení, svojmu synovi je však plnohodnotnou matkou a venuje mu všetok voľný čas. „Nikdy nepocítil, že som iná, ani sa nikdy nesťažoval,“ vraví statočná mladá žena.

Som vďačná za každý deň

Pôsobí obdivuhodne pokojne a vyrovnane. Momentálne sa aj ona zapojila do projektu Neskrývaj sa, vystúp z radu!, ktorého cieľom je rozširovať vo verejnosti povedomie o tejto chorobe a pomôcť ľuďom s týmto ochorením. Projekt podporili okrem zdravotníckych odborníkov aj známe osobnosti, napríklad naša trojnásobná olympijská víťazka v biatlone Nasťa Kuzminová, olympijský víťaz v chôdzi Matej Tóth, herci Zuzana Vačková, Roman Pomajbo a mnohí ďalší.

„Tá naša Róza je naša Róza, ale je to naša kamarátka. Neberiem to, že mi veľa vzala, lebo som sa dokázala začleniť. Vzala mi vzťah, šťastnú rodinu. Dala mi priateľov, nových ľudí, dobrú pani doktorku, a začala som si vážiť aj drobné veci. Každý deň som teraz vďačná, že ráno sa zobudím, pozriem, že svieti slnko a ďakujem, že mi je dovolené mať ďalší krásny deň,“ uzatvára Veronika.



Hendikepy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >